Počas vysokoškolského štúdia si obe začali vytvárať vlastné fiktívne svety, najmä ovplyvnené obdobím lockdownu v čase pandémie korona vírusu, ktoré znázorňovali cez svoje diela. Inšpiráciou im bola hlavne príroda. Následne sa dali dokopy ako umelecká dvojica a začali tento fiktívny svet rozvíjať ďalej spoločne. Reč je o slovenských umelkyniach Márii Maxovej a Tamare Almášiovej. V spoločnom rozhovore Tamara Almášiová a Mária Maxová porozprávajú o svojich začiatkoch, štúdiu, spoločnej tvorbe a projektoch, na ktorých sa zúčastnili, ale taktiež povedia o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách, plánoch do budúcna a neopomenú sa vyjadriť k aktuálnej situácii v slovenskej kultúre.
Na úvod mám pre vás klasickú otázku. Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
Tamara: Moja cesta bola celkom náhla – umenie ma nejako extra nezaujímalo. Jasné, ako každé malé dieťa som si rada kreslila a skúšala všeličo iné. Nikdy som však nechodila na ZUŠ ani na žiadny kreatívny krúžok. Na konci základnej školy, keď si všetci vyberali stredné školy podľa toho, čo im išlo (často práve gymnázium), som sa ocitla v situácii, keď som absolútne nevedela, čo so sebou. Školská psychologička mi povedala, že zo mňa asi nič nebude, že by som mala ísť na nejakú odbornú školu, nech aspoň získam maturitu. Potom som sa však náhodou od kamarátky z mojej dediny dozvedela, že v Spišskej Novej Vsi je odborná škola so zameraním aj na výtvarné odbory (vtedy som ani netušila, že existuje nejaká „šupka“). Povedala som si, že to skúsim – a vyšlo to. Dostala som sa na odbor Fotografický dizajn, ktorý, myslím, dosť veľa vecí v mojom živote zmenil. Spoznala som tam skvelých pedagógov ako Romana Palková, Michal Daňko a Tomáš Cetera, ktorí ma motivovali a povzbudili, aby som sa prihlásila na Fakultu umení v Košiciach. Za to im veľmi pekne ďakujem. A prečo práve fotografia? Pretože tam brali každého… (smiech)
Mária: Talent ako taký zohráva podľa mňa veľmi malú stránku. Dôležitejšie sú iné veci. Ja som si rada kreslila už od škôlky. Ukázalo sa to ako nejaký safe space. Miesto, kde som sa cítila fajn, rozumela som si s ľuďmi, ktorí tiež mali radi kreatívne veci. Na ZUŠ som začala chodiť už v škôlke, kde učil akad. mal. Marián Čapka. Ten ma naučil veľa, hlavne trpezlivosti pri kresbe a láske ku grafike. Neskôr som išla na osemročné gymnázium a akosi som si neuvedomila iné možnosti. Počas školy som navštevovala celý čas ZUŠ-ku. Tam sa mi vystriedalo viacero učiteľov. Posledný, ktorý ma učil, bol Zoltán Agócs. Ten ma aj pripravoval na talentové skúšky na vysokú školu. Vtedy som ešte chcela ísť na odevný dizajn do Bratislavy. Akousi náhodou som si podala prihlášku takisto do Košíc, kde som sa nakoniec ocitla na Fakulte umení.
Obe ste navštevovali Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach, ale rozdielne ateliéry. Môžete porozprávať, ako ste sa zoznámili a ako došlo vôbec k tomu, že ste začali pracovať spolu ako umelecká dvojica?
Zoznámili sme sa už počas štúdia, keďže fakulta je celkom malá. Boli sme v rovnakom ročníku. Skamarátili sme sa asi viac, keď sme išli zo školy na týždennú rezidenciu do Topoľčian. Potom vznikla skupina 10 očí. Členkami boli Tamara Almášiová, Patrícia Čechová, Mária Maxová, Eva Mária Moleková, Sára Némethová. Snažili sme sa spolupracovať na projektoch a spoznali sme sa bližšie ako partia. Vtedy sa nám podarilo vybaviť v Žiline cez Young Office týždennú rezidenciu s výstavou v SNGG studiu pri Novej synagóge. Táto spolupráca však bola logisticky náročná na udržanie, lebo nás bolo 5 členiek a ťažko sa nám hľadal spoločný čas. Preto sme sa rozhodli vystavovať ako dvojica. Po bakalárke sme si vymysleli spoločnú výstavu: Naháňala som tieň zvieraťa. Tak nejako to začalo.
