Jana Bednárová – Slovenka, ktorá zachytáva na plátno krásu divokých pralesov v Indii

Z malého mesta na kopaniciach sa vybrala do sveta už počas štúdií. Nakoniec zakotvila v ďalekej Indii. V rozhovore Jana Bednárová predstaví tradičné indické umenie. Porozpráva o svojom štúdiu a živote v tejto exotickej krajine, ale aj prezradí, aké kuriózne zážitky sa jej prihodili pri maľovaní v pralese a čo má India so Slovenskom spoločné.

Jana Bednárová pri maľbe v Indii, Saisiej
Jana Bednárová pri maľbe v plenéri v indickom Saisiej. (foto: archív Jana Bednárová)

Z myjavských kopaníc ťa umenie zaviedlo až do ďalekej Indie, kde momentálne žiješ a tvoríš v provincií Meghalaya na severovýchode. Poďme však k tvojim začiatkom. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?

Záujem o umenie si človek vybuduje najlepšie, keď ho k nemu vedú rodičia, alebo jeho najbližšie okolie. Neviem presne, kde vo mne skrsla tá potreba, ale veľmi som ako dieťa chcela, aby ma rodičia prihlásili na výtvarnú. Im sa do toho nechcelo, lebo moja sestra a brat chodili na hudobný nástroj a po krátkej dobe ich to nebavilo. Keďže som im s tým rok pílila uši a vytrvala som, tak ma nakoniec prihlásili.

Tam som stretla skvelú učiteľku, Tatianu Tótovú, ktorá bola asi prvou veľkou inšpiráciou. Vedela sa s deckami hrať, ale aj ich naučiť všetky techniky. Ak niekto chcel vedieť viac, pripravoval sa na talentovky, tak vedela byť dobrou mentorkou. Bola iná ako mnohí iní učitelia v škole, ktorých spôsob výučby som zažívala až po strednú školu. Ak som mala záujem a pýtala sa, či som mala nejaký pádny argument, tak mi častokrát bolo povedané, že sa mám držať toho, čo sa vyučuje a čo mám nadiktované v zošite. Neznášala som tento štýl mentoringu „drž hubu a krok“. Jedine umenie mi poskytovalo možnosti, kde som sa mohla slobodne pýtať, premýšľať, prekračovať hranice a postupovať dopredu. Myslím si, že tvorivosť je v učebných osnovách veľmi potrebná. Verím, že naučiť sa tvoriť „na papieri“ je veľmi dôležitá zručnosť, ktorá sa môže preniesť do tvorivosti a schopnosti si poradiť aj v ťažších životných situáciách.

Avšak po strednej škole si neštudovala hneď umenie…

Následne po strednej škole som začala pracovať pre IT firmu v Brne a neskôr pre prekladateľskú agentúru v administratíve. Počas týchto rokov praxe som si uvedomila, že pre takúto prácu nepotrebujem vysokoškolské vzdelanie a akákoľvek špecializácia v týchto odvetviach by ma moc nebavila. Cítila som, že každodenným chodením do práce a domov sa nikam neposúvam. Umenie pre mňa nebolo len hobby, pri ktorom sa človek raz za čas odreaguje. Tvorivá činnosť bola a je pre mňa procesom, ktorý mi otvára nové možnosti a nikdy neviem, ako skončí. Chcela som sa o tomto procese a jeho histórií dozvedieť viac. Preto oveľa väčšou výzvou pre mňa bola možnosť študovať umenie. Išla som teda študovať maľbu na univerzitu, na FaVU v Brne.

Študovať si teda začala na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne.

Štúdium na FAVU som začala v ateliéri Tělového designu pod vedením Jany Prekovej. Tu so mnou často diskutovali, či maľba je naozaj to pravé médium pre mňa. Mala som možnosť si skúsiť video, performance, rôzne inštalácie a diskutovať o nich z rôznych pohľadov, lebo ostatní študenti/-tky z ateliéru boli viac – menej špecializovaní na rôzne médiá.

Počas štúdia si sa však cez rôzne štipendiá dostala na zahraničné vysoké školy. Najprv si sa dostala do Španielska…

Som veľmi vďačná tomu, že som si mohla prejsť viacerými ateliérmi a mala som možnosť ísť na stáže na iné univerzity.


V druhom ročníku mi bola schválená žiadosť o štipendium ERASMUS na celý rok na Fakulte výtvarných umení na Baskitskej univerzite v Bilbau. To bolo naozaj skvelé obdobie. Stretla som sa s profesormi, ktorí sa celý život venujú maľbe, dokumentujú a vyučujú rôzne techniky a technologické postupy. Na FAVU nebolo. V Bilbau som mala počas celého roka možnosť vidieť veľké množstvo špičkových výstav v Gugenhaime. Absolvovala som ich vernisáže, ktoré dokázali pritiahnuť obrovské publikum nielen z umeleckých kruhov. V Španielsku sa zrodil môj záujem o plenérovú maľbu. Častokrát som išla s kamošmi na pláž, kde sme strávili celý deň a ja som popritom maľovala. Boli tiež súťaže plenérovej maľby. Raz som sa aj ja jednej zúčastnila. Hoci som nevyhrala finančnú odmenu, aspoň som sa dostala na výstavu vybraných prác.


