Diela plné viery a Boha – tvorba Michaely Ihnátovej

K štúdiu grafiky ju priviedol učiteľ na ZUŠ-ke. Hoci však jej mama z toho nebola nadšená, napriek tomu cítila z domáceho prostredia podporu. Tú dostala aj v začiatkoch štúdia na vysokej škole, keď ju vyučujúci posmelil k znázorneniu jej viery v Boha a Krista, ktorá sa neskôr stala pre jej tvorbu kľúčovou. Michaela Ihnátová v rozhovore prezradí, ako sa dostala k umeniu, ale aj k viere v Boha, no porozpráva i o svojej tvorbe a plánoch do budúcna.

Michaela Ihnátová
Michaela Ihnátová so svojou diplomovou prácou Viridarium (foto: Veronika Šmírová)

Si čerstvá absolventka Akadémie umení v Banskej Bystrici v odbore grafika. Poďme však k tvojim začiatkom. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu? Čím ťa zaujala grafika, že si sa ju rozhodla študovať?

Popravde z raného veku si veľa nepamätám. Moje prvé výtvarne počiny začali asi na stene pri výťahu, na našom poschodí v bytovke, kde všetci susedia vedeli, kde bývame. Vtedy som nesnívala, že budem umelcom. Skôr som chcela byť archeologičkou  alebo patologičkou. Doteraz nechápem, ako toto kombo vzniklo.

V treťom ročníku na základnej škole som mame oznámila, že chcem chodiť na ZUŠ-ku. Po talentových skúškach som aj začala. Odvtedy som kreslila vo svojom voľnom čase neustále, najviac tušovky. Popritom som vyrábala náušnice z rôznych odpadových materiálov, učila som sa s mojou tetou paličkovať…

Pri výbere strednej školy zohral dôležitú úlohu môj učiteľ na ZUŠ-ke PaedDr. Ján Čižmár. Som mu za to dodnes veľmi vďačná, pretože sa obul do presviedčania mojej mamy, ktorá bola proti štúdiu na umeleckej škole. Vysvetlil jej, že v Košiciach je ŠUP, ktorú by som mala skúsiť,  pretože som taký grafický typ. Úprimne, absolútne som si nevedela predstaviť, čo to všetko obnáša. Mama samozrejme nebola vôbec nadšená, ale potom čo ma prijali, ju to nejako presvedčilo. Ani teraz nie je nadšená, že som vyštudovala umenie, čomu sa vlastne ani nečudujem :D. Napriek tomu môžem povedať, že mám nekonečnú podporu od rodiny.

No a čo sa týka vysokej školy, tak čiastočne som už vedela do čoho idem. Grafika ma veľmi oslovila vo variabilite, ktorú ponúka, a zároveň aj v technickej zručnosti, ktorú si vyžaduje.

Pracuješ s rôznymi grafickými technikami vo veľkých rozmerných inštaláciách, ale aj v menších formátoch, ako napr. autorská kniha. Môžeš vymenovať, aké grafické techniky využívaš vo svojej tvorbe? Ak by si si mala jednu z nich vybrať, ktorú by si uprednostnila, alebo uprednostňuješ vo svojej tvorbe?

Najčastejšie pracujem s monotypiou, linorytom a alternatívnymi prístupmi odtláčania. Zväčša je to tlač z výšky, alebo z plochy. Na hĺbku zatiaľ nemám podmienky. Dlho mi však bola blízka technika suchej ihly.

Neviem, či by som si vedela vybrať len jednu techniku. Veľmi to závisí od konceptu. Aký prístup sa hodí k téme, ktorú idem spracovať. Avšak môžem povedať, lino bude stále láska.

Spomenuli sme autorskú knihu. Vo svojom portfóliu máš ich hneď niekoľko. Poďme si ich postupne predstaviť. Asi najstaršia – z roku 2015, s názvom Dedinské hvaračky opisuje tvoje osobné zážitky, ako i tvojej mamy a starej mamy, zo života na dedine. Spája tradície a folklór, ktoré podčiarkuje aj použitie modrej farby využívanej pri modrotlači. Môžeš vyrozprávať jeden konkrétny príbeh, alebo zážitok zo spomínanej knihy?

