V detstve ju zaujímalo všeličo, ale najviac ju bavilo výtvarné umenie. Táto vášeň tvoriť sa prejavila až natoľko, že bola schopná zvláčať rôzne predmety od kontajnerov, ktoré jej poslúžili ako podklady pre maľbu. A nielen to. Časom prešla od „punkového“ prístupu ku konzervatívnejšiemu, ale to sa nedá povedať o jej tvorbe. V nej nastavuje zrkadlo spoločnosti v tragikomickom svetle. V rozhovore Michaela Thanová porozpráva nielen, aké boli jej začiatky a o svojej potrebe tvoriť, ale aj o tom, ako sa pomocou svojej tvorby zahráva s ľudskými životmi.
Vo svojej tvorbe pracuješ s deformáciou figúry, v ktorej prepájaš rôzne roviny perspektívy a pracuješ s odlišnou mierkou postáv. Prečo si sa rozhodla venovať takémuto expresívnemu druhu zobrazenia figúr?
Čo si pamätám, tak niekedy na konci strednej školy, som začala inklinovať k maľbe. V podstate od začiatku to bolo u mňa hlavne o figúre, o človeku a o portréte, čo som postupne začala ďalej rozvíjať.
Samozrejme to bol relatívne dlhý proces: zo začiatku hlavne autoportréty, postupne pribudla figúra, potom viacfigurálne kompozície, ku ktorým sa začali viazať príbehy. Veľmi rýchlo som prišla na to, že to je práve to, čo by som vo svojej tvorbe chcela ďalej rozvíjať: hrať sa s perspektívou, vymýšľať príbehy a osudy, vytvárať, deštruovať, manipulovať… Jednoducho mať tú moc a slobodu vo vyjadrení, čo mi práve tento prístup k maľbe umožnil.
Spomenula si strednú školu, no aké boli tvoje začiatky? Čo si zobrazovala predtým, ako si sa dostala k znázorňovaniu deformovaných figúr, hraním sa s ich rozmermi a perspektívou?
Ja som bola ako dieťa taká hŕŕŕ do všetkého. Myslím, že neexistuje krúžok, v ktorom by som nejakú dobu nebola zapísaná. Ale ono ma to všetko stále veľmi rýchlo prešlo, až na „výtvarku“, kam som chodila veľmi rada. Doma som samozrejme v každom voľnom čase maľovala alebo kreslila. Určite má na tom podiel aj mamka s babkou, tie tiež stále niečo tvorili. Som veľmi rada, že je to práve výtvarné umenie, čomu som sa rozhodla venovať, pretože mi umožňuje sebavyjadrenie a taktiež komunikáciu s ľuďmi bez slov, lebo rečnenie nikdy nebolo mojou silnou stránkou.
Čo sa týka tém, tak na začiatku to bol asi súboj jednotlivca samého so sebou a spoločnosťou, taký romantizmus :). Teraz je to menej patetické, viac veselé. Najdôležitejšie pre mňa je dosiahnuť v tvorbe akési napätie, kontrast medzi pekným – škaredým, dobrom – zlom, tragédiou – komédiou a tak ďalej. Proste také divadlo života, ktorého sme všetci súčasťou.
Tvoje postavy a postavičky žijú na obrazoch svojim vlastným životom, no vstupuješ do toho aj ty. Určuješ, ktorý príbeh postavy bude viac dominantný, a ktoré postavy budú viac skryté. Sú tieto príbehy postáv náhodné a každé zobrazenie iné, alebo tieto príbehy komponuješ systematicky a všetky reagujú na nejakú spoločnú tému?
Je to asi tak pol na pol. Mám obrazy, ktoré som nezačala so žiadnou konkrétnou víziou alebo dopredu vykalkulovaným postupom, skôr len s nejakou čistou hravou radosťou z tvorby. Páči sa mi, ako sa vrstva po vrstve obraz vyskladá. Nie je to však vyslovene o automatickej maľbe. Skôr či neskôr do toho vedome vstupujem. Páči sa mi to prepojenie. Na jednej strane akoby obraz žil vlastným životom, na druhej strane som tu ja, ktorá môže hocikedy vedome vstúpiť, no nie vždy to vyjde. Pre mňa je to niečo ako komunikácia s obrazom, niekedy dokonca súboj. Výsledok ma často samú prekvapí a veľakrát mi ukáže veci, ktoré boli niekde hlboko skryté. Od toho sa potom často odrážam.
Potom je tu samozrejme opačný postup. Určím si tému, premýšľam ako ju čo najlepšie znázorniť, uchopiť, urobím si skice a až potom začnem maľovať. Čo sa týka témy, tak tá sa nejako nemení, stále je to o človeku, o ľuďoch… Teda pre mňa nevyčerpateľný zdroj inšpirácie.