Tamara, ty si bakalárske štúdium absolvovala v Ateliéri slobodnej kreativity 3D. Prečo si si vybrala práve tento odbor, keď si sa počas strednej školy venovala fotografii?
Keďže na fotografii sme trávili prevažne čas za počítačom, chýbalo mi spojenie s materiálom. A tak som si povedala, že vyskúšam sochu, kde sa naučím pracovať s rôznymi materiálmi, kde si vyskúšam sochárske techniky ako prácu s drevom, sadrou či modelovanie. Momentálne ma to stále baví. Dokonca ma to aj živí, čo je ideálne.
Tamara: V Ateliéri slobodnej kreativity 3D si pracovala najmä s textilom. Čomu si sa tam konkrétne venovala?
Počas tohto obdobia som si prešla množstvom rôznych materiálov – od prírodných, ako sú konáre a pne stromov, až po polystyrén, betón, video či maľbu. Dokonca som v prvom ročníku pracovala s kosťami z rýb. S textilom som začala pracovať až vo štvrtom ročníku. Na soche som nemala nejaký ucelený koncept, ktorý by som systematicky rozvíjala – bolo to skôr o tom, čo ma v danej chvíli ovplyvnilo. Keď sa však spätne zamyslím, prírodný motív sa v mojej tvorbe objavoval vždy.
Naopak ty, Mária, si študovala v Ateliéri obrazu, kde si sa venovala najmä figurálnej maľbe. Čím ťa oslovil práve tento typ maľby? Venovala si sa prípadne v tom období aj iným témam?
Ja som sa hľadala. Prišla som z gymnázia, chcela som hlavne robiť – tvoriť. Nastúpila som pod vedenie Adama Szentpéteryho s asistentkou Evou Moflárovou. Mali sme povinné okruhy: portrét, zátišie, figúra, figurálna kompozícia a nakoniec abstrakcia. Toto obdobie bolo pre mňa zaujímavé.
Figúra mi však učarovala nakoniec aj s faunou a flórou. Cez tieto prvky viem rozprávať príbeh. To ma asi najviac fascinuje – možnosť narácie skrz obraz.
Tamara: V spomínanom období si vytvárala zaujímavé fiktívne krajiny znázorňujúce neexistujúcu flóru. V niektorých dielach si sa inšpirovala počítačovými hrami. To bolo v čase lockdownu kvôli pandémii korona vírusu. Dá sa povedať, že ťa toto obdobie ovplyvnilo v tvorbe?
Áno aj nie. Počas korony som natočila video s názvom Alma, v ktorom som sa inšpirovala herným žánrom walking simulátor. V tomto type hry nejde o klasické hranie, ale jediná činnosť, ktorú hráč môže vykonávať, je prechádzanie sa krajinou. Niekedy má možnosť robiť jednoduché úkony, no ide najmä o zážitok z priestoru. Prostredie môže byť úplne fiktívne, surrealistické, alebo môže pripomínať obyčajný slovenský les. Pri tvorbe konceptu fiktívnej prírody bola herná estetika a filozofia walking simulátorov jedným z hlavných zdrojov inšpirácie. Na túto tému odporúčam knihu Alfieho Bowna Playstation: Svet snov.
Druhú časť inšpirácie tvorilo akési fiktívne, nadzmyslové ukotvenie myšlienok – predstava, že naše podstatné životné skúsenosti, ktoré formujú našu bytosť, sa môžu pretaviť do snovej, mnou vytvorenej prírody. Zážitky premieňam na surrealistickú krajinu, ktorá je mojím vlastným svetom. Toto obdobie ma výrazne ovplyvnilo, pretože som si konečne našla koncepčnú cestu v umení, ktorá ma baví a v ktorej sa stále pohybujem.
