V rovnaký deň, ako výstavu Beáta Bencová: Burina vo VD Laboratóriu súčasného umenia, sa mi v Banskej Bystrici podarilo navštíviť tiež výstavu Lucia Žitnayová: Archív dna v Rozkvet gallery. Výstava začala vernisážou dňa 15.9.2026 o 19.00 a jej kurátorkou je Simona Pallesichová.
Výstavu Archív dna môžete osobne navštíviť ešte v stredu v poobedňajších hodinách, čo je zároveň posledný deň, kedy je možné výstavu vidieť, keďže trvá už len do 14.10.2026. Či výstavu stíhate navštíviť, alebo nie, prečítajte si reportáž z nej. V článku sa dozviete viac o vystavených dielach Lucie Žitnayovej, ako aj o samotnej autorke a jej tvorbe, či o Rozkvet gallery.
O výstave Lucia Žitnayová: Archív dna
Sediment, nános, vrstva
Výstava Archív dna zobrazuje najnovšiu tvorbu slovenskej vizuálnej umelkyne Lucie Žitnayovej. Tá sa zaoberá prírodnými procesmi súvisiacimi s vodou – hlavným zdrojom v tvorbe autorky. Vodu transformuje do rôznych polôh. Avšak aktuálne má záujem o to, čo po nej zostáva. Sú to sedimenty, nánosy, vrstvy či stopy po nej, ale môžu to byť aj objekty, ktoré voda naplavila…
A práve fragmenty z týchto stôp po vode som našla v dvoch miestnostiach Rozkvet gallery na výstave Lucia Žitnayová: Archív dna.
Neďaleko vody
Hneď v prvej miestnosti visí na stene niekoľko obrazov malých formátov, ktoré evokujú štruktúru popraskanej pôdy. Tieto štruktúry môžu vychádzať z pôdy, ktorá nemá dostatok vody v kontexte klimatickej krízy. Zároveň môžu byť obrazom dna vodnej plochy bez vody. Predsa len v kontexte výstavy sa viac hodí druhá možnosť, keďže diela nesú rovnomenný názov ako aj samotná výstava Archív dna. Absencia vody tu vytvára zaujímavú kresbu, ktorú autorka ešte viac zvýraznila – v tme trochu žiari, čo pripomína praskliny v hline, ktoré ožaruje slnko. Niekomu však tieto priam oranžové odtiene môžu asociovať tiež lávu prenikajúcu popraskanou pôdou. Tento ďalší podnet však nie je ďaleko od tém, ktorými sa Lucia Žitnayová v tvorbe zaoberá. Prejavy vulkanickej činnosti ako láva a popol podobne ako prítomnosť vody v rôznych formách patria medzi prírodné živly a rovnako po sebe zanechávajú nánosy, vrstvy, sedimenty.
Pod dielami Archív dna som ďalej našla inštaláciu tráv podobných, ako sa vyskytujú pri vodných plochách. Tiež piesok, ktorý možno nájsť pri jazerách alebo pri mori, je zas súčasťou diela Vrstva živého, ako i diel Sediment I. a Sediment II. v ďalšom priestore. Stopy/štruktúry, aké sa dajú vidieť v naplavenom piesku, sú znázornené v reliéfnych dielach Nánosy III. a Nánosy I. v prvej miestnosti. Tie môžeme nájsť i v druhej miestnosti na obraze Nánosy II. a na dielach väčších formátov Koryto pamäti II. a Rozvodie II..
Keď sme už pri druhej miestnosti, tiež to tu vyzerá ako pri vode. Kusy suchého dreva, kôra zo stromov – prírodniny, ktoré môžeme nájsť pokojne naplavené vo vode. Apropo kôra stromov je umiestnená na zaujímavom malom stole. Jeho nohy na prvý pohľad pripomínajú naskladané okruhliaky – kamene, ktoré tak radi hádžeme do vody. Celý stolík nestojí rovno, ale balansuje, akoby ho niekam odnášala voda.