Na obrazoch Uwazaj, Jeden deň vo Varšave, Nemesis, Voľná plocha, či Hra znázorňuješ postavy alebo dané situácie vo väčšom merítku na základe tvojich osobných pocitov a dôležitosti, alebo je to čisto náhodné?
Ťažko povedať. Nie je to ani o úplnej náhode a pocitoch, či dôležitosti. Veľké postavy môžu byť častokrát oveľa menej dôležité ako malé. Myslím, že to záleží od samotného obrazu. Napríklad v diele Hra sú tri obrovské maskované postavy, ktoré sú dominantné, agresívne, akoby hrali svoju vlastnú hru. Navzájom sa zrádzajú, komunikujú, potrebujú. V rámci akéhosi uzavretého príbehu dokážu fungovať aj samostatne, ale zároveň sú súčasťou štadiónu, zahrávajú sa s osudmi menších. V okne hrajú nezainteresovaní karty, ale sú tam, hrajú nejakú rolu, ktorá nám nie je známa. Takéto postavičky sú veľakrát najzaujímavejšie, pretože človeka priťahuje to, čo nepozná a nevie presne definovať.
Dominantné postavy veľakrát len odvedú pozornosť od toho, čo by malo zostať skryté.
Nemusí to tak byť vždy, nemá to určené pravidlá. Samozrejme musím myslieť na kompozíciu, ako obraz vyskladať tak, aby bol zaujímavý, výpravný, ale aj aby sa v ňom pozorovateľ úplne nestratil. Dominantné postavy pritiahnu pohľad ako prvé – je to taký záchytný bod.
Obraz Voľná Plocha bol vystavený aj na výstave Trienále portrétu 2021. Viac o diele Michaely Thanovej nájdete v reportáži III. Trienále potrétu tu.
Tieto expresívne maľby istým spôsobom pripomínajú kompozíciou a veľkým množstvom postavičiek diela Hieronyma Boscha. Bol inšpiráciou pri tvojej tvorbe?
Určite áno, hlavne keď som začala rozvíjať tému bláznovstva, ako vizuálne, tak aj koncepčne. Stále je čo objavovať. Jeho práce ma jednoducho neuveriteľne bavia. Aj ja sa vyžívam v šialenej obrazotvornosti, spájaní zjavne nespojiteľných prvkov a nepredstaviteľných fantazmagórií. Určite je to aj podľa jeho vzoru.
Znázorňujú tvoje figúry nejaké posolstvo? Aká je hlavná myšlienka tvojich diel?
Ja sa vo svojich dielach zameriavam hlavne na okolnosti, ktoré z môjho uhla pohľadu vnímam ako šialené, alebo bláznivé. Taktiež vyhľadávam situácie plné absurdít a paradoxov. Myslím, že mojím hlavným cieľom je poukázať na tragikomédiu života. Nie však prehnane kriticky, smrteľne vážne, a už vôbec nie mravoučne. V žiadnom prípade sa nesnažím moralizovať. Ak vo svojej práci aj zobrazujem škaredosti, hrôzy a neresti ľudskej spoločnosti, tak za cieľom poukázať na to, že patria k životu, že tu sú a boli neustále. Snažím sa vyzdvihnúť to, že všetky ľudské neresti, chyby a smiešnosti sú súčasťou každodenného divadla života. V takto deformovanej realite sa ľudská tragédia stáva často tragikomédiou. Podobne, ako tomu bolo aj v renesancii alebo u už spomenutého Boscha.
Veľkú časť významu diel nechávaš aj na samotnom divákovi, teda dielo alebo konkrétne malé príbehy v danom diele si môže divák vysvetliť po svojom, a vzniká tak viac pohľadov na jeden a ten istý obraz. Dostávajú sa k tebe takéto spätné väzby interpretácie tvojich diel divákmi? Ak áno, sú odlišné, alebo sa interpretácie opakujú a sú si podobné?
Je pravda, že rada nechávam najskôr diváka, aby sa pokúsil obraz čítať a interpretovať sám. Pre mňa to vždy bolo, a asi aj vždy bude, hlavne o zábave. Baví ma to aj preto, lebo takáto interpretácia diela nemusí veľakrát hovoriť takmer nič o mojom zámere, ale skôr o samotnom divákovi. Tiež sa mi páči, že takýmto prístupom, teda vznikaním viacerých interpretácii akoby obraz neustále ožíval. Interpretácie sa samozrejme líšia. Literárne dielo tiež každý pochopí po svojom, a to na základe pocitu, emócií, skúseností, vzdelania a mnohých ďalších faktorov. Človek, ktorý sa nikdy výtvarnému umeniu nevenoval, bude obraz samozrejme čítať inak, ako kunsthistorik umenia. Mne samej sa stalo, že som nevedome do diela vložila symbol, ktorý bol môj profesor schopný čítať v rámci prepojenia s dejinami umenia starovekého Egypta. Takže aj z tohto hľadiska je to zaujímavé, keďže tu by sme sa mohli baviť už o archetypoch.
