Babičke môže vďačiť za to, že ju už v skorom detstve nasmerovala k umeniu. Potom nasledovala klasicky výtvarná ZUŠ-ka, odbor Propagačná grafika na strednej škole a s grafikou ďalej pokračovala na vysokej škole, avšak Slovensko vymenila za Česko, kde pôsobí dodnes. V rozhovore nielen o svojich začiatkoch porozpráva slovenská vizuálna umelkyňa a grafička Andrea Uváčiková, kde taktiež predstaví svoju tvorbu a spolupráce s umelcami, povie o svojich inšpiráciách, záľubách, ako aj o tom, ako vníma aktuálnu spoločenskú a kultúrnu situáciu nielen na Slovensku a na záver predstaví svoje plány do budúcna.
Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
Na začiatku mojej kariéry stojí vlastne moja babička a to hneď dvojnásobne. Keďže sama učila výtvarnú výchovu, už od malička ma viedla k výtvarnej tvorbe v širokom zmysle slova: ku kresbe, maľbe, odliatkom zo sadry, k zbieraniu prírodnín, odtláčaniu predmetov a k rôznym ďalším výtvarným experimentom. Keď som mala 6 rokov, vzala ma raz na prechádzku, kde som si pri lození na preliezačky (ešte toho starého, socialistického typu) zvládla zlomiť obe ruky naraz. Dlho potom si vyčítala, že na mňa nedala pozor. Netušila ale, že to bude mať určujúci význam v mojej kariére. 🙂 Pravú ruku mi museli dvakrát operovať a zložito zošróbovať – je vlastne zázrak, že ju mám funkčnú. V rámci rehabilitácie som dostala na výber: buď klavír alebo výtvarná na ZUŠ-ke. Chcela som samozrejme oboje, ale nakoniec zvíťazila výtvarná, kde som vydržala chodiť celých 9 rokov. Bavilo ma to.
Preto som si potom podala prihlášku na Strednú umeleckú školu do Trenčína na odbor Propagačná grafika (pozn., dnes Škola umeleckého priemyslu Trenčín). Vzali ma ale až na odvolanie a hrozilo, že budem musieť ísť na ekonomickú školu, čo by bola pre mňa ako pre dyskalkulika asi dosť veľká katastrofa. 😀 Propagačná grafika bol odbor, ktorý v sebe kombinoval grafický design a klasické grafické techniky. Bolo to asi najbližšie tomu, čomu som sa chcela venovať.
Následne si pokračovala v štúdiu grafiky na vysokej škole, konkrétne na Fakulte umění Ostravskej univerzity. Prečo si sa rozhodla pre štúdium v zahraničí?
Áno, ako si spomenula, pokračovala som na Fakulte umění Ostravské univerzity (FU OU) v odbore Volná grafika (pozn. dnes Grafika). V tej dobe mala fakulta detašované pracovisko v Zlíne, ktorý som mala takmer za rohom – vlastne to bola môjmu bydlisku asi najbližšia výtvarná škola.
Do zahraničia som chcela z viacerých dôvodov. Jednak potreba sa osamostatniť a „zmeniť vzduch“, zároveň potreba nadviazať nové kontakty a nabrať skúsenosti. Vtedy som úplne neplánovala, že v Česku ostanem natrvalo. Ale do Čiech som chcela: čítala som viac českých kníh ako slovenských, bolo mi bližšie české umenie ako slovenské (napríklad brnenský konceptualizmus), česká kultúra ma niečím priťahovala – mala som pocit, že sa tam dejú veci, ktoré ma skutočne zaujímajú.
Bakalára som absolvovala v Zlíne pod pedagogickým vedením skvelého pedagóga a umelca Ľuboša Jarcovjáka, s ktorým som dodnes v kontakte. Škola mala dobré technické zázemie hlavne čo sa týka tradičných grafických techník, ktoré som si tam mala možnosť osvojiť. Magisterské štúdium som už ale absolvovala v Ostrave u prof. Zbyňka Janáčka. Tam sa mi otvorili zase nové možnosti vo forme rozvíjania medzinárodnej spolupráce s ďalšími umelcami, ktorú škola veľmi podporovala. Taktiež som sa tam viac zoznámila so sieťotlačou a digitálnymi technológiami.
V rokoch 2014-2015 a 2017 si absolvovala taktiež študijné pobyty v Poľsku. Môžeš konkretizovať, kde to bolo? Čo ti dala táto skúsenosť do života a tvorby? Ovplyvnilo ťa to nejako?
Určite. Prvá skúsenosť bola s Erasmus pobytom v rámci magisterského štúdia na FU OU. Vycestovala som na ASP Gdańsk (Akadémia výtvarných umení v Gdansku), kde som si vybrala rovno tri ateliéry: serigrafiu, hĺbkotlač a transdisciplinárne štúdiá (v podstate intermédiá). Myslím, že to kompletne zmenilo celý môj prístup k tvorbe. Jednak išlo o vytvorenie nových väzieb s ľuďmi z úplne odlišného kultúrneho priestoru, z ktorých mnohé pretrvali dodnes. V druhom rade šlo o posun v premýšľaní o tvorbe ako o procese bez ohľadu na médium. Vykročila som z „mantinelov“ grafiky a mala som z toho ohromnú radosť. Zároveň to bolo ale veľmi náročné, pretože študovať tri ateliéry naraz pri nárokoch, aké tam mali na študentov, nebolo vôbec jednoduché. Často sme v škole pracovali aj cez víkendy, čo tam bolo úplne bežné, ale pre nás neobvyklé.