Musím hneď na začiatku povedať, že niekomu tento príbeh bude znieť morbídne a niekoho to možno aj pohorší. Vopred sa za to ospravedlňujem, ale je to historka okolo tradičnej nedeľnej slepačej polievky. O tom, ako babka išla so sekerkou na dvor, zabila kuru, ošklbala, rozrezala, povyberala vnútornosti. Pri nich mi dôkladne popisovala, čo je čo. Čiže pre mňa to bola taká biológia na dedinský spôsob. Pri tom brutálny smrad. Keď si na to spomeniem, tak sa mi žalúdok obracia, ale výuka to bola dôkladná. Taký náš rodinný folklór.

Dedinské hvaračky, autorská kniha
Michaela Ihnátová, Dedinské hvaračky, 2015, autorská kniha, linoryt (foto: archív Michaela Ihnátová)

Pochádzaš z prostredia, kde pravdepodobne ľudia dbajú na udržiavanie tradícií a folklóru. Aký máš vzťah ty osobne k tradíciám a folklóru?

Úprimne, nenazvala by som to tak, že dbáme o udržiavanie tradícií. Samozrejme, moja rodina si váži tradície a folklór, ale musím zdôrazniť, že nie sme nejakí odborníci. S otcom sme si často spievali ľudovky. Niekedy v letné večery sedíme na gánku, on vytiahne harmoniku a hrá, ja si občas brnkám na drumbli. Povedala by som však, že u nás doma sa zachováva taký basic, čo sa týka folklóru. Ja sa tak sama seba veľakrát pýtam, čo folklór vlastne je.

Poviem to asi takto. Veľmi ma vytáča, keď sa do krásnych piesní, v ktorých majú vyniknúť silné hlasy, kontrabas a husle, vtlačia klávesy s bicími, ktoré udajú ten typický „tuc tuc tuc“ beat s totálne umelým zvukom, pre tú danú skladbu. To len preto, aby sa to zmodernizovalo. Fakt? Veď to tú skladbu dehonestuje totálne. Toto ma vie až do špiku kosti vytočiť. Týmto si uvedomujem, že to čo sa žije teraz, má od folklóru ďaleko. Drevenice ako benzínky, koliby na každom rohu v strede mesta, what? Prečo?

Ale myslím si, že ak poznáme tradície, viac rozumieme tomu, z čoho vychádzame ako národ, kde je naše dedičstvo. Čo to znamená pre mňa, ako ďalšiu generáciu. Rada sa v tom šprtám. Robím si taký môj osobný výskum, kde zisťujem, ako žili naši predkovia. Podľa tohto poznania sa snažím poučiť. Zároveň sa snažím si vytvárať také svoje tradície, ktoré sa dejú pri sviatkoch, ale očisťovať ich od poverčivosti. Toho nie som fanúšik.

K dedinám, kde sa ľudia poznajú navzájom, patria aj klebety a zvýšený záujem o druhých ľudí. Na toto správanie ironicky poukazuješ v autorskej knihe Rhinotilexománia. Vysvetlíš, ako tento komplikovaný názov knihy súvisí s jej obsahom?

Rhinotilexománia je pojem, ktorý definuje chorobu – chronické „špáranie sa v nose“. Pomenovanie som použila v prenesenom význame ako metaforu na

„staranie sa“ do záležitostí, do ktorých nás nič nie je. My sme podľa mňa na Slovensku v tomto experti. Týmto ironickým spôsobom som na to chcela poukázať. V knihe sa zaoberám rôznymi kategóriami ľudí, alebo „špáračov sa“ – od politikov, cez paparazzi, až po spomínané babky na dedine.