Môžeš uviesť príklad jednej ľubovoľnej maľby, vysvetliť svoju interpretáciu diela a popísať aj interpretáciu diváckej spätnej väzby, ktorá bola úplne odlišná od tej tvojej?
Čo si pamätám naposledy, tak keď som maľovala jeden obraz pre kamaráta. Pôvodne som ho zamýšľala ako taký podivný vnútorný autoportrét. Keď sme sa po nejakej dobe stretli, povedal mi, že to som určite namaľovala jeho so ženou… Keď som sa na to spätne pozrela, tak sa mu ani nečudujem, vážne to tak z jeho uhla pohľadu muselo pôsobiť.
V tvojom portfóliu sa nájdu aj diela „menej chaotické“, kde sa nachádza jedna postava, prípadne dvojica či trojica. V týchto obrazoch zväčša reaguješ na rôzne situácie dnešnej doby.
Napríklad v diele Predávanie zodpovednosti kritizujem ľudskú záľubu v obviňovaní všetkých a všetkého, len nie seba samého, a to, aké je jednoduché ukazovať prstom na niekoho.
V diele Idem vyniesť odpadky znázorňujem v abstraktnom zmysle zlé a nepríjemné skutky, ktoré sú následne zabalené do čierneho vreca, pripravené na zahodenie do smetného koša. Po tomto akte má ísť život veselo ďalej, ale sused to videl… Čierne vrece na odpadky symbolizuje to, že čo viac nevidím či necítim, sa ma netýka, alebo neexistuje. Na druhej strane sa vrece so skutočným odpadom stáva po zahodení abstraktným. Takže súčasne kritika vytvárania neuveriteľného množstva odpadu.
Dielo Viac hláv, viac rozumu má kritiku už v názve, pretože to tak veľakrát nebýva, ale práve naopak.
Aké príbehy, situácie a emócie znázorňuješ? Sú to osobné, z tvojho okolia, alebo všeobecné?
Nedávno som sa nad tým sama zamýšľala. Keď som si naposledy prezerala portfólio, tak som prišla na to, že v podstate celá moja ,,ranná tvorba“ sú len akési vnútorné autoportréty, kde vychádzam zo svojich osobných skúseností, situácií a emócii, ale na to som prišla až retrospektívne. Keď som ich tvorila, tak som sa nad tým nejako do hĺbky nezamýšľala, proste som potrebovala tvoriť. Tieto obrazy som možno práve preto nepokladala za nejak obzvlášť kvalitné a dôležité. Veľa som z nich premaľovala alebo zničila. Až teraz mi došlo, aké významné obdobie to v tvorbe, ako aj v osobnom vývoji pre mňa vlastne bolo… O hľadaní vlastnej osobnosti, a samozrejme aj osobného výtvarného prejavu. Až po tomto ,,narcisticko – postpubertálnom“ období som bola schopná posunúť sa koncepčne, ako aj formálne ďalej.
Teraz je to viac všeobecné. Vo veľkej miere ma ovplyvnila filozofia. Viac sa zamýšľam, pozerám sa okolo seba, snažím sa veľa počúvať. Už to nie je o nutkavom naliehavom pocite, skôr o tom, zdieľať mojimi maľbami nejaké posolstvo. Pre mňa je teraz zaujímavé hlavne to, ako sa to odrazilo na mojom rukopise bez toho, aby som si to uvedomila, alebo to spravila vedome.
Vo svojej tvorbe pracuješ prevažne s médiom maľby, no nachádza sa u teba aj kresba, či asambláž. Používaš aj iné techniky?
Snažím sa média striedať a taktiež vrstviť. Veľa záleží aj od konceptu toho, čo sa snažím dielom povedať. Ak to má byť napríklad o preinformovanosti, tak použijem viac rôznych médií, aby bola aj formálna stránka autentická. Veľakrát je to aj o pokusoch, experimentovaní čo sa dá, čo nedá, čo dohromady funguje a čo nie. Čo sa týka kresby, tak tá bola vždy moja srdcová záležitosť, preto ju veľakrát využívam aj v maľbe.
Maľuješ prevažne akrylom na dosku alebo plátno. Ktorú z týchto podložiek viac preferuješ?