V neposlednom rade náplavové štruktúry vody vidno v štylizovanej podobe na maľbách Pamäť koryta, Rozvodie III. a Rozvodie IV.
Voda ako odraz pamäti a času
Ako už bolo spomenuté, voda je pre Luciu Žitnayovú v tvorbe kľúčová. V prvom rade vychádza z vlastných spomienok na detstvo strávené pri vode rybníka v Malom Záluží. Po ďalšie, vlastnosti súvisiace s vodu aplikuje metaforicky do všeobecnej roviny, keď ju prirovnáva k ľudskej pamäti a s plynutím času.
Voda v prírode sa postupom času rôzne mení. Pretvára svoje skupenstvo počas ročných období – vzniká z nej ľad a roztápaním sa jej vracia znovu kvapalná podoba. Tiež premieňa svoju dynamiku – voda v rieke plynie raz pomaly, inokedy rýchlejšie. To isté platí o morských prúdoch, ktoré vedia meniť svoj smer. A voda dokáže pracovať aj so svojim objemom – po daždi sa jazero a riečne korytá napĺňajú, v období sucha zas vysychajú. Práve počas vysychania sa na povrchu objavujú predmety zabudnuté časom, ktoré sa odhaľujú po vrstvách.
Činnosť vody možno personifikovať aj k ľudskému atribútu pamäti. Podobne ako voda postupom času zanecháva vo vrstvách svoju stopu, tak u človeka je to so spomienkami. Tie si tiež postupom času ukladá vo svojej pamäti. Nielenže ich ukladá, ale takisto ho formujú, zanechávajú na ňom stopy.
Štruktúra v hlavnej úlohe
Práve štruktúra tvorí primárny záujem Lucie Žitnayovej, čo môžeme u nej v širokej variabilite nachádzať. To isté potvrdzuje výstava Archív dna. Nie sú to len diela s rôznorodými vzormi a tvarmi, ale líšia sa aj technickými prevedeniami. Autorka pracuje s prírodným motívom a je teda prirodzené, že vo svojej tvorbe využíva prevažne prírodné materiály. Sú to nielen prírodniny v podobe objektov, ale tiež priamo prírodné materiály ako piesok či hlina, ktoré využíva priamo vo svojich dielach. Ak nevyžíva prírodné materiály, snaží sa ich mäkkú štruktúru napodobniť. To možno vidieť na reliéfnych obrazoch, napríklad u Koryto pamäti II. a Rozvodie II.. Takisto sa snaží zachovávať prirodzenú neutrálnu farebnosť, akú môžeme nachádzať u prírodninách.
Medzi maľbou a inštaláciou
Výstava Lucia Žitnayová: Archív dna je spojením viacerých výstupov autorky. Je to prepojenie maľby a závesných reliéfových obrazov s objektmi a inštaláciou. Pre samotnú umelkyňu sú tieto prepojenia typické – vo väčšine svojich výstav pracuje s priestorom. Snaží sa tak preniesť diváka bližšie k prostrediu jej blízkemu a s ktorým pracuje. To vidieť aj v detailoch z prírodných materiáloch ako piesok a hlina, ktoré prenáša priamo z prírody na plátno. V neposlednom rade je to podobné i s objektmi. Znovu spomeniem inštaláciu z trávy podobnej, aká zvykne rásť pri rybníkoch. Alebo drevené útvary – samorasty, ktoré pripomínajú časti stromov pri/vo vodných plochách.
Podobne ako archeologička, tak aj Lucia Žitnayová svojimi dielami tu pomaly po vrstvách odrýva to, čo voda vytvára alebo zanecháva. Odkrýva spomienky určitého miesta, ale možno aj vlastné spomienky spojené s daným miestom. S týmto spomínaním skrz živel vody, ktorá je činidlom v utváraní a odkrývaní vrstiev času, vytvára kolektívne zamyslenie sa nad plynutím časom a spomienkami vo všeobecnosti.