Počas štúdia si absolvovala jeden semester v zahraničí. Na Akadémii Sztuk Pięknych v poľskom Krakowe vznikla spoluprácou ďalších študentiek kniha Alfabeta Krakowska. Môžeš bližšie popísať túto knihu?

Táto kniha je také 3 v 1. Nápad skrsol v mojej hlave, s cieľom vytvoriť si osobný slovník,. Zároveň som chcela pracovať s niečím v ateliéri drevorytu, čo by som si možno u nás na Akadémii umení nedovolila. Chcela som si vytvoriť takú súkromnú pamiatku/suvenír na tento čas. Nápad sa veľmi pozdával dievčatám z Česka – Kristýne Gregorovej a Karolíne Čaplovej, s ktorými sme to dali dokopy. Každá sme vytvorili konkrétne ilustrácie k nejakému písmenu abecedy, ktoré boli doprevádzané kartou s daným písmenom, a na zadnej strane bolo slovo v poľštine. Už samotný názov je vlastne nami upravený, keďže v poľštine je abeceda alfabet. My sme si to však prispôsobili, ako aj veľa iných slov, o ktorých sme si mysleli, že sú poľské, ale neboli. Ja som na toto bola expert.

Tu si mala možnosť redizajnovať knihu poviedok Lezseka Kolakowského Lailonia. Čo si môžeme predstaviť pod redizajnom knihy v tvojom podaní? Ako si sa so zadaním popasovala?

Veľmi zle.(smiech) Bolo to pre mňa asi najneobľúbenejšie zadanie. Jednalo sa o zbierku poviedok, ktoré boli doručované poštárom o Lailonii, čo bola fiktívna krajina. Mojim zámerom bolo vytvoriť obálky, ktoré mi zošil dokopy super človek – majster Ján. On bol kníhviazačom na katedre knihy. Súčasťou práce bol i obal podobný poštárskej brašne. V každej obálke bol text k tomu danému príbehu, ktorý bol vytlačený a zložený ako list v obálke. Niektoré texty som v počítači vymazala a potom následne dopisovala ručne tušom. V mojom podaní, redizajnom dávaš knihe nový vizuálny život, od „hlavy až po päty“.

Svoju skúsenosť so študijným pobytom v zahraničí si spracovala do magazínu Iné kúty. Aké rady v ňom poskytuješ prípadným záujemcom o zahraničný študijný pobyt? Kde môžu ľudia nájsť magazín Iné kúty?

Iné kúty funguje len ako fiktívny magazín, ktorého text tvorí lorem ipsum (nezmyselný text pripomínajúci latinčinu, ktorý sa používa pri testovaní rozvrhnutia stránok). Bolo to zadanie, v ktorom išlo hlavne o vizuálnu stránku a funkčnosť. Čiže zatiaľ je len v šuplíku, ale verím, že sa raz dostanem k jeho naplneniu reálnymi odporúčaniami.

Počas pobytu v Poľsku si vytvorila plagát znázorňujúci slovenskú kuchyňu. Vznikol plagát so slovenskými tradičnými jedlami a nápojmi na základe otázok cudzincov pýtajúcich sa na slovenskú národnú kuchyňu, alebo je za jeho vznikom iný príbeh?

V rámci predmetu naratívna kresba sme mali vytvoriť infografiku o národnej kuchyni. Tak som si povedala, veď spravím o našej. Tým pádom sa podozvedám aspoň niečo nové. Tak to aj bolo. Zistila som, že niekedy sa pálila pálenka z repy. Utvrdila som sa v tom, že bryndza pochádza z Rumunska, nie zo Slovenska. Hoci je pravda, že sa tu výborne udomácnila. 😀

Slovak cuisine
Michaela Ihnátová, Slovak cuisine, 2018, plagát, koláž a digitálna tlač. Plagát znázorňuje slovenskú kuchyňu. (foto: archív Michaela Ihnátová)

Prostriedok autorskej knihy ti je jednoznačne blízky, o čom svedčí aj to, že si ho využila aj pri znázornení istej nešťastnej príhody. Narážam na knihu Čokoládový mac. Priblížiš bližšie, čo sa stalo, a prečo si sa rozhodla znázorniť tento zážitok výtvarne?

