Plenérová maľba mu učarovala už v detstve. Následne po štúdiu na vysokej škole sa jej rozhodol venovať naplno. V rozhovore český umelec Tomáš Honz porozpráva o svojich začiatkoch, predstaví svoju tvorbu, ako aj prezradí, akým úskaliam musí umelec maľujúci v plenéri čeliť a ako sa to odráža na samotnej maľbe.
Aká bola tvoja cesta k výtvarnému umeniu? Ako si sa k nemu dostal?
Od malička som kreslil dinosaury, traktory, lietadlá, vojakov – čokoľvek ma zrovna chytilo. Niekedy som predstieral, že som chorý, aby som sa nemusel s ostatnými deťmi ísť hrať na doktorov. A miesto toho som potom kreslil.
Neskôr ma rodičia prihlásili na viacročné gymnázium, kde som ale trochu trpel. Namiesto poznámok som si do zošitov kreslil a podľa toho vyzeral môj prospech. Z gymnázia som potom šiel rovno na AVU.
Najprv si študoval na Akademii výtvarných umění v Prahe v ateliéri Kresba a grafika. Následne si prestúpil na maľbu, prečo?
Jiří Lindovský na Kresbe bol totiž celkom prísny. Prvé dva ročníky sme museli každé odpoludnie od ôsmej do dvanástej kresliť v ateliéri portréty, figúry a zátišia. Potreboval som to ako soľ a vždy budem za túto tvrdú školu vďačný. Vedel som ale, že chcem eventuálne maľovať. Tak pre mňa v určitom bode dávalo zmysel prestúpiť na maľbu. Tiahlo ma to k Zdeňkovi Beranovi, ale ten sa stal prvou obeťou snáh vtedajšieho vedenia dostáť maliarov z AVU preč. Tak som skončil u Michaela Rittsteina. Jeho i Lindovského dnes radím medzi ľudí, ktorých si vážim najviac.
Na tvojej webstránke som sa dočítala o tebe, že si pôsobil aj ako koncepčný dizajnér vo videohernom a filmovom priemysle. Môžeš spomenúť v akých štúdiách si pracoval, prípadne povedať o nejakých zaujímavých projektoch, na ktorých si sa tam podieľal?
Bolo to hlavne v prvých troch rokoch na AVU. Pracoval som na filmoch a seriáloch ako Pillars of Earth, The Darkest Hour, Red Tails alebo Underwater. Z hier spomeniem Path of Exile alebo Magic the Gathering.
Skĺbiť to so školou nebolo úplne ľahké, ale zvládol som to. Zároveň mi to zarobilo dosť peňazí. Ďalších pár rokov som vďaka tomu nemusel riešiť financie a mohol som sa sústrediť na maľovanie.
Následne si sa rozhodol pracovať len na vlastných projektoch. Prečo takáto zmena?
Mám mnoho vlastných nápadov a keď ich nemôžem realizovať, trpím.
Okrem štúdia maľby máš za sebou aj štúdium čínskej maľby a kaligrafie na Taiwane a štúdium ilustrácie v Spojených štátoch. Ako si sa k týmto zahraničným štúdiám dostal a čo ti tieto študijné pobyty priniesli?
Taiwan mal vtedy zmluvu s AVU, takže to bol taký Erasmus mimo Európy. Chcel som tam ísť, pretože to bolo najďalej. Nič som o tej zemi vtedy nevedel. Netušil som, že narazím na svoju zasľúbenú zem.
TAD v USA bola svojho času experimentálna škola, dnes už, myslím, neexistuje. Dostal som sa tam skrz výhru v nejakej súťaži v digitálnej maľbe. Môj učiteľ tam sa volal Sterling Hudley a veľmi ma ovplyvnil.
Čo sa týka Taiwanu, tak ten má pevné miesto v tvojej tvorbe. Čím ťa Taiwan zaujal, že sa mu venuješ opakovane?
Na Taiwane nachádzam všetko, čo mám rád. Navštívil som ho štyrikrát, dohromady som tam strávil viac než rok a plánujem pokračovať. Plním si tam sny o ďalekých zemiach plných v hmlách ukrytých hôr a vlhkých divokých džungliach. A dobre sa tam maľuje.
Maľuješ najmä v plenéri. Môžeš vymenovať miesta, kam chodievaš zvyčajne maľovať?