V treťom ročníku som prešla do Ateliéru malířství pod vedením Martina Mainera, ktorý učil svojich študentov vždy ku každodennej práci. Vedel nejakým spôsobom nasmerovať, najmä ak videl, že sa človek snaží a má záujem počuť aj kritiku, alebo prípadne jeho povestné „Pokračuj“ 🙂 .

Následne si sa vrátila skrz stáž nakrátko na Slovensko.

Ďalej som stážovala prostredníctvom programu CEPUS na VŠVU pod Klaudiou Koszibou. V tej dobe som namaľovala sériu reflektujúcu jesennú sychravú atmosféru Bratislavy. Zachytila som v nej interiéry v hromadnej doprave a pohľady na exteriér každodenného mestského života.

Jana Bednárová Inside
Jana Bednárová, Inside, 2011, olej na plátne, 185×150 cm (foto: archív Jana Bednárová)


Bakalárku som nakoniec obhájila u Luděka Rathouského, ktorý prebral Ateliér malířství po Mainerovi. Atmosféra v ateliéri sa však zmenila. Bola viac vyžadovaná teória a koncept. To bolo určite prospešné, ale nevedela som, alebo sa mi nechcelo vtedy obhajovať potrebu použitia média maľby. Už to pre mňa nebolo aktuálne. Potrebovala som niekoho, kto sa venuje viac maľbe samotnej a vie ma posunúť v tomto médiu dopredu.

Pôvodne som plánovala zostať na FaVU a ísť na dlhú stáž niekam ďaleko na východ. Chcela som sa inšpirovať inou kultúrou a maliarskou tradíciou. Nakoniec to vyšlo tak, že pôvodne zamýšľaná stáž na MSU v Barode, kde som sa prihlásila, sa zmenila na štúdium celého magisterského stupňa.

Ako si spomenula, nakoniec si zakotvila v Indii. Na Univerzite Maharadžu Sayjraoa v Barode (Vadodara) v provincii Gudžarát si ukončila úspešne magisterské štúdium. Ako by si charakterizovala tamojší školský systém? V čom sú iné skúšky a samotné štúdium v Indii oproti štúdiu na slovenských alebo českých vysokých školách?

Som veľmi rada, že som mohla na univerzite stráviť dva roky. V prvom polroku bolo veľmi náročné si zvyknúť na iný systém, iný spôsob komunikácie a hlavne inú angličtinu, ktorej som vôbec nerozumela. Pamätám si prednášky, po ktorých som mala hlavu ako balón, lebo som rozumela každé druhé slovo, keďže všetci mali iný prízvuk. Na fakulte študujú ľudia z celej Indie. Každý rozpráva s iným anglickým akcentom. Prednášky a teoretické skúšky boli slabšie, než na Slovensku alebo v Čechách. Avšak tam bolo pár profesorov, ktorí ma vedeli usmerniť v indickej filozofii či histórii umenia, a teda viem, po akých zdrojoch siahnuť, ak by som chcela ísť do nejakej témy hlbšie. Povrchové štúdium okruhov filozofie a histórie umenia, z ktorých ozaj veľmi veľa vecí vynechávali, bolo pre mňa dostatočným základom, aby som sa v tom zorientovala a nejakým spôsobom to vtedy pochopila. Takže pre mňa to bolo akurát 🙂 .
Spomínam si na jeden večer s mojimi spolubývajúcimi, spolu-študentkami. Tie mi celý večer vysvetľovali jednoduchý koncept troch princípov Brahmu – stvoriteľa, Višnu –udržiavateľa a Šivu – ničiteľa, ich inkarnácie a verzie. Medzitým sa aj ony dostali do konfliktu, dohadovali sa, kto je koho inkarnáciou, lebo každá pochádza z inej oblasti.

Prvý rok bol teda veľmi zoznamujúci a orientačný. Som veľmi rada, že som mohla ostať dlhšie. Vybrať si a sceliť všetky podnety, s ktorými som sa stretla, do jednej finálnej inštalácie a opísať pozadie môjho uvažovania prostredníctvom magisterskej práce.

Vo svojej magisterskej práci si pracovala s kolektívnou pamäťou. Pri jej interpretácii si používala formy tradičného umenia, ktorými ľudia zaznamenávali okolitú prírodu a dianie. Tým pádom si vedeli posúvať informácie prostredníctvom vizuálnych symbolických prvkov. Priblíž bližšie, o čom pojednávala tvoja magisterská práca.

Pre svoju diplomovku som si zvolila tému zaoberajúcu sa tým, ako naša myseľ vníma vizuálne prvky, ktoré zjednodušene poukazujú na nejaký reálny predmet. Ako príklad uvediem výšivku zobrazujúcu strom, ktorá vie v mysli vyvolať spomienku na strom, ktorý sme videli v realite a vie si prepojiť abstraktný prvok na konkrétny výjav z pamäte. Skúmala som najmä to, ako podvedome človek môže vnímať vizuálne umenie cez naučené a napozerané šablóny. Zaujímala som sa o vnímanie obrazu cez šablóny ukotvené v našej pamäti, funkciu obrazu alebo nejakého vizuálneho prejavu človeka, ako mostu medzi pamäťou a realitou.