Druhá skúsenosť z roku 2017 bola už trochu iná, pretože sa jednalo o Erasmus pobyt počas doktorandského štúdia, ktoré som študovala na Pedagogickej Fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Vycestovala som opäť do Poľska, do Tešína (Uniwersytet Śląski w Katowicach – Filia w Cieszynie), tak trochu z nostalgie po grafike, pretože moje doktorandské štúdium bolo teoreticky zamerané a tradičnú grafiku som v Brne „iba učila“. V Tešíne som si užívala kľud a čas na tvorbu – trochu som si tam pripadala ako na konci sveta, pretože je to naozaj malé mestečko a za celý semester sa tam v podstate nič nedialo, až na medzinárodný filmový festival (Kino na Granici), ktorý ale stál za to. Pracovala som tam u prof. Knópka na sérii linorytov, ktoré vychádzali z testovacích obrazcov pre fotoaparáty a kamery, ktoré mali za účel fungovať presne opačne, ako boli pôvodne navrhnuté. Neskôr som túto sériu vystavila v Prahe v galérii Pragovka pod názvom Reality Testing.
Študovala si grafiku. Čím ťa oslovil tento odbor?
Na tradičnej grafike ma vždy bavilo to, že klasické techniky kladú na človeka nároky typu ako: uvažovanie vopred o tom, čo vytvorím, kontemplácia, trpezlivosť až meditatívny prístup k tvorbe matrice, zručnosť pri tlači atď. A nakoniec je v tom vždy akési tajomstvo, čo z toho nakoniec vyjde – čo pre mňa dobre funguje ako zdroj dopamínu.
Ďalej ma na grafike bavia jej základné princípy, to je možnosť reprodukovať obraz, manipulovať s ním v procese, „side efekty“ vo forme menej podarených tlačí alebo náhodne vzniknutých odtlačkov z procesu, ktoré môžu byť kvalitným zdrojom pre ďalšie diela. Proces – to je asi to gro, čo ma na grafike baví. Možnosť kedykoľvek nadviazať a pokračovať, nezameriavať sa toľko na konečný výsledok, ale byť všímavý k tomu, čo sa deje mimo nášho hlavného snaženia – to je niečo, čo ma učí grafika taktiež v živote. 🙂 Podstatné veci sa často dejú akosi pomimo.
Ako tvoja tvorba prepája po tematickej stránke digitálny svet s tým skutočným, tak aj po technickej stránke sa prelína medzi digitálnou a klasickou grafikou. Ako zvykneš aplikovať digitálnu a klasickú grafiku? Rozlišuješ medzi nimi alebo nerobíš medzi nimi v zásade rozdiely? Menila sa ich preferencia v závislosti obdobia – v začiatkoch, či postupne v tvojej tvorbe?
Dobrá otázka! Trápila ma prednedávnom dokonca až tak veľmi, že som sa rozhodla ju skúmať vo svojej dizertačnej práci. Skúmala som tam jednak špecifiká klasických a digitálnych prístupov a ich vplyv na tvorbu ako aj to, ako to vnímajú vo svojej tvorbe ostatní umelci. Dnes by som zašla vo svojich výskumných otázkach možno ešte ďalej. Pýtala by som sa, aký vplyv má používanie klasických alebodigitálnych prístupov k tvorbe na život. 🙂 Súvisí to s mojou odpoveďou na predošlú otázku. Každé médium, ktoré využívame, nás v zásade učí niečo o živote. Klasické prístupy vyžadujú čas, trpezlivosť, schopnosť sa nevzdávať, mnohokrát začínať odznovu, cítiť materiál, predikovať… Digitálny prístup je rýchlejší, dostupnejší, operatívnejší, učí nás hľadať hranice medzi vlastnou produktivitou a hyperproduktivitou – je tak z tohto pohľadu viac „kapitalisticky friendly“.
Počas svojho výskumu som sa stretla najčastejšie s názorom, že najlepšie je tieto prístupy neoddeľovať a nestavať proti sebe. Najdôležitejšia je myšlienka – nie médium. S tým v zásade súhlasím, ale stále si myslím, že je dobré sa vždy na dané médium pozrieť z pohľadu toho, aké schopnosti od nás očakáva a čo v nás rozvíja – teda čo nás učí o živote/ do života. Z tohto pohľadu aj ja volím jednotlivé médiá vo svojich projektoch: podľa toho, čo potrebujem, aby priniesli mne pri tvorbe a čo pomocou nich môžem vložiť do diela a preniesť na diváka.
Čo sa týka preferencií jednotlivých médií, tak vnímam, že dnes viac využívam digitálne technológie než klasické grafické techniky, ale zároveň mám projekty, kde pracujem s materiálmi (uhlík, pamäťová pena a pod.) alebo s kombináciou rôznych materiálov a tlače. Všetko záleží od konkrétneho projektu.
Ako som spomenula, grafiku uplatňuješ ako i v digitálnej podobe, tak aj v klasickej, no v tvojom portfóliu ju mnohokrát prepájaš s inými médiami. Avšak ak by si si mala vybrať jednu grafickú techniku, ktorú preferuješ, ktorá by to bola a prečo?