Často si vyberiem nejaké miesto, kde sa potom vraciam, pokiaľ ho nevyčerpám. Napríklad v poslednom roku to je jedna tajná hora v Českom stredohorí. Má veľmi silnú atmosféru. Obzvlášť v takých tých šedivých zimných dňoch. Zatiaľ som si odtiaľ priviezol asi dvadsať obrazov, ktoré ale zostanú v tajnosti, pokiaľ ich nevystavím.
Ak by si si mal vybrať jeden zážitok, čo stojí za zmienku, ktorý sa viaže s maľbou v plenéri, prípadne miestom, kde si maľoval, ktorý by to bol?
Jaskyne v Rumunsku. Maľoval som tam v niekoľkých jaskyniach a jedna bola veľmi dobrodružná. Musel som sa plaziť dvesto metrov dlhou šachtou proti prúdu ľadovej vody, aby som sa dostal do vnútra, kde sa už v chodbách dalo postaviť. Jaskyňa bola objavená iba pred pár rokmi, takže ju predo mnou navštívilo len pár ľudí. To bolo samo o sebe vzrušujúce. K tomu si predstavte, že ste tam hodinu sami, pretože kolegovia nemajú trpezlivosť s vami v tom tichu a tme mrznúť (obvykle tam nameriate len pár stupňov na nulou). Pokiaľ viem, tak toto ešte nikto predo mnou neurobil.
Ako som spomenula, venuješ sa prevažne plenérovej maľbe, pri ktorej sa vystavuješ rôznym podmienkam ročných období, či vrtochom počasia, no maľuješ i v tme. Môžeš popísať špecifiká maľby pri takýchto extrémnych podmienkach?
Podmienky, v ktorých maľujete, zanechajú na obrazoch otlačok. Keď do plátna napríklad sneží, tak sa farby chovajú inak, snehové vločky vytvoria textúru, olej v nízkej teplote tuhne, máte zmrznuté prsty, tlačí vás čas. Zakaždým maľujete trochu inak, lebo sa ani vnútorne necítite vždycky rovnako. A z obrazu to potom cíti i divák. Rovnako to je s dažďom, horúčavou, ľuďmi, ktorí okolo vás chodia, hmyzom, tmou a čímkoľvek ďalším, čo sa v plenéri môže stať. Všetko tak na tých obrazoch nájdete. V ateliéri niečo tak autentické docieliť nejde.
Okrem poveternostných podmienok, ktoré môžu dielo ovplyvniť, je tu taktiež svetelnosť. Ako sa snažíš zachytiť dané svetlo v krajine, keďže sa jedná o prchavý a meniaci sa moment?
Vždy presne viem, čo chcem namaľovať a prečo. Než začnem nanášať farby, mám jasnú predstavu, ako obraz bude vyzerať. Samotná maľba musí byť rýchla, presná a bez chýb. Neskôr môžem zachytiť i tak prchavé momenty ako napríklad svetlo v interiéri lesa.
Ako vznikli obrazy zo série Nocturne, kde maľuješ prírodu v noci? Aké je to maľovať v tme?
Raz som si šiel zabehať do svojho obľúbeného vágneho terénu – zarasteného sadu. Bolo to v novembri. Vtedy je už skoro tma. Vzal som si čelovku a aby som o niečo nezakopol, tak som si všade svietil. Ako som mieril na jednotlivé stromy, tak som ich nespoznával. Cez deň ich poznám pritom perfektne. V noci ako by som sa ale zatúlal do iného sveta. Hneď druhý deň som sa vrátil s plátnom a skúsil, či by to nešlo namaľovať. Šlo to. Naviac to bolo vzrušujúce a trochu desivé, rovnako ako celá séria obrazov, ktorá z toho následne vznikla.
Priemerne ako dlho ti trvá namaľovať jeden obraz v prírode?
Hodinu a pol.
Zvykneš dokončovať niekedy svoje plenérové maľby v ateliéri?
Áno. Avšak sú to len drobnosti.
Ak sa zamyslíš retrospektívne, čím ťa vlastne očarila maľba v plenéri a od kedy sa jej venuješ?
Prvý obraz v plenéri som namaľoval s dedom, keď som mal šesť rokov. Bol celkom dobrý. Zostalo to vo mne.