Inštalácia mojej magisterskej práce mala ponúknuť divákovi pohľad z balkóna na okolie cez filter šablón. Cez šablóny, ako už bolo spomenuté, si človek prirodzene formuje videnú realitu a zaznamenáva si ju do pamäte. Magisterská práca bola nainštalovaná v priestore chodby, kde som do každého okenného výklenku vytvorila dielo, ktoré nejakým spôsobom reflektovalo alebo interpretovalo to, čo vidíme vo výhľade z okna.

Aké naučené techniky si v jednotlivých prácach použila?

V prvom „okne“ boli na priesvitnej tkanine vyšité do tvaru Varli tradície tancujúce postavy, pretože výhľad z okna dole bol na plochu pred školou, kde sa každý rok tancuje tanec Garba (gudžarátska tradícia, kedy sa počas jedenástich dní v celom meste len tancuje v kruhoch). Výšivka zobrazujúca Garba ground,  mala byť spomienkou pre človeka, čo pozná toto mesto a bol sa tu počas týchto tancov pozrieť. Nad tancujúcimi postavami bola rovnakými tvarmi formou Varli tradičnej výšivky/maľby zaznamenaná cesta za plotom a za ňou. V hornej časti park so stromami vo veľmi zjednodušenej forme – len kosoštvorce.

Na druhom „okne“ boli na priesvitnej tkanine zaznamenané fragmenty lístkov a stromu, ktorý je hneď pri balkóne a dotýka sa obrazu. Tieto listy boli vytvorené ručnou potlačou šablóny na látku pochádzajúcej z centrálnej a západnej Indie. Dodnes sa používa táto technika na dekoráciu odevov.

Na treťom okennom výklenku bol miniatúrnou maľbou namaľovaný rám ohraničujúci strom trčiaci hneď pri balkóne. Rám bol vytvorený presne podľa formy radžastanskej miniatúry, ktorú som sa bola učiť v Džaipure pod majstrom radžastanskej miniatury Ajayom Sharmom na mojej stáži. Tento rám bol dekorovaný presne prvkami, ktorými sa dekoruje pasparta tradičnej miniatúrnej maľby. Tieto prvky poukazujú opäť na prírodu.

Vo štvrtom výklenku sa nachádzala miniatúrna maľba, ktorá znázorňovala výhľad z balkóna, kde je plocha pred školou, stromy zakrývajúce cestu a park s architektúrou múzea, ktoré je umiestnené v parku. Miniatúrnu maľbu som  najprv vytvorila na malom formáte. Následne som ju dala naskenovať a vytlačiť na väčšie plátno, ktoré som inštalovala do tohto okna.

Diplomová práca Jany Bednárovej (foto: archív Jana Bednárová)

Piaty výklenok tvorí perzské okno v tvare geometricky opakujúcich sa fragmentov. Náš mozog si pre záznam ukladá spomienky do abstraktných opakujúcich sa štruktúr, aby ich pri rozpoznávaní reality mohol rýchlo nájsť a použiť pre analýzu. Do dvoch otvorov perzského okna som nainštalovala kaleidoskop. Divák pri pohľade do tohto otvoru mohol vidieť výhľad rozkúskovaný do rovnakej štruktúry, aká je použitá pre perzské okno.

Keď sme už spomenuli pojem tradičné indické umenie, môžeš objasniť, čo si môžeme pod ním predstaviť?

Odpoveď na otázku, čo môžeme chápať pod pojmom tradičné indické umenie, je naozaj veľmi náročná. Teoretik umenia by ju vedel určite vysvetliť presnejšie. Ako som už spomínala, ani v teoretických prednáškach histórie neboli zapracované všetky oblasti Indie. Bavili sme sa najmä o centrálnej Indii, o prúde, ktorý ovplyvnil indickú miniatúrnu maľbu.

Načrtli sme tradičné umenie maľby Pat, čo sú starostlivo premaľované príbehy z eposov Ramajana, ktoré umelci za sprievodu hudby a tanca prerozprávali v minulosti publiku. Na začiatku minulého storočia sa stali suvenírom predávaným na bengálskych trhoch britským kolonizátorom, či pri chrámoch –  návštevníkom chrámu, ako suvenír. Tradičné indické vizuálne umenie, ako aj folklór, boli počas britského kolonializmu považované za nízke umenie alebo za remeslo. Vysoké umenie bolo do prvej polovice 20. storočia vyučované na školách založených Britmi, pod taktovkou akademizmu. Tieto školy boli výsostne prístupné len pre Britov a príslušníkov aristokracie. Pionierom, ktorý pozdvihol „nízke“ tradičné umenie do kruhov akademického umenia, bol Rabindranath Tagore. Založil umeleckú fakultu na škole Shankeniketan pri Kalkate. Tá bola otvorená záujemcom o štúdium bez ohľadu na pôvod alebo kastu. Vyučovali sa tu techniky indickej miniatúry z oblasti Bengálska a severovýchodu Indie.