Hmm, no to je ťažké. Ak by som si mala naozaj vybrať len jednu, tak v súčasnosti by to bola asi digitálna tlač, ale asi len preto, lebo mám rozpracovaný projekt digitálnych tlačí na pamäťovej pene. 🙂
„Vo svojich dielach skúma problematiku vnímania reality, ktorú prostredníctvom nápravy podrobuje neustálej kritike.“ – tak znie skrátená charakteristika tvojej tvorby. Zaoberala si sa už počas štúdia touto rozsiahlou témou, alebo si riešila iné veci?
Áno, určite to začalo už počas štúdia, pri bakalárskej práci Virtuálna krajina. Študovala som usilovne knihy Baumanna a neskôr Flussera, Barthesa atď. V zásade je to základná otázka, ktorá ma trápi: čo je to realita, existuje vôbec nejaká objektívna? Čo všetko má vplyv na to, čo považujeme za realitu? Či už sa jedná o faktory interné alebo externé.
Začalo to asi tými externými faktormi: zaujímal ma hlavne digitálny priestor a jeho vplyv na to, ako vnímame skutočnosť. V súčasnosti je to viac introspektívne. To znamená: čo v nás konštruuje filtre, cez ktoré sa dívame na svet a ktoré určujú, čo je pre nás realita? Asi to celé súvisí s mojou snahou dopracovať sa k postupnému odhaleniu vrstiev, ktoré nám zabraňujú vidieť veci také, aké naozaj sú – a môže sa jednať o úplne banálne, každodenné veci.
Kontakt človeka a techniky si rozobrala v spomenutej bakalárskej práci Virtuálna krajina. Môžeš ju priblížiť?
Virtuálna krajina bola v podstate mojim prvým dotykom s témami točiacimi sa okolo reality. Bolo to niekedy okolo roku, kedy Google prišiel s nástrojom Street View, čo je skoro taká „virtuálna“ kópia reálneho sveta – v tej dobe mi to pripadalo hrozne fascinujúce. Obsahovalo to množstvo chýb a rôznych zásekov, ktorými som sa inšpirovala. Následne som robila v leptoch také expresívne krajiny, kde nie všetko dávalo zmysel: boli akoby rozostrené alebo niektoré časti na seba nenadväzovali. Prišlo mi vtedy zaujímavé preniesť nejaký princíp z „virtuálneho“ sveta do fyzického.
V diplomovej práci Kódy si sa zaoberala zas problematikou technických obrazov…
Kódy v zásade sledovali tú obsahovú linku, ktorá započala už pri Virtuálnej krajine… Viac som sa tu sústredila na digitálny obraz, ktorý som vnímala ako jednu z možných reprezentácií videného. Zaujímalo ma, čo sa stane, ak sa rozloží na pixely a tie sa preskupia do inej podoby. Spolupracovala som na tom s jedným kolegom z Prírodovedeckej fakulty, ktorý mi napísal kód, ktorý som vymyslela. Ten spočíval v tom, že akonáhle kamera zaznamená pohyb objektu (človeka), začne snímať jeho obraz a v reálnom čase ho rozloží na farebné pruhy usporiadané podľa počtu pixelov tak, že zoskupí pixely tej istej farby do farebného pruhu. Šlo vlastne o taký napoly vážne a napoly s humorom myslený výskum toho, kde je hranica toho, čo dokážeme dekódovať a rozpoznať, pokiaľ sa jedná o digitálne obrazy. Pri vysvetľovaní tohto konceptu mojej kamarátke, grafickej dizajnérke, vznikla moja „legendárna“ veta: „Základný problém je, že farieb je mrtě.“ Dokonca ju potom aj graficky spracovala. 🙂
Následne si pokračovala v doktorandskom štúdiu na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty na Masarykovej univerzite v Brne. Prečo si sa rozhodla pre Pedagogickú fakultu?
Chcela som robiť teoretický výskum. Týkalo sa to aktívne tvoriacich pedagógov grafiky na vysokých umeleckých školách – takže Katedra Výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne mi prišla ako ideálna voľba vzhľadom na záujem môjho výskumu. A taktiež som bola vďačná, že som u prof. Horáčka na katedre dostala možnosť vyučovať klasickú grafiku.
Vo svojej dizertačnej práci si tematicky nadviazala na svoju diplomovku a zaoberala si sa technickým obrazom v kontexte voľnej grafiky. Môžeš v skratke objasniť túto problematiku?
Myslím, že som to už popísala pri rozoberaní diplomovky. 🙂 Avšak ak sa mám vrátiť naspäť k doktorandskému štúdiu, celkovo to bolo úžasných 5 rokov štúdia: mala som čas na vlastnú tvorbu, učila som grafiku a zároveň pracovala na výskume, čo obnášalo stretávanie sa s umelcami – grafikmi, rozhovory s nimi, čítanie odborných kníh, výskumný pobyt v Archíve Viléma Flussera v Berlíne, či účasť na medzinárodných konferenciách. Výskum bol teoreticky zameraný, ale v zásade súvisel s tým, čím som sa zaoberala aj prakticky vo svojej umeleckej tvorbe.
Tvoje portfólio je rozsiahle nielen čo sa týka spracovaných tém, ale aj po technickej stránke. Mohla by si charakterizovať dôležité míľniky vo svojej tvorbe?
