Výstavu s názvom Moc dvoch umelcov Romana Ďurčeka a Petra Decheťa mohla verejnosť navštíviť od 19.7.2020 do 20.9.2020 v priestoroch Radošinskej sýpky.
Výstavu som navštívila aj ja jedno augustové piatkové predpoludnie. Tu som sa i prvýkrát zoznámila s manželmi Sigetovcami, ktorí ma previedli unikátnymi priestormi sýpky a priblížili mi jej históriu a využitie.
O výstave Moc
Ako už vyplýva z názvu výstavy, mohli sme obdivovať diela, ktorých vznik podliehal vplyvu moci ako takej, ktorá sa v našej civilizácií objavuje neustále, no v rôznych podobách. Priestor vypĺňali prevažne figurálne maľby dvoch autorov.
O autoroch a ich dielach na výstave Moc
Roman Ďurček
Roman Ďurček je známy tým, že sa vo svojej tvorbe venuje prevažne figurálnej maľbe. Zobrazuje ľudí zahltených civilizačnými prvkami, ktoré vníma ako nebezpečenstvo číhajúce na nás z každej strany a narúša našu vnútornú stabilitu. Tieto prvky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov považuje za dôsledok súčasného establishmentu, tzv. svetovej moci. Negatívne pôsobiace maľby podčiarkujú prevažne tmavé farby. Opakovane a v dynamickom afekte využívaný systém dominancie ilúzie figúry komponuje do fiktívnej krajiny so zamrznutým priestorom a časom. Maľby nútia človeka sa zamyslieť nad tým, kam ľudstvo v dobe smartfónov, peňazí, konzumu a moci smeruje. Pýtam sa aj samej seba, ako ďaleko je človek schopný zájsť, aby dosiahol spoločenský uznávaný status, majetok a moc. Ako zmení a poznačí človeka honba za týmito ideálmi? Do akej miery súčasného človeka ovplyvňujú či obmedzujú technológie, ktoré prinášajú moc, alebo ktoré nám moc poskytla? V maľbách sa vynára neskutočne veľa podobných otázok a nútia sa človeka zamyslieť kriticky nielen nad smerovaním dnešnej spoločnosti, ale aj nad svojim životom, ktorý je ovplyvnený systémom vyššej moci. Maľby Romana Ďurčeka vytvárajú priestor pre filozofické debaty. (rozhovor s Romanom Ďurčekom tu)
Peter Decheť
Peter Decheť vníma moc a jej zneužívanie ako štandardnú súčasť politiky, ktorá sa v ľudských dejinách objavuje v rôznych formách. Vždy sa nájde niekto, kto chce vládnuť a využívať moc vo svoj prospech. Peter sa však vracia k začiatkom. Zobrazuje jedinca ešte ako chlapca, u ktorého nepoznáme jeho osud a nevie sa, či nám bude vládnuť. Tohto neznámeho chlapca, ktorého podoba vychádza z fotografií, ktoré autor následne pretvára a dotvára maľbou, dopĺňa atribútmi symbolizujúce politickú moc. Peter Decheť nemoralizuje nad problematikou zneužitia moci, ktorou sa zaoberá v maľbách zobrazujúcich dieťa v parafrázach politických portrétov. Snaží sa len poukázať na fakt, že človek ako taký a jeho túžba vládnuť a ovládať sa nikdy nemení. (rozhovor s Petrom Decheťom tu)
Powered by Power
Škoda však, že túto výstavu nedopĺňala aj inštalácia postelí, ktorá k sérií obrazov Powered by Power patrí a podčiarkuje hlbší význam hlavnej myšlienky umelca. Bohužiaľ z technických dôvodov to nebolo možné vidieť na výstave v Radošinskej sýpke. Avšak inštaláciu som videla v Peťovom ateliéri, kde mi vysvetlil aj význam týchto postelí. Divák v nich môže hľadať viac významov. Jedným z nich je ten, že naukladané postele môžu symbolizovať ešte časy, keď budúci „vládca“ bol anonymným dieťaťom a nik nevedel, ktoré z detí spiacich na posteliach v škôlke, sa môže stať vodcom. Ďalším vysvetlením významu inštalácie môže byť poukázanie na obete, ktoré diktátor pod vplyvom moci zanechal a poslal ich do pracovných táborov, kde tieto obete mohli ležať na podobných posteliach. Samozrejme by to mohlo naznačovať taktiež súvis s inou sériou malieb od Petra Decheťa s názvom Obete. Asociácií a významov inštalácie je teda mnoho. Každopádne aj oddelená inštalácia od obrazov vyvolala vo mne silné pocity, keď som hľadala prepojenia a zamýšľala som sa nad ich účelom. Istým spôsobom to bolo aj zaujímavé, keďže v tomto prípade hrala úlohu z časti moja fantázia. Obrazy k posteliam som si musela domyslieť, alebo naopak, postele k vystaveným obrazom v sýpke.
Záver
Spojenie dvoch autorov do jednej výstavy s tematikou moci hodnotím veľmi pozitívne. Každý z umelcov pridal svoj pohľad na danú tému, každý z iného uhla. Kým prístup Petra Decheťa bol neutrálny, Roman Ďurček kritizoval. Vzájomne vytvorili harmonický celok v priestoroch Radošinskej sýpky, ktorá poskytla výstave jedinečnú atmosféru, kde mohli návštevníci dumať nad mocou a jej následkami.