V tvojej záverečnej práci sa nachádza aj tradičná miniatúrna maľba. V jednom prípade je na ráme, v druhom prípade si ju zväčšila a tvorí samostatnú maľbu. Môžeš charakterizovať indickú miniatúru? Sú pre ňu typické nejaké špecifické motívy či ornamenty? Pre ktorý štát Indie je miniatúrna maľba najviac typická? Líšia sa prípadne motívy miniatúr štát od štátu?


Keby sme išli trochu hlbšie do indickej miniatúry, jej ranné formy pochádzajúce z budhistických manuskriptov a malieb boli v 16. storočí, najmä v centrálnej a západnej Indii, ovplyvnené perzskou miniatúrou po obsadení Mughalmi. Okrem vlády Akbara, ktorý bol známy vládou na základe spájania perzskej a hinduistickej kultúry, to bol jeho syn Jahangir, ktorý investoval do rozvíjania miniatúrnej maľby a podporoval novú generáciu majstrov miniatúry pre dvorné maľby. Za jeho vlády mughalská miniatúra zažila rozkvet o naturalistické motívy zo života aristokracie, krajinomaľbu a zobrazovanie zvierat, ako aj o zobrazovanie hinduistických príbehov a božstva. Perzský vplyv zobrazovania portrétov a postáv v realistickejšom štýle v priebehu generácií prešiel evolúciou. Priblížil sa estetike pôvodných indických miniatúr z manuskriptu, ktoré boli viac ploché a neriadili sa princípmi perspektívy.

Severovýchod Indie, bol pod vládou Ahoomov. Mughali ho nedobili, čo malo vplyv aj na miniatúrnu maľbu, ktorá mala pôvod v manuskriptoch a v 16. storočí zažila rozkvet vďaka Shankardevovi. Tento učenec spájal tradičné umelecké prejavy rôznych kmeňov severovýchodu a otváral Satry – chrámy, kde sa koncentrovalo umenie ako divadelníctvo, hudba, tanec, ale i tradičná miniatúrna maľba. V Satrách sa dodnes zachovalo veľké množstvo manuskriptu a pôvodných mantier používaných k duchovným praktikám. S nimi bola taktiež spojená miniatúrna maľba, ktorá ilustrovala tieto manuskripty s množstvom prekladov a ilustrácií Purán.
Miniatúrna maľba teda pochádza z manuskriptov. V centrálnej Indii boli budhistické manuskripty písané na palmový papyrus. Na severovýchode mala pôvod v manuskriptoch Purán a starých manuskriptoch dokumentujúcich astrológiu, medicínske a duchovné praktiky starovekého Ásamu písaných na sanchipat (papyrus z kôry stromu agar, ktorý je známy aj jeho využívaním v parfumérii).

Už počas štúdia si chcela nájsť nejaké miesto v Indii, kde sú zachované prapôvodné domorodé tradície, ktoré nie sú ovplyvnené Mughalmi z 15. storočia. Také miesto si našla na severovýchode Indie v provincií Ásam, kde si sa po štúdiu presťahovala. Tam si našla aj podobnosť výšivky na ich tradičnej šatke Gamuse, s výšivkou na kroji zo slovenskej obce Vrbka. Podarilo sa ti zistiť, prečo sú si výšivky podobné? Čo vlastne tieto výšivky znázorňujú?

Folklórne výšivky severovýchodnej Indie sú kmeň od kmeňa veľmi rôznorodé. Zároveň, ako každé iné na svete, zaznamenávajú prvky prírody a niekedy významné udalosti zo života človeka.

Tie ásamske, pôvodne vyšívané červenou niťou na biely eri hodváb, sú na prvý pohľad veľmi podobné výšivke z pohraničia Slovenska a Moravy, z obce Vrbka pri Vrbovciach, odkiaľ pochádza moja rodina. Toto poznanie ma zaujalo natoľko, že som sa chcela dozvedieť viac o starých folklórnych výšivkách, ktorých pôvod sa nedá datovať. Zamýšľala som sa nad tým, ako a prečo vznikali, čo bolo pre ich design inšpiráciou. Samozrejme nie som etnológ, ani historik, aby som hľadala presnú cestu, ako sa určité tradičné formy z veľmi málo známeho kúta Indie podobajú na tie z československého pohraničia. Avšak pri konzultácii v múzeu mi vysvetlili, že tieto výšivky sú jednoducho folklór. Nevieme v akom storočí pred Kristom má korene. Folklórne výšivky proste reflektujú život a realitu, ktorá ľudí obklopovala. Preto si folklórne výšivky môžu byť v niečom podobné po celom svete, ako som už spomenula na začiatku.

Pomaly sa dostávame k tvojej súčasnej tvorbe a to zobrazovaniu indického pralesa a prírody. Ako si sa dostala k tejto téme? V čom je tvoje zobrazovanie prírody naokolo iné, ako jej zobrazenie v podaní tradičného indického umenia?