Začala by som štúdiom v Zlíne, kde bolo detašované pracovisko FU OU. Tam som si skutočne osvojila prácu s materiálom a naučila som sa poctivo klasické grafické techniky. Nasledovalo pokračovanie štúdia v Ostrave, ktoré mi ponúklo vytvorenie väzieb, aj medzinárodných, či možnosť stáže, workshopov alebo participáciu na výstavách. Ďalším míľnikom bola stáž v Gdansku, o ktorom som už tiež povedala.
Potom to bolo doktorandské štúdium v Brne. Brno je mesto kultúrne bohaté s množstvom výstav. Vytvorila som si tu kontakt s výtvarnou prevádzkou. Mala som tu vlastné a kolaboratívne výstavy, napríklad v galérii Monomach alebo Off Formát.
Medzi ďalšie dôležité míľniky považujem opakované výstavy v Pragovke. Je to veľmi priateľský kultúrny priestor, s možnosťou kontaktov s výtvarníkmi z iných kruhov, než mne blízkeho okruhu, s ktorým spolupracujem.
Musím tu taktiež spomenúť rezidenciu v Belgicku so Zuzanou Bartošovou. Tam sme si naopak siahli na naše limity (čo sme neskôr vystavili ako banner v rámci CJCH v pražskom Veletržnom paláci). Toto mi dalo veľa hlavne v tom, čo nechcem robiť.
A ako posledné by som sa zmienila o mojom pôsobení v Ateliéri Grafiky v Ostrave ako odborná asistentka. To mi ponúklo možnosť zúčastniť sa na medzinárodných výstavách, priestor na tvorbu a rozvoj, na prácu s mladými, talentovanými ľuďmi.
Zmienila si napríklad výstavu v galérii Monomach v Brne. O čom bola?
Výstavu v galérii Monomach v Brne s názvom Regrese do vývojově nižší etapy som pripravila vtedy s Janom Kratochvílom (dnes Jana Kratochvíla). Prepojili nás vtedy kurátorky výstavy, nepoznali sme sa. Naša tvorba bola principiálne úplne odlišná. Ja som bola zvyknutá mať jasný koncept, naplánovať si všetko vopred. Jan tvoril úplne opačne: asociatívne, nepredvídateľne, skôr emocionálne. Preto sme sa rozhodli, že to pojmeme tak, že sa zameriame na samotný princíp tvorby oboch autorov a zoberieme to ako voľne asociovanú výstavu, v ktorej budeme navzájom reagovať na naše počiny. Myslím, že mi to vtedy veľa dalo. Vyšla som z komfortnej zóny a vystavila som sa neistote, ktorú všeobecne dosť ťažko znášam. Takže v podstate to bol až tak trochu performatívny projekt.
Ďalej to boli výstavy v galérii Off Formát v Brne. V čom boli výnimočné?
Čo sa týka výstav v galérii Off Formát, tak som tam mala celkom dve. Obe vzišli z netradičného open callu, ktorá táto galéria realizovala (a dodnes realizuje). Ten spočíva v tom, že sa doňho môžu prihlásiť teoretici aj výtvarníci samostatne. Potom prebehne hromadné stretnutie výtvarníkov a teoretikov, pričom každý výtvarník prezentuje jedno dielo v galérii a pritom sa účastníci navzájom bavia v uvoľnenej neformálnej atmosfére. Z tohoto stretnutia potom vyjdú tímy zložené z kurátora a umelca/umelcov, ktorí následne žiadajú o výstavu. Tento spôsob open callu mi pripadá nielen netradičný, ale aj veľmi demokratický a obohacujúci pre všetky strany.
Takže týmto spôsobom som sa dostala k prvej výstave z roku 2017 s kurátorom Erikom Vilímom a umelcom Martinom Hrehom. Koncept bol postavený na dvoch prístupoch k meditatívnosti. Martin vystavil veľkoformátové maľby, ktoré zhotovil vlastnými vyrobenými nástrojmi a ktoré pôsobili minimalisticky, meditatívne, až zenovo. Ja som vystavila videá, ktoré vznikli pre Katedrálu božského spasitele v Ostrave asi dva roky predtým. Boli to tiež introspektívne záležitosti, veľmi intímne video-denníky z môjho života. Vizuálne to ale pôsobilo maliarsky – ako zhluky premieňajúcich sa farieb. V galérii Off Formát som s nimi pracovala voľne v priestore, takže niektoré boli premietané na stenu, iné na strop atď.
Druhú výstavu s názvom SHAPESHIFT som realizovala so Zuzkou Bartošovou, kurátorsky nás zaštiťovala Barbora Hájková. Takisto je k dispozícii rozsiahlejší rozhovor k výstave. V skratke šlo o dialóg sochárky a grafičky, ktoré sa stretli nad rozjímaním nad objektom. 🙂 Zuzana pracovala s 3D tlačou a ja s tradičnou grafikou. Tá vychádzala zo Zuzaniných objektov a naopak: Zuzanine objekty následne vychádzali z mojich grafík. Bola to taká, trochu nekončiaca generovaná show a dialóg o premene hmoty a o jej kolobehu.
Ďalej to bola Pragovka. Aké výstavy si tam mala?