Mária: V sérii diel Čas zanikol si priamo znázorňovala možné každodenné situácie v čase pandémie korona vírusu. Môžeš povedať, prečo si sa rozhodla reagovať na toto obdobie?
Bolo to intenzívne obdobie. Taktiež som mala pocit, že čas plynul akosi inak. Ťažšie sa mi pracovalo. Boli sme vytrhnutí z prostredia ateliérov. Mali sme pokračovať v prácach doma. Táto situácia sa opakovala viackrát. Takisto udalosti ako zákaz vychádzania, tzv. šialenstvo v médiách a okolí a podobne. Toto obdobie vo mne vzbudzovalo apatiu, nepokoj.
Mária: V tom čase, avšak v letnom semestri 2021, si absolvovala študijný pobyt v Poľsku. Počas neho si na covid reagovala dosť mytologicky zameranou sériou diel s názvom Apocalypsa. Môžeš o týchto dielach viac porozprávať?
„Erasmus“ – tak to dopadlo tak, že som väčšinu pobytu ostala doma. Celá situácia vyzerala pár mesiacov pred odchodom do Poľska v poriadku. Pozerala som si ubytovania, vybrala predmety. Všetko sa zmenilo ale pár týždňov pred odchodom, kedy mi škola oznámila, že v Poľsku je lockdown. To znamenalo, že môžem prísť, ale budem na internáte a do školy sa dostanem len možno do ateliéru. Inak budú prebiehať predmety online. Preto som sa rozhodla ostať doma. Mala som vlastne Erasmus online. Situácia sa k záveru semestra upokojila, tak sa mi podarilo ísť ku koncu pobytu na týždeň do Katovíc, kde som tlačila sériu sieťotlače. Všetkým profesorom, ktorých som tam mala, som veľmi vďačná, lebo aj napriek tejto situácii som mala ich plnohodnotné konzultácie. Celý Erasmus mi veľmi prospel – napriek nepriaznivej situácii.
Séria vznikla v Ateliéri maľby u Minor Michala, ktorý mi dal úplne voľnú ruku. Po vybraní témy sme taktiež konzultovali. Mala som rada tieto konzultácie, pretože boli upokojujúce aj po psychickej stránke, keďže som často pociťovala stagnáciu. Vždy ma podporili. Apokalypsa, ktorej inšpirácia vyšla z Biblie, prepojila Zjavenie apoštola Jána s aktuálnou témou. Bolo to hľadanie možno aj nábožensko-konšpiračných konotácií. Taktiež som použila v obraze inšpirácie z kníh od Terryho Pratchetta a Niela Gaimana.
Mária: Keď som už spomenula ten študijný pobyt v zahraničí, tak môžeš prezradiť, čo ti dala táto skúsenosť do života? Ovplyvnilo ťa to v tvorbe?
Asi som odpovedala už vyššie. Chcem však zdôrazniť, že ma to v tvorbe veľmi ovplyvnilo. Nemyslím témami. Skôr som sa naučila inak rozmýšľať o budovaní tém a o budovaní obrazu. Naučila som sa to, ako pracovať s čisto mnou vybranou témou. Keď som prišla do školy v septembri, vtedy som našla svoju tému. To by sa pravdepodobne predtým nestalo, aspoň nie tak skoro.
Následne ste ukončili bakalárske štúdium bakalárskou prácou. Môžete o tých svojich povedať?
Tamara: Ako som už vyššie spomenula, pracujem s konceptom snovej krajiny a s rôznymi prostriedkami, ktoré pri jej vytváraní používam. Počas pandémie korony som tvorila doma, preto som si zvolila textil pre túto prácu. Mala som množstvo látok, šijací stroj, taktiež ako pomoc moju mamu, ktorá mi všetko ukázala a veľmi mi pomáhala. Myslím si, že v tom období som nejakým spôsobom cítila návrat surrealistickej vlny, prichádzala postupne. Avšak mám pocit, že tu stále zostáva.