Zobrazovanie pralesa mojím štýlom a technikou akrylu na našepsované plátno je určite viditeľne iné, ako tradičná výšivka zobrazujúca nejakými schematickými tvarmi stromy, divoké kvety, či zvieratá.  Ale predsa je tam na pozadí spojitosť. I keď technika a forma vizuálneho prejavu výšivky a mojej maľby je veľmi odlišná, tak určite ich spája motív, ktorým je divoká, nedotknutá, a častokrát neskrotiteľná príroda. Od praveku ľudia prírodu zobrazovali, uctievali. Pre ich prežitie bola okolitá džungľa vždy inšpiráciou a ponúkala riešenia. Boli si vedomí, že je ich súčasťou a obdivovali ju.

V tomto duchu chodím i ja do pralesov v Meghalayi, či do krajiny za mestom. Snažím sa zaznamenať kompozície z prírody, ktoré sú pre mňa inšpirujúce: neprechodné suché zrázy, na ktorých vyrastá strom; bambusy, ktoré sa zelenajú, aj napriek nevýdatnému monzúnu – to všetko ako i mnohé ďalšie sú výjavy, ktoré by som chcela zaznamenať a týmto spôsobom uchovať.

Tvoje mystické maľby džungle, ktoré priam diváka vťahujú do nej, vznikajú priamo v pralesoch. Ako sa ti maľuje v plenéri tohto prostredia? Môžeš popísať, ako vyzerajú tvoje výpravy do lesov, na čo sa musíš pripraviť, kde a na čo si dávaš pozor?

Väčšina mojich prác vzniká priamo v plenéri. Je to vždy veľká výprava. Snažím sa objavovať miesta, ktoré nie sú bežným turistom až tak známe. Mám už v niektorých lokalitách známych ľudí, ktorí vedia, za čím som prišla. Zoberú ma na miesta, z ktorých sa  určite nevrátim s prázdnym plátnom.

No na tie najzaujímavejšie výpravy treba ísť autom aspoň 60 kilometrov z hlavného mesta Shillongu, kde bývam. Cesta je dobrá, ale dopravné návyky kolegov na ceste, časté hmly a úzke prechody znamenajú, že 60 kilometrov na našom malom aute môže trvať aj 2,5 hodiny. Keď sme sa raz s manželom vracali naspäť z jednodenného výletu, bolo to naozaj stresujúce, lebo bola taká hmla, že sme nevideli na pol metra. Kamionistom to však zrejme neprekážalo, lebo tí si išli rýchlosťou, akoby žiadna hmla nebola. Bol to veľmi nebezpečný a hrozivý zážitok.

Teraz už radšej idem buď kúsok za mesto, alebo v dedine prespíme. Do džungle idem vždy so sprievodcom. Pár z nich má už pozná, a tak mi pomôžu aj odniesť nejaký batoh, rolu plátna. Minulý rok, keď som maľovala sériu koreňových mostov, mi šikovní sprievodcovia spravili hneď v džungli bambusový rám, na ktorý mi priviazali plátno, takže som mala v rámci možnosti skvelé podmienky k práci.

Aká najkurióznejšia situácia sa ti stala pri maľovaní v prírode?

Keď sa pýtaš na kuriozitu, tak v roku 2018 som išla do Nongriatu, kam treba zísť 3500 schodov pešo, nie je tam žiadna cesta. Dole sa dá ubytovať, je to príjemné turistické miesto. Tu sa vyberú ozajstní milovníci turistiky a prírody, ktorí si dajú námahu hlavne tie schody naspäť vyjsť. Zostala som tam pár dní a oslávili sme tam Nový rok. Bolo to veľmi príjemné stretnutie s niekoľkými turistami – cestovateľmi. Neuvedomila som si však, že na Nový rok sa tu toľko miestnych ľudí vydá na turistiku. Prišli sa pozrieť i na dvojposchodový koreňový most, ktorý som tam počas tých dní maľovala. Tým pádom som asi na stovke fotiek, keďže hneď vedľa mostu som bola ďalšou atrakciou, s ktorou sa ľudia veľmi radi odfotili. Bolo by zaujímavé mať všetky tie fotografie a vidieť, ako prebiehal postup mojej maľby až po záverečné ťahy 😊.

Jana Bednárová plenér Nongriat, koreňový most
Jana Bedárová v plenéri v dedine Nongriat, kde začiatkom roka 2018 maľovala poschodový koreňový most (foto: archív Jana Bednárová)

Aké má pocity Jana Bednárová pri maľbe v plenéri Indie? Dajú sa tieto zážitkové vnemy porovnať aj s pocitmi pri maľbe v prírode na Slovensku?

Ten čas, v ktorom mám možnosť zaznamenať kompozíciu priamo uprostred prírody, je niečím veľmi intenzívny. Spája sa so stopercentnou koncentráciou. Niekedy vyjdem z lesa úplne doštípaná, ani si to počas práce neuvedomím. Takisto je to s časom. Len začnem a ani sa nenazdám, už musím končiť, aby sme včas vyrazili naspäť. Je to také úplné ponorenie sa. Rovnako, ako keď som pracovala v plenéri na Slovensku, či v Španielsku. Je to pocit, kedy som na jednom mieste, či už v Indii, na Slovensku alebo hocikde, kde pri tom sústredení zabudnem na všetky okolnosti, hranice, názvy krajín a miest, a sústredím sa len na farby a tvary.