V Pragovke som mala taktiež dve výstavy. Prvá bola s Andrejom Ševčíkom v roku 2018 s názvom Reality Testing. S Andrejom nás spájal konceptuálny prístup k tvorbe a aj napriek tomu, že sa jednalo o dva odlišné koncepty počas výstavy. Napriek tomu si myslím, že spolu tvorili kvalitný dialóg o tom, čo považujeme za realitu, ako i o prostriedkoch, akými ju zobrazujeme. Ja som pracovala s testermi pre fotoaparáty či projektory a vytvárala som z nich diela, ktoré šli proti ich pôvodnému princípu (napríklad tester pre vyrovnanie strán projektoru, ktorý nebol premietaný ale namaľovaný na stene cez polostĺp, takže vytváral ilúziu priestoru tým, že sa zdalo, že stĺp pretína). Andrej pracoval s mapami Google, pričom sa z 2D zobrazenia pokúsil priestor zhmotniť do trojdimenzionálnej reality.
Ďalšia moja výstava sa v Pragovke konala v roku 2022 a bola súčasťou jedného celého veľkého výstavného bloku Pole v množném čísle. Našu časť výstavy s podtitulom Alternativní modely budoucnosti kurátorovala Monika Szűcsová a bola som na nej ja, Michal Mitro a András Cséfalvay. Jednalo sa v podstate o tri rozdielne celky počas jednej výstavy, pričom každý autor riešil svoj vlastný koncept. Ten môj stál na myšlienke toho, že všetky digitálne reprezentácie hmotného sveta majú základ v hmote. Koncept bol vlastne istým spôsobom polemikou s termínom virtuálny. Upozorňoval na to, že aj objekty a činnosti, ktoré sú digitálne, odčerpávajú prírodné zdroje. V projekte som využila 3D modely, augmentovanú realitu, tlače z grafitového prášku a grafit ako objekt.
Spomenula si, že v rámci tvorby zvykneš spolupracovať aj s inými umelcami. Asi najviac spoločných projektov máš s českou vizuálnou umelkyňou a sochárkou Zuzanou Bartošovou, s ktorou si bola v roku 2021 na spomínanej rezidencii v Belgicku. Ako ste sa dali dohromady?
So Zuzanou sme sa zoznámili v Brne a potom sme spolu učili na strednej umeleckej škole v Jihlave (pozn. Střední umělecko-průmyslová škola Jihlava-Helenín). Bolo to veľmi plodné obdobie, v ktorom sme naozaj intenzívne spolupracovali. Teraz je to trochu náročnejšie, lebo sme od seba ďaleko. Avšak snažíme sa, keď sa dá, pracovať aj na spoločných veciach. Taktiež máme témy, ktoré spracovávame jednotlivo, takže nie všetky projekty robíme spolu. Spája nás záujem o objekt z ontologickej perspektívy, ale taktiež záujem o materiál a 3D tlač v dialógu s 2D reprezentáciami.
Okrem spoločných výstav v galériách sa spolu zúčastňujete aj rôznych festivalov umenia či sympózií…
Reagujeme často na konkrétny priestor a tvoríme site-specific diela, ako napríklad na festivale Kukačka alebo na festivale DOM, kde sme nainštalovali projekt s názvom Neproduktivita je burina. Šlo o nápis vytlačený 3D tlačou z vodou rozpustného ekologicky nezávadného materiálu, do ktorého sme nasadili úžitkové rastliny, čím sme popreli textové podanie. K tomu celému prislúchal ešte samozavlažovací systém, ktorý umocnil autonómiu diela. Ten nám skonštruoval Zuzkin manžel Martin, ktorý nám často pomáha práve s technologicky náročnými časťami projektov.
Medzi naše najnovšie realizácie patrí napríklad dielo Metoda ledovce, ktorú sme vystavovali v Galérii mesta Plzne.
Vo vašich spoločných dielach okrem skúmania techník, s ktorými pracujete, často reagujete aj na aktuálne témy alebo problémy týkajúce sa ekológie alebo človeka. Ktoré diela by si označila za tie kritickejšie?
Naše diela sú často nielen site špecifické, ale aj systémovo kritické, napríklad banner We are touching our limits, ktorý sme vystavili vo Veletržnom paláci Národní galerie Praha v rámci jedného ročníka Ceny Jindřicha Chalupeckého. Text vznikol ešte na spoločnej rezidencii v Belgicku, kde sme sa naozaj dotkli svojich hraníc (aj v tom negatívnom zmysle). Tento text chceme takisto ďalej využívať pre rôzne sa meniace kontexty.
Ďalšie dielo menšieho rozsahu bolo nedávno nainštalované na Slovensku, v Galérii Jána Koniarka v Trnave. Jednalo sa o nápis 100 € vytlačený 3D tlačou z vodou rozpustného materiálu, ktorý sme nainštalovali vo vonkajších priestoroch galérie. Veľkosť textu a obsah zodpovedal výške honoráru, ktorý nám za participáciu na výstave ponúkli, a za ktorý sme nakúpili dané množstvo materiálu na tlač. Niekedy sme aj takto kritické smerom k inštitúciám, ktoré majú ponúkať výtvarníkom adekvátne zázemie pre ich prácu, ale často sa tak nedeje. Ale skôr než kritiku konkrétnej inštitúcie to vnímame ako systémový problém súvisiaci s podporou umeleckej tvorby ako takej. S postupom času považujeme za viac a viac dôležité práve podmienky, za ktorých pracujeme a do niektorých projektov často radšej vôbec nejdeme práve z týchto dôvodov. Poučili sme sa práve na spomínanej rezidencii v Belgicku.