No ako som už predtým spomínala, tak v začiatkoch som k tvorbe zaujala akýsi „punkový“ prístup, pričom som používala náhodne nájdené podklady, nestarala sa o ich formálnu úpravu, častokrát na nich boli pozostatky špiny alebo blata, nevytiahnuté klince a podobne. Myslím, že to súviselo s naliehavým existenciálnym pocitom, s nutkaním po sebavyjadrení, pocitom nutnosti tvoriť za každú cenu na akýkoľvek podklad a akýmikoľvek prostriedkami. Mne to bolo fakt úplne jedno. Od smetných košov som si nosila kadejaké drevá, značky, dvere, monitory, záchodové dosky, satelity a podobne. Teraz sa na tom dokážem veľmi dobre pobaviť. Keď sa na to tak spätne pozriem, tak je neuveriteľné, koľko fyzickej energie som venovala len samotnému znášaniu a hľadaniu podkladov. Aj to vlastne bolo súčasťou procesu. Čo sa týka farieb, tak som preferovala veľké akrylové plechovky, pretože to bolo najlacnejšie a bolo toho veľa, ale stalo sa mi napríklad aj to, že som maľovala blatom, lebo som práve žiadne farby nemala. Príde mi skvelé, že aj napriek tomu, že som nemala dostatok finančných prostriedkov na kúpu plátna a kvalitných farieb, hľadala som alternatívne riešenia a nie výhovorky. Keď sa veľmi chce, tak sa dá.
Myslím však, že teraz je to opačne. Síce mám finančné prostriedky na to, zaobstarať si kvalitné farby a aj plátna, ale niekedy sa pristihnem pri tom, ako sa snažím samu seba presvedčiť ,,dnes sa to nedá, dnes to nejde“. Čo sa týka výhod a nevýhod, tak všetko má svoje výhody aj nevýhody. Podľa môjho názoru je doska (nie kúpená, ale nájdená) autentická, ,,punková“, už sama o sebe rozpráva nejaký príbeh. Avšak nie je dobre spratná, ťažko sa preváža a inštaluje. Plátno je na druhej strane ľahké, dá sa s ním ľahko manipulovať, prevážať, nezaberá toľko miesta, ale mne prišlo stále príliš ,,akademické“, sterilné. Pre mňa je najlepšie to asi striedať.
Na základe čoho volíš farebnosť svojich obrazov?
Toto je u mňa veľmi intuitívne.
Čo ťa najviac baví pri procese maľby, alebo aj všeobecne pri procese tvojej tvorby?
Čo ma momentálne baví pri procese tvorby? To, že sa vtedy akoby zastaví čas, som len ja a obraz. To vytrhnutie z reality. A určite tiež to, že som schopná niečo vytvárať. Slovami sa to dá veľmi ťažko popísať, ale je to skvelý pocit.
Čomu sa plánuješ v budúcnosti venovať? Budeš rozvíjať viac motívy a príbehy expresívnych postavičiek, alebo môžeme očakávať nejakú novú tému a techniku?
Musím sa priznať, že hneď po škole som mala tiché obdobie. Mala som pocit, akoby už bolo z mojej strany všetko povedané. Nemala som chuť, bola som veľmi apatická. Presne pred týmto nás profesori varovali, no a u mňa to nanešťastie nastalo tiež. Možno to bolo na jednej strane aj dobré, lebo mám pocit, že som získala akýsi odstup. Mnoho vecí teraz vnímam úplne inak. Veľa a často premýšľam, čo namaľovať, ako to namaľovať, aké farby a techniku použiť… čo je na jednej strane dobré, ale veľakrát kontraproduktívne. Jeden môj profesor mi raz povedal, že maliar by mal uvažovať so štetcom v ruke. Teraz tomu veľmi dobre rozumiem. Takže ja sa vlastne nechám sama rada prekvapiť, akým smerom sa bude moja tvorba v budúcnosti uberať ďalej, a úprimne sa na to teším.
Michaela Thanová (1992, Krompachy)
Je slovenská umelkyňa a maliarka.
Absolvovala AU v Banskej Bystrici, kde v r. 2018 ukončila magisterské štúdium na Katedre maľby, pod vedením doc. Štefana Balázsa ArtD..
Absolvovala niekoľko študijných pobytov v zahraničí (Poľsko, Česko).
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Srbsku a Poľsku.
V roku 2012 sa umiestnila na treťom mieste v kategórií maľba, na Medzinárodnom bienále miniatúr Zygmunt Krasiński, ktoré sa uskutočnilo v poľskom meste Włocłavek. Bola finalistkou súťaže Maľba roka v r. 2018.
Michaela Thanová vo svojej tvorbe poukazuje na tragikomédiu života. Zaoberá sa témou šialenstva, zobrazuje malé a veľké ľudské príbehy a situácie. Pracuje s deformáciou figúry, odlišnou mierkou postáv, so spontánnym maliarskym gestom a živou brutálnou farebnosťou, v ktorej prepája rôzne roviny perspektívy.
Momentálne žije v Nemecku.