V tvojich kompozíciách zobrazuješ najmä flóru (kvety, stromy a ich korene…), ale aj faunu či prírodný živel – vodu, v podobe vodopádov. Čo ťa najviac fascinuje na indickej prírode?

Ja by som to tak neklasifikovala, že indickej prírode, lebo človek zíde dole do Ásamu, kde je zase úplne iná džungľa. Tam by bolo náročnejšie nájsť bezpečné plenérové miesto a zároveň divokú prírodu, lebo dole v nížinách sú aj tigre, iné dravce a viac jedovatejších hadov. Samozrejme sa tiež chystám na výpravu aj tam, len to bude organizačne aj finančne viac náročné, tak čakám, či sa mi podarí získať grant, aby som mohla maľovať v plenéri v niektorom z národných parkov v Ásame. Mám aj nejaké práce, ktoré vznikli na základe inšpirácie návštevy Kazirongy, čo je národný park s voľne žijúcimi zvieratami, ktorý sa dá navštíviť.

Ale vo všeobecnosti ma fascinuje tá prirodzenosť flóry sa prispôsobiť akýmkoľvek podmienkam a symbióza rastlín, ako spolu dokážu vytvoriť systém, v ktorom má každý druh ideálne podmienky. Vodopády vo svojej každodennej ceste cez zrázy, ktoré sa prispôsobia postupne toku vody, zase pre mňa predstavujú silu. V každej kompozícii v prírode, do ktorej sa človek ponorí, je priestor na premýšľanie nad sebou a nad systémom, v ktorom fungujeme, alebo nad tým, ako všetko so sebou súvisí a na seba nadväzuje. Číha to tam na každom rohu 🙂 .

Jana Bednárová View from Cave
Jana Bednárová, View from Cave, 2019, akryl na plátne, 100×75 cm (foto: archív Jana Bednárová)

V roku 2019 sme mohli vidieť v bratislavskej galérií Čin Čin výstavu Root Bridges – Koreňové mosty. Čím ťa zaujali tieto koreňové systémy, že si sa ich rozhodla zobraziť?

Na výstave sme sa s Dorotou Vlachovou a Martinou Ivičič snažili vytvoriť prostredie džungle, v ktorom sa návštevníci mohli ocitnúť priamo po vstupe z mestského prostredia. Expozíciu tiež sprevádzala autentická nahrávka zvukov džungle.
Koreňové mosty prepájajú brehy medzi divokými riekami. Vytvárali ich domorodí obyvatelia na severovýchode Indie z koreňov stromov Ficus Elastica, ktorých rast nasmerovali prostredníctvom bambusov na druhú stranu brehu. V priebehu asi dvadsiatich rokov je možné takýmto spôsobom vytvoriť pevný most, ktorý časom silnie a naďalej rastie. Takýmto spôsobom vytvárali miestni aj rebríky alebo schody, aby mohli zísť do nižšie položených miest pralesa. Je to úžasný príklad prírodnej architektúry, ktorý je síce vytvorený človekom, ale v súlade s možnosťami žijúcej prírody. Pre mňa bola táto výstava tiež možnosť prepojiť svet, ktorý žijem v Indii s tým slovenským, odkiaľ pochádzam.

Na inej výstave z roku 2017, ktorá sa konala v Art Café v Banskej Štiavnici s názvom Rastúce kamene, dominujú vyobrazenia kameňov a monolitov. Prečo práve názov Rastúce kamene? Sú tieto zobrazené kamene niečim špecifické?

Monolity sú súčasťou domorodej kultúry v meghalayských Khasi horách. Ľudia stavali monolity pre rituálne uctievanie duchov lesa, či pre pohrebné rituály. Niektoré monolity slúžili ako míľniky na cestách. Kameňmi je však posiata celá Meghalaya. Niektoré skaliská v monumentálnych rozmeroch sú v mytológii vnímané ako žijúce tvory alebo domov nejakého ducha. Na severovýchode Indie sa tiež tradujú mýty o zaklínaní ľudí alebo duší v kameň. Práve takýto kameň má vraj tendenciu zväčšovať sa, akoby rásť. Pri pohľade na tieto kamene a skaliská, ako aj ich obrovskej veľkosti či podivného rozmiestnenia, nie je ničím zvláštne, že nesú so sebou nejaký mytologický príbeh. Práve to bolo inšpiráciou pre túto sériu malieb, ktorá bola vystavená v banskoštiavnickej Art Café a bola kurátorovaná Julianou Mrvovou.

Jana Bednárová Monolith at harvest time, príroda v Indii
Jana Bednárová, Monolith at harvest time, 2019, akryl na plátne, 75x100cm (foto: archív Jana Bednárová)

Tvoje výstavy sú špecificky tematické. Na jednej dominovali koreňové mosty, na inej zas kamene. Je to tak vždy pri tvojej tvorbe, že sa snažíš prírodu zobrazovať systematicky a rozoberáš jej jednotlivé časti, či skôr maľuješ intuitívne a berieš prírodu ako celok, no potom dopasuješ diela na konkrétnu výstavu?