O Lucii Žitnayovej
Lucia Žitnayová (1994) je slovenská vizuálna umelkyňa a maliarka. V rokoch 2015–2019 absolvovala bakalárske štúdium na VŠVU v Bratislave najprv v Ateliéri +- XXI. u Prof. Daniela Fischera, akad. mal. a neskôr v Ateliéri III. u Mgr. art. Rastislava Podhorského, ArtD. a Mgr. art. Martina Špirca, ArtD.. Následne pokračovala vo IV. Ateliéri pod vedením prof. Ivana Csudaia, akad. mal., kde ukončila štúdium v roku 2021 magisterským titulom. Na svojom konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Maďarsku, Nemecku, Francúzsku a Belgicku. V roku 2026 sa stala finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB.
Vo svojej tvorbe Lucia Žitnayová dlhodobo rieši tému vodného živlu. Zaoberá sa ním nielen z hľadiska prírodného javu, ale taktiež v rámci silnej osobnej spomienky na krajinu, v ktorej vystala – neďaleko rybníka v Malom Záluží. Voda sa v jej dielach objavuje v rôznych skupenstvách, ale je aj neprítomná, keď sú viditeľné len stopy po nej, ako napríklad sedimenty alebo usadeniny. Tieto premeny vody a stopy po nej, ktoré v krajine zanecháva, metaforicky prirovnáva k pamäti a vnútornému prežívaniu človeka. Charakteristickými črtami jej diel sú jemná farebnosť, symbolika a introspektívna atmosféra. Zameriava sa na abstraktné a biomorfné motívy. Tvorí prevažne v médiu maľby, ale pracuje aj s inštaláciou, objektom či reliéfom.
Viac o tvorbe Lucie Žitnayovej nájdete v rozhovore s ňou tu.
O Rozkvet gallery
Rozkvet gallery je galéria súčasného umenia, sídliaca na ulici Horná 36 v Banskej Bystrici, so vstupom na pravej strane, smerom do nádvoria. Sídli na poschodí budovy renesančného meštianskeho domu. Galéria zároveň patrí pod Centrum nezávislého umenia UM, n.o. – organizácie zameranej na tvorbu a prezentáciu súčasného vizuálneho umenia. V budove sa okrem galérie nachádzajú umelecké ateliéry mladých umelcov a umelkýň.
Výstavný priestor Rozkvet pozostáva z dvoch miestností, prípadne ešte z chodby. Od svojho vzniku v roku 2016, s pravidelnou výstavnou činnosťou od roku 2021, galéria odprezentovala desiatky krátkodobých skupinových a samostatných výstav rôznych mladých slovenských a českých umelcov a umelkýň.
Záver z výstavy Archív dna
Rovnako, ako som to spomenula v závere predošlej reportáže, tak ma potešilo, že som mala možnosť vidieť naživo diela umelkyne, s ktorou som robila rozhovor dokonca nedávno. Musím povedať, že niektoré diela na výstave Lucia Žitnayová: Archív dna v banskobystrickej Rozkvet gallery ma prekvapili. Prečo? Pri tvorbe rozhovoru som totižto diela Lucie Žitnayovej mala možnosť spoznať len z monitora obrazovky. V skutočnosti, po bližšom preskúmaní, však vyzerajú inak. Napríklad pri reliéfnych obrazoch Koryto pamäti II. a Rozvodie II. som si myslela, že sú z úplne iného materiálu. Takisto aj štruktúry tvorené z hliny a piesku divák inak navníma a precíti priamo na výstave, ako z obrázka. A to je dôvod, prečo sa oplatí výstavu Archív dna vidieť naživo, ak vám to ešte čas dovoľuje.
Nielen technické zhotovenie diel by malo diváka prilákať na výstavu Lucia Žitnayová: Archív dna. Rovnako je to aj umelecký program samotnej autorky. Pomocou vodného živla odokrýva vrstvy času, nánosy a sedimenty, ktoré sú zrovnateľné s ľudskou pamäťou a spomienkami, ako aj stopami, ktoré nám zanechávajú.