Moja bakalárska práca s názvom Tu a tam sa venovala prechodu z priestoru nášho okolia do myšlienkového sveta, ktorý má každý človek vizuálne spracovaný inak, podľa seba. Používala som kombináciu materiálov ako pletivo, reťaze, háčkované detaily, teda mäkké aj tvrdé prvky, aby som umocnila napätie medzi protichodnými životnými udalosťami. Celú inštaláciu som realizovala v kruhovom pôdoryse ako ukážku mojej vlastnej prírody. Nepriala som si však, aby do nej niekto vstupoval, preto bol kruh uzavretý. Súčasťou tohto environmentu boli aj akvarelové skice priestoru, tzv. myšlienkové záznamy. Tu ak môžem odporučiť knihu Miroslav Marcelli: Miesto, čas, rytmus.
Mária: Moja bakalárska práca bola trochu zvláštna. Veľmi som sa snažila robiť veľa, veľké a všetko, ale nejako to nefungovalo. Napriek tomu som mala pocit, že všetkému rozumiem. Po konzultáciách som si vybrala tému Expandovaná maľba. Tu už sa nám vymenilo vedenie a končila som pod vedením Ota Hudeca a Evy Moflárovej. Táto téma sa mi páčila, ale popravde som jadro témy pochopila až nejakými okľukami. Chcela som jednoducho, aby môj obraz nebol len obrazom, ale aby zasahoval do prostredia textom, textíliou, príbehom. To sa mi z istej časti podarilo. Už som začala používať symboliku ryby – koi kapra, či hranie sa s farebnou symbolikou. Slovom v obraze a na stene. Textíliou ako vrstvou obrazu, ktorú som vnímala len ako ďalšiu štruktúru/médium, nie ako odlišný prvok.
Tamara: Ty si však už v magisterskom štúdiu navštevovala Ateliér obrazu. Prečo si sa rozhodla prestúpiť?
Socha ma naučila veľa – najmä priestorové videnie, čo je veľmi užitočné napríklad pri inštaláciách na výstavách. No zároveň som veľmi emotívne uvažujúci umelec, čo v tom čase nebolo celkom vhodné pre koncepčné vedenie ateliéru, v ktorom som pôsobila. Preto som sa rozhodla vyskúšať prechod do Ateliéru obrazu k Otovi Hudecovi, ktorý mi bol blízky nielen témami, ale aj svojím prístupom k študentom. Ako bonus som brala aj to, že sa ateliér nachádzal na vyššom poschodí školy – teda lepšia klíma! (smiech)
Tamara: Ako sa ďalej vyvíjala tvoja tvorba?
Po príchode na maľbu som pokračovala s tým, kde som skončila na soche. K šitým objektom som pridávala viac a viac malieb. Postupne som presunula tvorbu objektov z 3D podoby do 2D. Snažila som sa taktiež prísť na svoj maliarsky rukopis. Bola to výzva, keďže o obraze sa úplne inak uvažuje ako o objektoch alebo inštaláciách, kde som bola už po tých rokoch doma. No mala som podporu a priestor sa rozvíjať. Ako bonus som zdieľala ateliér aj s Máriou, kde sme dlho konzultovali diela, či moje alebo jej. Bolo to super obdobie. Tam vlastne aj skrsla myšlienka ku spolupráci.
Mária: Čo sa týka tvojich nasledujúcich prác, mnohé z nich sa vyznačujú istým magickým realizmom alebo mytológiou, najmä japonskou kultúrou. Čím ťa oslovila?
Ako si spomenula, je tomu tak už dlhšie. V mojich dielach sa objavuje osobná mytológia, len som o tom ešte nevedela. Začala som stavať svet obrazov, ktorý sa viazal okolo autoportrétu. Najprv ma zaujali koi kapry ako symbol z japonskej kultúry. To som ešte nevedela, že pôjdem na výlet do Japonska. Tam som nabrala inšpiráciu a zaľúbili sa mi ako symbol origami žeriavy, či práca s tradičným tuhým tušom na tenký ryžový papier. Magický realizmus považujem za zaujímavý ako i v literatúre, tak aj vo výtvarnom umení. Páči sa mi prepájať poetické z vizuálnym. Tak som používala tieto prvky aj pri stavaní obrazov.