Nemám to takto utriedené, že by som sa systematicky venovala jednej téme. Všetko sa to nejako prelína. V niektorom období sa možno sústredím na jednu tému, ktorá je viac aktuálna. Nie som ten druh umelca, že si stanový tému alebo vytvorí koncept, a následne sú diela doňho dopasované . Taktiež by som to nerobila ani s výstavou. Aj keď sa už vykryštalizuje téma či nejaký motív, čo sú záchytné body pre kurátorský text a projekt pre výstavu, tak do poslednej chvíle je to veľmi organický proces, ktorého som niekedy viac usmerňovačom, a niekedy viac pozorovateľom. Popritom vznikajú nové možnosti a otvárajú sa nové prepojenia s predošlými myšlienkami alebo motívmi.

V tvojich posledných obrazoch začínaš opäť experimentovať s priesvitnými tkaninami a prírodnými pigmentami pri zobrazovaní prírody. Je to istým spôsobom podčiarknutie mementa na vytrácajúcu sa prírodu?

Áno. K používaniu priesvitného podkladu som sa tiež dopracovala postupne. Začala som s nejakými priesvitnými podkladmi experimentovať ešte keď som bola na stáži na Koceľke, ale materiály, ktoré som používala, nedopadli technicky najšťastnejšie. Preto som ďalej vo svojom experimente nepokračovala. Znovu som sa k práci s priesvitným podkladom dostala pri vytváraní inštalácie pre svoju magisterku. Inštalácia mala ponúknuť divákovi pohľad z balkóna na okolie cez filter, ktorý som do každého priehľadu z balkóna umiestnila. Cez prvé dva priehľady boli napnuté priesvitné tkaniny, kde na jednom boli výšivkou naznačené prvky z pohľadu na dvor fakulty a cestu vedúcou za ním. Na druhej hodvábnej tkanine boli tradičnou potlačou na látku zobrazené prvky listov a flóry, ktoré reflektovali konáre stromu pred výhľadom. Ďalej podhľad pokračoval ďalšími prvkami tradičného umenia ako miniatúra a drevorezba.

Tento rok som však mala možnosť viac študovať o miniatúrnej maľbe v Ásame. Zisťovala som viac o materiáloch a pigmentoch, ktoré sa používali. Chcela by som viac vniesť do svojej tvorby prírodné a autentickejšie materiály, ako lokálne tkaný hodváb, či prírodné pigmenty, ktoré majú v tejto oblasti tradíciu. Chcem pracovať s priesvitnosťou hodvábu a použiť túto jeho vlastnosť na zachytenie premenlivosti a pominuteľnosti divokej prírody. Tiež by som chcela týmto riešiť ekologický aspekt mojej tvorby. Avšak, keď sa mi podarí vyriešiť najvhodnejšie médium a pigmenty pre tvorbu, chcela by som do plenéru skúsiť vziať takýto ručne tkaný hodváb a pigmenty, aby som mohla maľovať priamo s týmito prírodnými netoxickými materiálmi.


Ako je to v Indii s odlesňovaním? Je to podobne naliehavá téma ako u nás, či inde vo svete? Chránia si Indovia prírodu, alebo aj tam dolieha konzumný spôsob života?

Určite je to veľmi naliehavá téma. Síce v zalesňovaní bola podľa minuloročných štatistík India veľmi úspešná, ale napríklad minulý rok, počas korony, tu pol roka horel v Ásame ropný vrt, čo ohrozilo vymierajúce druhy vtáctva a enormne znečistilo a zdevastovalo neďaleký chránený prales. V médiách sa to však spomenulo len párkrát. Povedomie o potrebe naliehať na politikov, aby ekologickú situáciu efektívne riešili, je veľmi slabé. Ľudia majú buď problém s vlastným prežitím, alebo sa nechajú uhíčkať konzumným spôsobom života, kde byť ekologický nie je zatiaľ veľmi sprofanovaný životný štýl. Samozrejme v priebehu rokov je vidieť nejaký posun, ale je to ešte dlhá cesta.

Keď porovnáš život v centrálnej Indii, kde si študovala, so životom na severovýchode, kde momentálne žiješ, v čom sú rozdiely?

Západná a centrálna India je úplne iný svet ako severovýchod a Meghalaya.
V štáte Meghalaya je napríklad matriarchát, takže ženích ide za nevestou. Dcéra, čo je najmladšia v rodine, dedí najväčšiu časť majetku a má zodpovednosť postarať sa o rodičov na dôchodku. V centrálnej Indii je to úplne naopak.

Tu ľudia výzorom pripomínajú skôr Thajčanov alebo Barmčanov. Keď miestni idú na výlet do centrálnej Indie, vždy sa stretnú s tým, že sú považovaní za cudzincov. Ich kultúra je tiež veľmi odlišná, nie sú tak kontaktní ako v centre Indie. Keď tu idem po ulici, ľudia ma nekontaktujú. Skôr sa mi vyhnú, alebo sú v tichosti veľmi nápomocní, keď sa ozvem s nejakým problémom.