Keď už tak často spomíname tú rezidenciu v Belgicku, môžeš viac priblížiť, o čom bola?
Bol to grant v rámci projektu Európskeho hlavného mesta kultúry a podmienky najskôr zneli veľmi dobre, na spoluprácu sme sa tešili. Nakoniec sa ale ukázalo, že sme tlačení do vecí, ktoré vôbec neboli v pláne a ktoré ani robiť nechceme. Ľudia, s ktorými sme tam spolupracovali taktiež neboli príliš priateľskí a v tejto toxickej atmosfére sme pracovali dva týždne, deň aj noc takmer v kuse. Totálne nás to psychicky aj fyzicky vyčerpalo naozaj sme prekročili viaceré hranice voči našej tvorbe a aj voči nám samotným. Od tej doby vždy dobre zvažujeme, do akého typu projektu sa ideme púšťať a hlavne za akých podmienok. Wellbeing nevnímame len ako populárny vyprázdnený pojem, ale ako jednu zo základných podmienok kvalitne odvedenej práce. Výsledok nášho rezidenčného pobytu ako aj naše ďalšie spoločné projekty môžete nájsť v našom portfóliu online.
Môžeš povedať prípadne o ďalších spoluprácach s inými umelcami a vašich spoločných projektoch?
Spolupracovala som ešte napríklad s Klárou Kusou na výstave pre galériu Sibiř v Brne, na výstave s názvom Stred je inde. Názov bol inšpirovaný jedným z mojich textov: „Nie všetko vychádza z človeka, stred je inde“. V niečom sme sa inšpirovali filozofiou Marka Fishera, ktorý upozorňuje, že v našej súčasnej post-kapitalistickej spoločnosti je kladená extrémna zodpovednosť za svoj život, prežitky, emócie a problémy na jednotlivca, pričom sa opomína vplyv systému na človeka. Jedná sa často o veci, ktoré nás nejakým spôsobom presahujú alebo sú považované za normy, či side efekty kapitalizmu: tlak na výkon, stigmatizácia či patologizácia akejkoľvek inakosti, napríklad ľudí s duševnými poruchami a – de facto – označovanie všetkého, čo sa vymyká štandardnému fungovaniu človeka v systéme, za jeho osobné zlyhanie. S tým súvisí taktiež veľká popularita rôznych koučov a sebarozvojových kurzov či publikácií, ktoré z nás chcú za každú cenu urobiť lepšieho človeka. Vnukajú nám názor, že všetko je len v našich rukách. O to trpkejšie môže byť zistenie, že toho nie sme schopní, vzhľadom k vonkajším okolnostiam a spoločnosti, ktorej sme súčasťou.
Medzi tvoje novšie práce patrí My brain is a Memory Foam, kde sa viac zaoberáš ľudským mozgom. Môžeš o tom povedať viac?
Túto tému vnímam ako iniciačnú a zastrešujúcu väčšiu oblasť, ktorou sa zaoberám. V podstate ide o to, že všetky ranné zážitky – podľa najnovších výskumov dokonca aj prenatálne, sa zapisujú do ľudského mozgu. Vytvára sa tak štruktúra osobnosti človeka, ktorá ho potom väčšinou na celý život ovplyvní, ale pritom ostáva v nevedomí. Skúmam to už roky hlavne teoreticky zo stránky psychologickej s presahmi do neurovied. Fascinuje ma, že sme v podstate naprogramovaní ešte skôr, než sa narodíme. Ranné zážitky tým pádom majú obrovskú moc na náš neskorší život. Úprimne, mám v zásobe už viaceré rozrobené koncepty k tejto téme, ale ukazuje sa byť tak veľká a pohlcujúca, že som sa zatiaľ neodvážila ju komplexne niekde vystaviť.
V podstate pracujem paralelne na tom, že spracovávam vlastné zážitky a hľadám paralely so súčasnosťou. Do toho sa samozrejme pridáva faktor toho, ako nás formuje spoločnosť, v ktorej žijeme. Ale ten základ má každý iný a to je to, čo ma zaujíma. Či a ako sa s tým dá pracovať tak, aby si človek vzal späť moc, ktorú stratil, moc sám nad sebou. Neustále hľadám vhodnú formu a výtvarný jazyk pre tento zložitý problém. Vnímam to ako kontinuitu môjho záujmu o podstatu reality – len tentokrát nie skrz médiá ale skrz vlastnú introspekciu. Za tú dobu, čo to skúmam, sa (bohužiaľ alebo vďakabohu?) stalo čoraz populárnejšie skúmanie traumy, ktorá sa skloňuje dnes takmer vo všetkých pádoch. Ale mrzelo by ma, ak by to niekto vnímal tak, že som sa len „naladila“ na populárnu tému. O to ťažšie je pre mňa vyjsť na verejnosť s nejakým jasným a premysleným finálnym konceptom. Možno to ani nie je potreba takto úzko definovať. Čas ukáže.