Jeden krásny podvečer som sedela aj s babami z ateliéru v kaviarni. Jeden okoloidúci pán mi polial mac horúcou čokoládou. Čokoláda bola všade, fakt všade 😀 . Keďže  tým pádom bol môj mac na 4 mesiace k.o., potrebovala som vymyslieť alternatívny plán. V tom čase som totižto pracovala na animácii. Tá v jednom momente padla. Vytvorila som tak krátky buletin (vestník) – ako formu art terapie pre seba, ale zároveň preto, aby som si zachránila zadok v hodine dvanástej a prešla semestrom. Takisto som sa chcela týmto zbaviť milých, ale niekedy otravných otázok typu: ako sa to stalo? Prečo sa to stalo? Ako je na tom môj mac? Všetko som to teda spísala a zilustrovala do knižky.

Michaela Ihnátová
Michaela Ihnátová so svojou autorskou knihou Čokoládový mac (foto: Veronika Šmírová)

S knihami súvisia aj ilustrácie. Aké knihy si už ilustrovala?

Väčšinou len moje autorské. Avšak podarilo sa mi už jednu knižku ilustrovať. Knižka sa volá Kotúľky mestom. Napísal ju Peter Fialek. Grafiku spracoval Patrik Ševčík a celé to spískal Martin Úradníček. Je to sprievodca pre malých zvedavcov po Banskej Bystrici. Celou knižkou vás po pamiatkach sprevádza Nitka Gitka a Gombíček Bystríček. Ale určite by som chcela ilustrovať viac, lenže som zatiaľ nenabrala odvahu osloviť vydavateľstvá. Tak verím, že čoskoro.

Okrem hmatateľných prác máš na svojom konte jednu animáciu s názvom Záhrada. Máš v pláne venovať sa viac animácii alebo to bola len jednorazová záležitosť?

No, to bola tá šťastná – nešťastná animácia, ktorá vznikla po Čoko macu. Animácia je pre mňa také veľmi príjemné spojenie ilustrácie, vrstiev a priestoru, kde sa dá ísť hlbšie príbehovo. Zároveň je to taký malý-veľký kolos. Musíš tam pracovať s priestorom, časom, obrazom a zvukom. To ma veľmi bavilo. Narozprávať, nahrať si zvuky štebotajúcich vtákov, ruchu mesta, semiačka, ktoré spadne do fľaštičky… Bolo to brutálne záživné. Veľmi ma to tešilo aj preto, že to bolo v čase prvej vlny covidu, čiže som bola aspoň nútená ísť do prírody. Určite táto animácia nebola jednorazovka!

Michaela Ihnátová, Záhrada, 2020, akvarelová kresba, animácia, digitálne spracovanie (video: archív Michaela Ihnátová)

Posledné roky sa zameriavaš na prácu s témou viery a živého vzťahu s Kristom. Spomínanú tému si poňala vo viacerých prácach: či už autorská kniha, alebo rozmerné inštalácie. Ako si sa k tejto téme dostala? Znázorňuješ v dielach skôr tvoj osobný vzťah k Bohu a ku Kristovi, alebo poukazuješ na všeobecný vzťah jedinca, príp. spoločnosti k Bohu a Kristovi a vieru v nich?

K spracovaniu tejto témy ma povzbudil v prvom ročníku na Akadémii umení Martin Derner. Vnímal, že to je niečo, čím žijem. Keď sme mali tému zväčšenina, povzbudil ma, nech to aj zvizualizujem – „zväčším to moje vnútorné navonok.“. Potom som v tom nejak prirodzene pokračovala.