Mária: V tvojich dielach sa pomerne často vyskytujú ryby, motýle alebo listy. Majú nejakú symboliku?
Používam symboliku inšpirovanú reálnou symbolikou v náboženstve, mytológii, psychoanalýze. Tieto symboly si však ohýbam tak, aby sedeli do môjho videnia sveta. Rozprávam pomocou nich príbeh.
Ryby predstavujú postavu autoportrétu ako jeho personifikáciu či alegóriu. Motýle sú prvok strachu – náprotivok k rybe. Listy sú ako ochrana. Celkovo rastliny považujem za ochranné prostredie.
Mária: Za zmienku stojí aj súbor malieb s názvom Ikona. O čom pojednávali?
Ponáram sa do skúmania pigmentov. Zaujímajú ma možnosti práce s farbami v kontraste s materiálom a textúrou. Maľby vyjadrovali túžby a predstavy kresťana v modernom svete, kedy príbehy o svätých sa v každodennom prežívaní stávajú skôr rozprávkou. Mojim zámerom bolo zvýrazniť ľudskosť, ktorá nás definuje na ceste za určitými ideálmi.
Môžete porozprávať o svojich záverečných prácach? O čom boli?
Tamara: Diplomová práca niesla názov Kvôli stromu nevidíme les. Mojím záujmom bolo pochopiť fungovanie ekosystému vo všeobecnosti a zároveň ho prepojiť s mojím osobným vnímaním konkrétnych miest, ktoré som si vybrala na aplikovanie získaných dát. Celý projekt sa odohrával v Kolinovskom lese, ktorý navštevujem už niekoľko rokov. Do troch vybraných oblastí som umiestnila vyrobený materiál, ktorý nazývam Biohmotou. Táto hmota je ekologicky nezávadná a šetrná k prírode. Teoreticky som svoju prácu zakotvila v rámci konceptov nového materializmu, ekologickej etiky ako je „deep ecology“, a ekofeminizmu. Pri zbieraní informácií som si položila otázky: Kedy chodím do lesa? Čo od neho očakávam? Cíti príroda prítomnosť cudzieho objektu na svojom území? K tomuto výskumu som si vybrala Biohmotu ako materiál realizácie, ktorý som inštalovala do lesa a nechala degradovať. Tento akt inštalácie bol zaznamenaný formou videa ako happening. Diplomový projekt sa skladal z materiálovej steny, videa, fotky a básní, ktoré som napísala k jednotlivým miestam.
Mária: Cyklus maľby rozvinutej v diplomovej práci sa venoval skúmaniu témy románu rieka, ktorý pre ňu fungoval ako voľná asociácia. Priamo ho skúmal bližšie ako osobný príbeh v ženskej tvorbe. Skúmanie postáv zobrazených v dielach prechádzal aj do roviny scenára, kedy postavy presahujú život na plátne. Ten fungoval ako anotácia k praktickej obrazovej časti diplomovej práce. Zjednodušene som sa venovala príbehom okolo autoportrétu, ako i mne blízkym osobám. Hľadala som symboly a inšpirácie v rastlinách, zvieratách a farebnom vyjadrení.
Ako by ste charakterizovali vašu súčasnú tvorbu?
Toto je ťažká otázka práve pre to, lebo sme prvý rok po škole. V tomto období sa snažíme skĺbiť prácu a umenie. Existenciálne otázky sú tak viac bližšie k telu ako počas školy, kedy to vie študent vedome ignorovať. Strata ateliéru bola pre nás ťažšia, ako sme si mysleli. Momentálne tvoríme v byte. Naša tvorba je preto do istej miery obmedzená… Obe maľujeme prevažne na nenapnuté plátna alebo menšie formáty. Má to v sebe isté čaro.