Vo svojej tvorbe si riešila viac alternatív reprezentácií toho, čo je videné, napríklad digitálny obraz. Avšak v novších prácach, ako si spomenula, sa zaoberáš viac psychologickým vnímaním „videnia“. Môžeš o tom povedať ešte viac?
Jedná sa skôr o to, aké faktory majú vplyv na naše videnie a konštrukciu reality. Tie vonkajšie (médiá, digitálny priestor atď.) nahradzujem vnútornými (prežitky, traumy, individuálne skúsenosti človeka). Chcela by som sa ale skrz subjektivitu zážitkov dopracovať k nejakým všeobecnejším princípom. Je to stále vo vývoji, takže tvorím rôzne veci štýlom pokus-omyl. Z tejto série sú napríklad diela OBJECT-MODEL-PERNAMENCE a MODEL-SITUATION-AUTOMATIC. Pracovala som v nich napríklad s automatickými kresbami, ktoré vznikali počas psychologických seminárov, ktoré som absolvovala. Reprezentujú iracionalitu, sú protikladom racionálnych konštruktov, ktoré si človek vytvára, aby pochopil svet. Kresby som následne digitálne manipulovala a do hry vstupovala aj náhoda, keďže som experimentovala s nájdenými tlačiarňami. Jedná sa o symbolickú snahu o návrat k automatickým reakciám a ich racionálnemu prehodnocovaniu. O snahu nájsť nejaký vzorec, niečo, čo sa opakuje, ale nie je to vedomé. Nechcem to príliš rozoberať, pretože mám pocit, že mi to v tejto fáze práce na tomto projekte nepomáha, ale naopak. Snažím sa to aj sama pre seba menej vysvetľovať.
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou?
Nechcem, aby to vyznelo nepokorne, ale žiadneho konkrétneho človeka nepovažujem za niečo ako svoj vzor – a to ani v umeleckej oblasti. Ale zároveň ktokoľvek sa môže stať mojim „vzorom“, pokiaľ vnímam nejaké jeho chovanie v istej situácii ako obdivuhodné alebo prínosné a hlavne, ak sama nie som takého niečoho schopná. No to sme asi skôr u „umenia života“ než u toho výtvarného. 🙂
Čomu sa venuješ vo voľnom čase?
V poslednom čase sa dosť venujem psychológii. Absolvovala som takisto nejaké online kurzy. Myslím, že v tom budem ďalej pokračovať. Som tiež čím ďalej, tým väčší knihomoľ a kaviarenský povaľač. 😀 Aj keď nerada cestujem, tak sa snažím navštevovať kamarátov a kamarátky – vplyvom rôznych životných okolností sme sa nejako roztrúsili každý na iné miesto. No a keď je vonku pekne, tak sa bicyklujem, idem na kolieskové korčule alebo k vode.
Si Slovenka, ktorá odišla do Česka študovať a po štúdiu si tam ostala pracovať a žiť. Napriek tomu vystavuješ aj na Slovensku, teda predpokladám, že taktiež vnímaš aktuálne dianie v slovenskej kultúre. Ak by si mala porovnať zázemie umelca v Česku a na Slovensku, aké sú rozdiely?
Tak toto je veľmi ťažká otázka a myslím si, že na ňu neexistuje jednoznačná odpoveď. To, čo sa deje na Slovensku (nielen v kultúre) považujem za veľmi smutné. Mám z toho často takú úzkosť, že musím na chvíľu prestať sledovať aktuálne dianie, aby som sa spamätala z ďalšieho dna, ktoré niekto úspešne prerazil.
Porovnávať zázemie umelcov v Česku a na Slovensku v súčasnej situácii asi ani nemá zmysel: na Slovensku riešia umelci základné problémy typu kde a či vôbec vystavovať v inštitúciách, ktoré sú čoraz viac pod kontrolou štátu a pod nekompetentným vedením ľudí, ktorí nemajú často ani základné povedomie o tom, čo výtvarné umenie vôbec je. O diskusii nad hlbšími otázkami podmienok umeleckej práce nemôže byť ani reč. Umelci namiesto toho, aby mohli sústrediť energiu na svoju tvorbu, musia bojovať o základné slobody umeleckého prejavu a brániť kultúru pred totálnou, programovo a zhora riadenou deštrukciou. Tento problém ale nie je nijaký oddelený ostrov – súvisí aj s ďalšími, hlbšími a komplexnými, spoločensko-politickými problémami na Slovensku.
Čo si myslíš, aké zmeny by sa mali na Slovensku uskutočniť, aby mali umelci stabilné zázemie a ohodnotenie?
Úprimne neviem, aké zmeny by slovenskej kultúre v súčasnosti pomohli. Chce sa mi povedať, že hlavne zmena vládnej garnitúry, ale ako vieme z histórie (1989), takéto hlboké rany, ktoré sú uštedrované spoločnosti ako celku a decimujú ju, často nezahojí iba zmena lídrov v čele krajiny. Niečo z tej toxicity ostane zakorenené v časti spoločnosti. V podstate sa z toho musí spamätať celý systém: inštitúcie, zanedbané štruktúry ako školstvo, zdravotníctvo a podobne. To však môže byť záležitosť niekoľkých rokov, ba až desaťročí.
Veľmi si vážim ľudí, ktorí aj za tejto situácie na Slovensku ostávajú, nevzdávajú to a bojujú za lepšie podmienky k životu, za záchranu kultúry a tejto krásnej krajiny.