Avšak nebolo to vždy tak, že som mala záujem o Boha. Vyrastala som, ako väčšina Slovákov, v kresťanskej rodine. No bola to len mŕtva tradícia, ktorú som musela do určitého veku dodržiavať. Splniť to, aby bola moja babka spokojná. Ale nežila som to. Prišlo mi to prázdne, neosobné. Nebavilo ma to pokrytectvo, ktoré som v kostole videla. Nechcela som byť toho súčasťou. V tom čase som nepoznala ľudí, ktorí by vieru v Boha úprimne žili, až na jednu kamošku zo ZUŠ-ky.

Počula som neraz, že Ježiš zomrel na kríži za moje hriechy, ale nechápala som, čo to pre mňa znamená. Načo mi to je dobré? Ako to mení môj život? Až na strednej škole som stretla jednu žienku. Spýtala sa ma, že kebyže môžem mať osobný vzťah s Bohom, či by som chcela? Vtedy som ju odpálkovala, že to nie je nič pre mňa. Ďalej mi však rozprávala o Bohu, zaujímala sa o mňa. Spôsobom, ako o ňom hovorila, som mala pocit, že mi opisuje nejakého blízkeho človeka, ktorého pozná veľmi dobre, nikdy sa s nim nenudí. Jednoducho, ktorý tu je vždy pre ňu a nekonečne ju miluje.

Napriek tomu, že som sa mala v živote ako 16-ročná tínedžerka dobre, vnímala som, že mi stále v živote niečo chýba. Tú dieru akoby nevedeli zaplniť ani kamaráti, ani rodina, ani frajer, ktorého som v tom čase mala, ani to, že som študovala na škole, ktorú som chcela. Všetko bolo akoby málo. Cítila som sa prázdna. Že všetky tieto veci, požieralo nekonečne prázdno. Až po čase som pochopila, že každý z nás má, v sebe „dieru“, ktorú môže zaplniť len Boh. Ako také puzzle – On je ten chýbajúci kúsok.

Brutálne je pre mňa pozerať sa teraz na ten celý príbeh, ako to Boh od počiatku vymyslel. Že my máme prirodzene v sebe túžbu po hrdinovi, čo môžeme vidieť na kvantách vymyslených superhrdinov, ktorí nás zachránia. Pri tom je ním Ježiš, ktorý nás bezpodmienečne miluje. Keď mi toto „cvaklo“, videla som jednak, aká som bola pyšná a pokrytecká voči nemu, že som si myslela, že ho absolútne nepotrebujem.

Tak som sa v jedno ráno rozhodla, v takej veľmi smiešnej modlitbe, alebo skôr dohode s Bohom, že Bože, ak si, tak ti dávam svoj život. On to počul. Odvtedy už 9 rokov kráčam za Kristom, čo je obrovským darom a nikdy by som nemenila. Ukázal mi, kým je, odhaľuje mi, ako ma stvoril, že ma nekonečne miluje. Tá prázdnota, ktorú som pociťovala, časom zmizla úplne. Pre mňa ako človeka – tvorcu, pozerať sa na svet tak, že bol stvorený (čo nevylučuje vedu) a je do detailov premyslený, nadizajnovaný, ma privádza do nemého úžasu. Ešte viac to, že tento top Tvorca túži po vzťahu s každým jedným z nás. Nie však po sérií mŕtvych príkazov a úkonov, ale živom, blízkom vzťahu.

V rozmernej inštalácii Premena znázorňuješ svoju osobnú premenu, keď vstúpil Boh do tvojho vnútra, čo sa prejavuje potom navonok. Môžeš popísať, ako sa táto premena prejavuje navonok? Súvisí to aj s tým, že si dobrovoľníčka? Akým aktivitám sa venuješ ako dobrovoľníčka?

To  by mali asi povedať iní, ako sa tá premena prejavuje na mne navonok. Kamoška mi raz povedala, že som trpezlivejšia a milujúcejšia odvtedy 😀 . Pokiaľ spoznávame Krista viac a viac, budujeme si s Ním vzťah, On nás premieňa. Jeho túžby sa stávajú nejako prirodzene, viac a viac aj mojimi túžbami, (i keď nejde to vždy tak ľahko, ako by som si to predstavovala).