Vaša spoločná tvorba sa dá charakterizovať aj ako vizuálna poézia magicko-abstraktnej krajiny odrážajúca váš vnútorný svet, ktorá sa však nezaoberá len prírodou. V tomto svete sa zaoberáte aj spoločenskými otázkami, ako napríklad v inštalácii Pohlavie definuje našu budúcnosť. Môžete toto dielo trochu rozobrať?
K tejto téme sme sa inšpirovali pri jednej otvorenej výzve pre výstavu, na ktorú nás síce nevybrali, no napriek tomu sme sa rozhodli dielo zrealizovať ako spoločný projekt. Vznikalo v ateliéri u Katky Bajkayovej, za čo jej veľmi pekne ďakujeme. Bol to výborne strávený čas. „Vulvy“ vznikali tak, že ja (Tamara) som niečo vymodelovala, potom sa to posunulo k Márii a takto sa to celé opakovalo. Išlo o zdôraznenie krásy inakosti, ženskej sily a slobody názoru. Výsledné keramické objekty sme inštalovali do reliéfu z piesku – ten predstavoval krajinu. Prostredie dopĺňala mnou (Tamarou) vytvorená hudba. Celá inštalácia prezentovala nerovnosť možností určenej na základe pohlavia. Naše keramické objekty splývali v krajine, hudba vyjadrovala ich pocity. Táto inštalácia nám otvorila zaujímavé možnosti. Rady by sme sa ku keramike vrátili ešte niekedy v budúcnosti.
V predchádzajúcej otázke som nie náhodne spomenula poéziu. Totižto vo vašich inštaláciách sa vyskytuje doslova. Prečo?
Obe tvoríme poéziu. Je to naša súčasť. Preto sme sa ju rozhodli prepojiť s obrazmi a divákmi. Vzniká tak zaujímavá komunikácia medzi nami, dielami a publikom. Básne vznikali oddelene, no pri výstavách ich tematicky prepájame. Väčšinou sa krásne dopĺňajú. Rozprávajú jeden ucelený príbeh, akoby ich písal jeden človek. Tento moment vnímame ako fascinujúci. Ukazuje to, ako je naša tvorba prepojená a schopná navzájom komunikovať.
Spolu ste absolvovali niekoľko spoločných stáží, rezidencií, workshopov. Jeden z nich bola rezidencia v kultúrnom centre Arteska, ktorá vyvrcholila výstavou Detva nepoznaná spoznávaná. Poviete o tejto rezidencii viac?
V Detve sme mali dva týždne na tvorbu, ktoré sme využili naplno. Prvé dni sme premýšľali, ako sa k tomuto mestu postaviť a ako s ním dokážeme pracovať. Chceli sme vyjadriť naše pocity ako dvojtýždňoví obyvatelia, ktorí túžia preskúmať a naladiť sa na detviansku nôtu – spoznať ju hlbšie. Väčšinu času sme strávili v prírode maľovaním, prechádzkami, alebo len tichým sedením a obdivovaním krajiny. Miestami sa zdalo, že tam vlastne nie je čo robiť – a práve to nám poskytlo priestor na vnútorné stíšenie a sústredenie sa na tvorbu. Z toho všetkého vznikla podľa mňa vydarená séria malieb, video, skice a záves, ktorý sme vytvorili za použitia látky, lepidla a samotného námestia.
Vo vašom spoločnom portfóliu ma zaujala stáž, kde ste sa zaoberali tvorbou tapisérií. Môžete o tejto stáži prezradiť viac?
Išlo o prácu v textilnom centre WNOOZOW, kde sme tvorili ľanové tapisérie. Tkali sme s nespracovaným ľanom pre jednu známu českú umelkyňu. Išlo však o veľmi náročnú prácu. Naučili sme sa rôzne technológie a postupy s týmto materiálom. Ako bonus sme pocítili aj zákulisie veľkých produkčných projektov.
S akým médiom sa vám najlepšie pracuje?
Tamara: Ťažko povedať, pretože môj prístup k médiu je často náhodný. Keď začnem o niečom uvažovať, materiál alebo spôsob realizácie sa prispôsobí až neskôr podľa toho, čo najlepšie vystihuje myšlienku. Ale ak by som mala predsa len niečo vyzdvihnúť, tak najbližšie mám asi k akvarelu a textilu. V týchto médiách si najviac verím a zároveň ma baví ich využitie.