Na čom momentálne pracuješ?
V poslednej dobe to zdravotne nebola žiadna sláva, čo sa odrazilo aj na mojej tvorbe, respektíve som teraz kvôli tomu v stave umeleckej hibernácie – ale dúfam, že nie nadlho. Mám v zásobe niekoľko rozpracovaných projektov, na ktorých chcem pracovať. Jedná sa napríklad o tlače na pamäťovú penu a výrobu objektov z nej. Pamäťová pena je recyklovaná z výstavy v Galérii mesta Bratislavy. Mám veľkú radosť, že ju môžem ešte zužitkovať. Tiež mám množstvo komornejších grafík, ktoré vznikajú v domácom prostredí – kde vzniklo tak trochu laboratórium z nájdených tlačiarní. Mala som obdobie, kedy som neustále niekde nachádzala tlačiarne, tak som ich začala nosiť domov a väčšinou boli funkčné. Baví ma na tom viacero aspektov: po prvé, že je to obraz ďalšieho vedľajšieho efektu post-kapitalistickej spoločnosti, keďže sa ľuďom vyplatí radšej tlačiareň vyhodiť a kúpiť novú, než do nej kupovať toner. Po druhé, že sa z týchto zariadení stali objekty, s ktorými môžem experimentovať bez strachu z toho, že sa pokazia. Dovolím si tak na nich robiť rôzne pokusy s rôznymi typmi papierov a sútlačou.
Tento rok ešte pripravujem k vydaniu menšiu publikáciu, tak dúfam, že to vyjde (doslova). Bude to taká experimentálna vec: „poetika“ z mojich poznámok v telefóne, ktoré sa mi nahromadili až tak, že to vydá na knihu. Mám k nim často aj také jednoduché kresbičky, ktoré by tiež mali byť súčasťou knihy. Reflektuje to moje každodenné zážitky bez cenzúry.
Aké máš ešte plány do budúcna?
Celkovo mám v pláne viac vyvážiť svoj pracovný život, tvorbu a odpočinok, pretože cítim istý druh vyčerpania z prekariátu, v ktorom som sa ocitla. Súvisí to s nedostatočným odmeňovaním umeleckej práce, ale aj pedagogickej činnosti a s nepomerom príjmov voči rastúcim nákladom na základné životné potreby, ako je napríklad jedlo či bývanie. Avšak nesťažujem sa – podmienky nikdy nemôžu byť ideálne. Kým je človek zdravý a je schopný zmeny, tak sa dá vždy niečo zlepšiť. Zatiaľ sa mi vždy v živote potvrdilo, že keď človek vyhľadáva veci a činnosti, ktoré mu energiu dávajú, namiesto toho, aby mu ju brali, tak sa vždy naskytne príležitosť, ktorá mu dovolí tie veci robiť i naďalej a ešte sa nimi aj uživiť.
Andrea Uváčiková (1990, Ilava)
je slovenská vizuálna umelkyňa a grafička.
V rokoch 2010-2015 absolvovala štúdium na Ostravskej univerzite na Fakulte umění, v ateliéri Volná grafika najprv u MgA. Ľuboša Jarcovjáka a potom u Prof. PhDr. Zbyňka Janáčka, ktoré ukončila magisterským titulom. Následne pokračovala v doktorandskom štúdiu na Pedagogickej fakulte Masarykovej univerzite v Brne na Katedre výtvarné výchovy, ktoré ukončila v roku 2019 titulom. Medzitým sa v rokoch 2014-2015 a v roku 2017 zúčastnila študijných pobytov v Poľsku (Akadémia výtvarných umení v Gdansku, Sliezska univerzita v Katoviciach – detašované pracovisko v Tešíne).
Vystavovala samostatne i skupinovo na Slovensku, v Česku, Poľsku, Rakúsku, Belgicku, Litve, Taliansku, Grécku a v Číne.
Zúčastnila sa na rôznych workshopoch, sympóziách a rezidenčných pobytoch na Slovensku, v Česku, Poľsku a v Belgicku.
Andrea Uváčiková sa vo svojich dielach zaoberá skúmaním problematiky vnímania reality, ktorú prostredníctvom manipulácie podrobuje neustálej kritike. Reflektuje najmä témy, ktoré sú aktuálne v dobe konzumnej spoločnosti a digitálnych technológií cez ľudské vnímanie a interpretáciu reality. Jej tvorba sa vyznačuje intermediálnymi prístupmi. Pracuje najmä s novými médiami, ale aj s klasickými grafickými technikami a ich presahmi do iných médií, napríklad pohyblivý obraz, sound art či performance. Okrem umeleckej praxe sa zaoberá taktiež teoretickou reflexiou média grafiky.
Pre Andreu Uváčikovú je taktiež typická spolupráca aj s inými vizuálnymi umelcami. Od roku 2019 spolupracuje s českou vizuálnou umelkyňou a sochárkou Zuzanou Bartošovou, s ktorou má na konte niekoľko spoločných výstav, rezidenčných pobytov a sympózií.
Andrea Uváčiková je členkou umeleckého zoskupenia KK3 – Klub Konkretistů.
V súčasnosti žije a tvorí v českom meste Ostrava, kde pracuje takisto ako asistentka v Ateliéri grafiky na Fakultě umění Ostravské univerzity.