Pre mňa asi najdôležitejšie je to, ako som to spracovala i v práci Premena, aby som sa ja umenšovala a On vo mne prerastal. Tak ako to povedal Ján Krstiteľ. To som zachytila v práci zlatou niťou, ktorou som vyšívala biblické pravdy, ktoré o mne, o svojich deťoch, Boh hovorí. Ten text, tá niť sa každou grafikou zhusťuje. Pre mňa je najdôležitejšie momentálne učiť sa milovať jeho, ľudí, ale aj seba. Vidím, že nie som taká závislá od okolností. Či sa mám zle alebo dobre, moja radosť nestojí na peknom počasí, ale na tom, že viem, že Kristus ma miluje, že už nikdy nebudem sama. Znie to možno ako obrovské klišé, ale priznajme si, že či niekde v kútiku duše to v nás nie je zapísané.

Pravdepodobne s tým súvisí aj to, že sa venujem dobrovoľníctvu. Teraz však už pomenej. Dlhé roky som chodila ako dobrovoľník na anglické konverzačné campy. Bola som na misii v Macedónsku. Chodila som ako dobrovoľník na CampFest (kresťanský hudobný festival). Pomáhala som organizovať medzinárodnú konferenciu pre mladých.

Ale už len v každodennosti, ak podržíte niekomu dvere, kto má plné ruky, to je podstatné. Tie malé veci, ktoré nikto veľakrát nevidí, sa rátajú.

V práci Premena môžeme nájsť viac kresťanských symbolík. Môžeš ich vymenovať a vysvetliť ich význam?

Povedala by som, že pracujem s takou základnou symbolikou. Vychádzam priamo z biblických veršov, ktoré vizuálne parafrázujem. Napríklad tým, že som na autoportréte bosá; reagujem na verš z knihy Genezis, keď sa Mojžišovi Hospodin zjaví v horiacom kre a Boh mu hovorí predtým než pristúpi, aby sa vyzul, pretože miesto na ktorom stojí, je sväté. So svätosťou sa zároveň spája aj zlatá farba, ktorá je jej symbolom. Zlatá bola niť ktorou som vyšívala texty. Naznačovalo to posväcovanie sa, oddeľovanie pre Krista. Číslo sedem je číslom plnosti, dokonalosti. Sedem dní stvorenia, sedem hlavných častí Biblie, ale aj môj dátum narodenia, čím reagujem na moje celistvé odovzdanie sa Kristovi. Mám biele tričko, čo je symbolom očistenia od hriechu – dal nám biele rúcho. To je len zopár z nich.

Michaela Ihnátová, Premena
Michaela Ihnátová, Premena, 2019, inštalácia, japonský papier, toluénová tlač, výšivka, 250x70x350 cm (foto: Miriam Hríňová)

Tento rok si sa zúčastnila tvorivého pobytu v Kláštore hieronymitánov – Kláštor Opening, ktorý vyvrcholil vernisážou výstavy s názvom L.O.M. Luminous. Tu ťa zaujala kláštorná knižnica, ktorú si sa rozhodla oživiť. Ako?

Živou knihou, so živým slovom. Bolo mi ľúto, že knihy tam zapadajú prachom, ako všetko v kláštore. Väčšina kníh tam bola z 19.-20.storočia. Preto som vytvorila novú autorskú knihu zo súčasnosti, z pobytu v kláštore. Každý deň som písala kaligraficky jeden verš z Biblie, ktorý ma ráno pri čítaní oslovil. Ten doprevádzala ilustrácia symbolizujúca niečo z daného dňa. Pod veršom boli pečiatkovou tlačou písané frázy, hlášky, miesta kde sme počas toho dňa boli, čo sme robili. Spojenie sakrálneho s profánnym. Ako Božie slovo v tom danom dni reaguje na to, čo sa deje v mojom/našich životoch a ako na to reagujeme my.