Mária: Maľba, papier, tuš, textil, poézia. S týmito materiálmi/technikami najčastejšie pracujem. Už som si zvykla na to, že v práci mávam také fázy a postupne ich striedam.
Čo vás najviac baví v rámci tvorby?
Tamara: Prechádzanie sa po lese a hľadanie inšpirácie, sadnúť si a zastaviť svoje myšlienky v jednom bode, na jednom mieste. Inštalovanie našich spoločných výstav ma taktiež naozaj baví, pretože práca s priestorom je podstatná pre výsledné pôsobenie výstav.
Mária: Najviac ma baví skladanie myšlienok a vytvorenie námetu. Vtedy pociťujem taký flow. Je to silné napätie, tok energie a rýchlosť, kedy konečne po dlhom meditovaní sa vytvára konkrétny obraz alebo nápad. Vtedy, keď vznikne návrh alebo skica, sa rozhodnem pre výsledný materiál/techniku.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre vás inšpiráciou?
Tamara: Zsófia Keresztes a jej objekty spolu s prácou s priestorom sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Helen Tóth ma zas baví svojím prístupom k maľbe a prírode.
Mária: Svojou tvorbou ma dlho inšpiroval Henri Matisse. To, ako sa obmieňa, je pre mňa inšpiratívne. Ako sa dokáže jeden umelec meniť, ako vie fungovať jeho tvorba v rôznych podobách. Pri Matissovi nikdy nepochybujem v akejkoľvek podobe ho vidím. Zo ženských autoriek ma fascinuje Yayoi Kusama, ktorá má vlastný svet. Najviac sa mi na nej páči však jej guráž. So slovenských maliarok ma inšpiruje aj Jana Farmanová jej vizuálnou stránkou a sviežou figurálnou maľbou. Taktiež Lucia Dovičáková pre jej obsahovo vizuálnu kvalitnú stránku.
Čomu sa venujete vo voľnom čase? Aké máte hobby?
Tamara: Jednoznačne tvorbe umenia venujem všetok svoj voľný čas, no ak ostane na nejaké hobby, tak je to momentálne spievanie v skupine Ničiteľ, písanie poézie. Najnovšie pracujem aj na poviedkach. Ďalej je to čítanie kníh, hlavne čo sa týka filozofie a ekológie, či pitie čaju a pobyt v prírode.
Mária: Momentálne si rada pozriem rôzne seriály, mám rada dobrú drámu alebo klasiky anime. Čo by som možno odporučila, pre mňa klasika The Office – super sitkom, či zaujímavo položený. Ku knihe je zas veľmi hodnoverný seriál Sto rokov samoty. Z iného súdka je dobré anime Madoka Magica. Po dlhom dni si tak rada relaxujem. Baví ma pozerať rôznorodé seriály a filmy. Sledujem pri tom, ako je spracovaný. Preto nie je pre mňa až tak rozhodujúci žáner, ale skôr to, čo mi vie poskytnúť obsahovo a vizuálne.
V poslednej dobe som skúšala taktiež prácu s keramikou. Ale to je ešte len v zárodkoch. Maľujem hlavne na papier. Keď sa naskytne príležitosť, tak fotím portréty.
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Momentálne pripravujeme nové výstavy. Mierne upravujeme aj náš výstavný koncept, keďže sme po škole a obe cítime určitý posun v našej tvorbe. Hľadáme neprebádané prepojenia medzi našimi dielami. Obe konzistentne maľujeme a vytvárame nové veci, ktoré budete môcť čoskoro vidieť.
Ako vnímate z vašej pozície aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Čo si myslíte, aké zmeny by sa v nej mali uskutočniť, aby mali umelci v nej stabilné zázemie a ohodnotenie?
Tamara: Je to veľmi ťažké, keďže pracujem v kultúrnej sfére a platové ohodnotenie vôbec nezodpovedá času a energii, ktorú tomu človek venuje. Najviac ma hnevá celkový prístup štátu k tomuto odvetviu. Umenie je tu s nami od nepamäti, no niektorí ho stále vnímajú len ako hobby, nie ako plnohodnotnú a dôležitú prácu pre spoločnosť.