V plenéri je všetko. Je to úprimné. Vyžaduje to od vás veľkú schopnosť dívať sa. Zároveň do toho dávate kus seba. Patrím tam.
Aké témy ešte znázorňuješ vo svojej tvorbe, okrem plenérovej maľby?
Niekedy spravím historickú ilustráciu. Archeológia a mytológia sú pre mňa dôležité témy. Tak občas namaľujem nejaké veci, ktoré s tým súvisia. Väčšinu na počítači vo Photoshope. Umelej inteligencii sa ale vyhýbam. Tá je nudná.
V tvojom portfóliu sa nachádza taktiež séria obrazov s nerealistickými motívmi. Niektoré diela sú ovplyvnené gréckou mytológiou, napríklad Bakchanálie alebo Bronzový býk. Čo môžeš o týchto obrazoch povedať?
Spájam tam svoju lásku k mytológii a maľbe. Mytologické scény aktualizujem a zasadzujem do dnešného sveta. Hovorím, poďme nezabudnúť, odkiaľ naša západná spoločnosť pochádza. Poďme si uvedomiť, že všetky tie príbehy sú tu niekde vzadu, v našom podvedomí s nami dodnes.
Čo ťa najviac baví pri procese maľby, alebo všeobecne pri tvorivom procese vôbec?
Vlastne neriešim, či ma to baví alebo nie. Maľovanie je niečo, čo je tak zrastené so mnou, že si neviem predstaviť, že by som to nerobil. Je jedno, či zrovna napínam plátna, vymýšľam staroveký motív alebo sa potím v plenéri.
Aké maliarske techniky používaš?
Olej, tuš a akvarel používam každý deň.
Digitálna maľba, ktorú som sa naučil kedysi pri práci na filmoch, mi tak dodnes slúži k prípravám na väčšie plátna.
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou?
To sa mení. V nedávnej dobe ma zaujal čínsky maliar Zhang Daqian (張大千). Odporúčam si o ňom niečo naštudovať. Jeho oddanosť maľbe a genialita spojená s pracovitosťou sú inšpiratívne. To, že musel utiecť pred komunistami, ktorí ho dnes ale rehabilitujú a stavajú na ňom svoju propagandu, je tak varujúce.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase, okrem spomínanej maľbe?
Milujem už spomínanú históriu a archeológiu. Taktiež ma baví čokoľvek spojené s jedlom, od varenia až po pestovanie zeleniny. Pravidelne utekám do divočiny. A kedykoľvek vidím vodu, musím do nej nehľadiac na teplotu skočiť.
Na čom momentálne pracuješ a aké plány máš do budúcna?
Skúšam nejaké plastiky, veľké plenéry, prehistorické motívy a ďalšie mytologické výjavy. Je toho mnoho a platí, že von to pustím, až keď to bude hotové.
Hlavný plán je však maľovať a zostať nezávislý. Nebaví ma liezť ľudom do zadku. Vždycky som si radšej robil veci po svojom a tak to musí zostať.
Tomáš Honz (1989, Praha)
je český umelec a maliar.
V rokoch 2009-2011 študoval na Akademii výtvarných umění v Prahe, v ateliéri Kresba a grafika u prof. Jiřího Lindovského. Následne v rokoch 2012-2015 absolvoval štúdium v ateliéroch Malby, najprv u prof. Zdeněka Berana a potom u prof. Michaela Rittsteina.
Vystavoval samostatne i skupinovo v Českej republike, Rakúsku a v Nemecku. Zúčastnil sa taktiež niekoľkých rezidenčných pobytov v Česku, Taliansku, USA a na Taiwane.
Je držiteľom ocenení Splash Art Award (rok 2014) a Art Prague Young Art Award (rok 2020). V roku 2021 bol finalistom súťaže Strabag Artaward International 2021.
Tomáš Honz je známy predovšetkým plenérovou maľbou. Jeho maľby vznikajú v rôznych ročných obdobiach, poveternostných a svetelných podmienkach. Okrajovo sa venuje historickej a mytologickej tematike. Používa prevažne techniky olejomaľby, akvarelu a tušu, no nie je mu cudzia ani digitálna maľba, ktorú však zásadne využíva len pri návrhoch.
Aktuálne žije a tvorí v Prahe.