Michaela Ihnátová, Kláštor Opening
Michaela Ihnátová počas vernisáže L.O.M. Luminous v priestore knižnice Kláštora hieronymitánov so svojou autorskou knihou Luminous (foto: KUNSTARTUM)

Avšak v zime bola situácia iná, keď boli z dôvodu pandemických opatrení zatvorené galérie. Ľudia neprichádzali do kontaktu s kultúrou a umením naživo, ani vy – umelci ste nemali kontakt s divákmi. Ty si však počas tohto obdobia prišla s nápadom, ako dostať umenie k ľuďom priamo domov. Môžeš popísať projekt Galéria vo výťahu? Aké boli reakcie ľudí?

Galéria vo výťahu, obsadila interiér troch výťahov v bytovkách v meste Strážske. Veľmi mi v realizácii pomohla moja teta, ktorá tam býva. Obchodila susedské bytovky a zohnala povolenia. V jednoduchosti povedané, do interiérov výťahov som nainštalovala moje grafiky, z rôznych rokov, vytvorené v rôznych technikách, so sprievodným textom o mne a o danej grafickej technike, ktorá sa nachádzala vo výťahu.  Mojím zámerom bolo spríjemniť obyvateľom nútené chvíle vo výťahu. Zároveň trošku ich edukovať o tom, čo je grafika. Celé mi to zdokumentovala do krátkej reportáže šikovná Rebeka Bizubová, ktorá študuje na Akadémii umení dokumentaristiku.

Reakcie ľudí boli striedme, ale zopár, ktoré som dostala, boli pozitívne. Prišiel mi aj jeden mail, kde mi jeden nadšený domovník ďakoval, že som takto skrášlila ich výťah. Následne som zistila, že to je ujo mojej spolužiačky. Pozitívum bolo aj to, že grafiky tam mali byť 3 mesiace, ale kvôli lockdownu, ako i môjmu covidu, som sa tam dlho nevedela dostať. Tak tam boli vyše polroka a prežili to bez ujmy na zdraví. Čo samo o sebe bolo príjemným výsledkom. Stratila sa akurát len jedna grafika.

A otázka na záver. Aké máš plány do budúcna ako čerstvá absolventka vysokej školy?

Momentálne učím na ZUŠ v dedinkách okolo Banskej Bystrice. Plánujem ísť na absolventskú stáž. Popri tom sa snažím nájsť si čas na tvorbu, ale zatiaľ sa mi to veľmi nedarí. Tak sa teraz aspoň inšpirujem detskými kresbami, lebo to sú skvosty.

Michaela Ihnátová

Michaela Ihnátová (1996, Michalovce)

Je slovenská umelkyňa a grafička.

V r. 2021 ukončila magisterské štúdium na Katedre grafiky AU v Banskej Bystrici, v Ateliéri digitálnej a analógovej grafiky, pod vedením Mgr. art. Patrika Ševčíka, ArtD..

Počas štúdia absolvovala študijný pobyt na Akademii Sztuk Pięknych im. Jana Matejki v poľskom Krakowe.

Zúčastnila sa niekoľkých workshopov a festivalov v rámci Slovenska.

Na konte má niekoľko kolektívnych výstav na Slovensku, v Česku a v Poľsku.

Michaela Ihnátová sa vo svojej tvorbe posledné roky zameriava na prácu s témou viery, živého vzťahu s Kristom a jej vyjadrením novým, dôverným, experimentálnym spôsobom. Cieľom jej práce je experimentovať s tradičnými grafickými technikami a používať ich v rozmerných inštaláciách. Skúma knihu ako výtvarnú ukážku myšlienok, ale i sarkastického odrazu spoločnosti. Nie je jej cudzia ani tvorba detských ilustrácií.

Momentálne pôsobí ako učiteľka v ZUŠ Brusno.

Michaela Ihnátová pri tvorbe autorskej knihy Dedinské hvaračky (foto: Kristína Uličná)

Obrázok 1 z 66

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top