Úprimne, ťažko sa mi hovorí o tom, čo by sa malo zmeniť. Možno by stačilo, aby sa do vedenia dostali kompetentní ľudia – takí, ktorí sa na nič nehrajú, ale jednoducho sú v tom, čo robia, naozaj dobrí. Na Slovensku máme veľa šikovných ľudí a verím, že zlé obdobie raz vystrieda lepšie. Držme si palce.
Mária: Som zvedavá ako sa bude vyvíjať situácia. Momentálne je to veľmi náročné. Slovensko je krajina, kde bežný človek často nerozumie umeniu od postmoderny, nie to ešte súčasnému umeniu. Preto vzniká aj taká paradoxná situácia, kedy sa predáva gýč a ľudia čo majú vyštudované umenie, hľadajú iné spôsoby ako sa uživiť. Dúfam, že táto situácia by sa v budúcnosti mohla zmeniť.
Tamara Almášiová (1999, Spišská Nová Ves)
je slovenská vizuálna umelkyňa.
V rokoch 2018-2022 študovala v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, pod vedením doc. Mgr. Art. Radovana Čerevku, kde získala bakalársky titul. Následne absolvovala štúdium v Ateliéri obrazu na Fakulte umení TU v Košiciach u doc. Mgr. art. Ota Hudeca, ArtD., ktorý ukončila v roku 2024 magisterským titulom.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav v slovenských mestách ako Košice, Humenné, Bardejov, Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica, Žilina, Nové Zámky a iné. Taktiež sa zúčastnila rôznych workshopov, rezidenčných pobytov, festivalov a stáží na Slovensku a v Česku.
Tamara Almášiová sa vo svojej tvorbe venuje prevažne objektu, inštaláciám a intermédiám, ale taktiež i maľbe a poézii. Objekty a inštalácie tvorí najmä z textilu. Jej diela sú inšpirované prírodou, ktorá býva pretransformovaná do jej vlastného fiktívneho sveta.
Tamara Almášiová a Mária Maxová spolu tvoria autorskú dvojicu. Ich spoločná tvorba sa vyznačuje vizuálnou poéziou magicko-abstraktnej krajiny odrážajúcej ich vnútorný svet. Takisto spolu reagujú aj na spoločenské témy.
Tamara Almášiová aktuálne žije a tvorí v Košiciach.
Mária Maxová (1998, Žilina)
je slovenská vizuálna umelkyňa.
V rokoch 2018-2024 študovala v Ateliéri obrazu na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, najprv u doc. Adama Szenpéteryho, akad.mal. a následne u doc. Mgr. art. Ota Hudeca, ArtD., kde ukončila štúdium magisterským titulom. V roku 2021 absolvovala študijný pobyt na Akademii Sztuk Pięknych Katowice v Poľsku.
Na konte má niekoľko samostatných a kolektívnych výstav v slovenských mestách ako Košice, Humenné, Bardejov, Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica, Žilina, Nové Zámky a iné. Taktiež sa zúčastnila rôznych workshopov, rezidenčných pobytov, festivalov a stáží na Slovensku a v Česku.
Mária Maxová sa vo svojej tvorbe venuje prevažne maľbe, ale taktiež poézii, objektu, inštaláciám. Pre jej maľby je typická narácia – rozprávanie príbehu skrz figúru a prírodu. Vyznačujú sa magickým realizmom alebo mytológiou. Jej diela využívajú bohatú symboliku. Inšpiráciu čerpá najmä z japonskej kultúry a z kresťanského náboženstva.
Mária Maxová a Tamara Almášiová spolu tvoria autorskú dvojicu. Ich spoločná tvorba sa vyznačuje vizuálnou poéziou magicko-abstraktnej krajiny odrážajúcej ich vnútorný svet. Takisto spolu reagujú aj na spoločenské témy.
Mária Maxová aktuálne žije a tvorí v Košiciach.