Čo sa týka náboženstva, aj keď napríklad štát Asám je vo väčšine hinduistický, v ich zvykoch a tradíciách sú veľmi odlišní od centrálnej Indie. Napríklad v tom, že hlavný prúd ásamskeho náboženstva pramení práve zo Satier (chrámoch založených Shankardevom), kde uctievajú beztvarého boha a modlia sa pred knihou, ktorá symbolizuje poznanie. Potom sú na severovýchode prúdy vyznávajúce iné hinduistické božstvo, ako napríklad Kamakhya, kde sa pri rituáloch v chráme konajú obetiny. V chráme niekde v centrálnej Indii by ste dostali po obrade ovocie a nejaké sladké koláčiky. V Kamakhye dostanete mäso z obetovanej kozy alebo byvola. Severovýchod je veľmi rozmanitý. Dalo by sa o každom štáte so svojimi špecifikami rozprávať samostatne, ale to by bolo na dlhý rozhovor.

Je iné byť umelkyňou v Indii ako v strednej Európe? Dostáva sa ti väčšej pozornosti ako cudzinke, alebo si už zapadla medzi miestnych?

No ako umelkyňa tu mám veľmi jednotvárne orientovanú kariéru. Je to ako umelec z cudziny, ktorého si pozvú na nejakú výstavu, ako hosťa z cudziny. Tam to zatiaľ pre mňa končí. Súkromné galérie sa orientujú na umelcov z Indie a medzinárodná spolupráca je zameraná viac na propagovaní vlastných umelcov v zahraničí. Keď sa stane, že je nejaká výstava zahraničných súčasných umelcov, tak to je väčšinou iniciatíva z daných krajín, alebo nejakej medzinárodnej agentúry.

Možno by som to vnímala inak, kebyže ostanem žiť v Barode, čo je do určitej miery centrum súčasných umelcov, či v Mumbai alebo Delhi, kde je nejaká umelecká scéna. Ja však žijem tisíce kilometrov od týchto epicentier súčasného umenia. Takže som veľmi rada, že sa nám podarilo už 4 roky organizovať umeleckú rezidenciu a niekoľko výstav, kde mám možnosť sa aj ja stretnúť s umelcami z Indie, ako i z iných krajín, a tým pádom sa nejakým spôsobom začleniť do umeleckej komunity, nielen ako krátkodobý návštevník z cudziny.

V Indii si založila neziskovú organizáciu Picasso Pupils. Aký je cieľ tejto organizácie a čomu sa venuje?

Naša organizácia má hlavnú náplň vytvárať platformu, kde sa stretnú umelci z rôznych krajín, ale aj miestni ľudia, ktorí nemajú veľa príležitostí byť konfrontovaní so súčasným umením. Dávame si za úlohu sprostredkovať kreativitu alebo povedomie o určitých aktuálnych témach prostredníctvom workshopov, ako napríklad o potrebe ochraňovať životné prostredie. Takisto sa venujeme vzdelávaniu školskej mládeže, pretože v štátnych školách v Meghalayi nemajú v osnovách hodiny umenia. Je to poznať, ako sú žiaci najmä z rurálnych oblastí nadšení, keď zrealizujeme nejaké kreatívne workshopy pre nich.
Výstavy, ktoré naša organizácia zrealizovala v Medzinárodnom centre v Dillí, alebo v dvoch galériách v Dillí a v Barode sú ďalšou snahou o vytvorenie dialógu s umelcami, ktorí žijú v centrách diania. Aktivity organizácie máme aj na našich stránkach: www.picassopupils.com .

Okrem toho si aj organizátorkou umeleckej rezidencie Artists‘ Point, ktorá sa každoročne koná v provincií Meghalaya. Ako vznikol nápad pozývať umelcov do tejto oblasti? Ako prebieha takáto rezidencia?

Rezidencia Artists‘ Point je vlastne hlavným programom našej organizácie. Na rezidenciu sú na základe otvorenej výzvy pozvaní umelci, podľa možnosti, z rôznych krajín sveta. Títo umelci strávia celý mesiac v Meghalayi, v rurálnej oblasti. Sú tu ubytovaní v hoteli, s priestorom pre ateliér na vlastnú tvorbu. Okrem reflektovania Meghalayi a jej nespočetných krás, majú umelci tiež v programe mentorovať niekoľko workshopov pre mládež a školy, kde sa každý rok vymyslí nejaký iný spôsob, ako sa interagovať s miestnymi žiakmi a dodať im čo najviac inšpirácie pre tvorivosť a rozhľadenosť. Umelci sa stretnú aj s miestnymi umelcami a talentmi pri spoločných seminároch. Na záver rezidencie je výstava diel, ktoré rezidenti vytvorili počas svojho pobytu.

Artists Point 2019 India
Workshop pre mladých talentovaných umelcov v Juhovýchodných Khasi horách vedený umelcami z Artists´ Point, 2019 (foto: archív Jana Bednárová)

Napriek tomu, že žiješ v Indii, máš aktivity aj na Slovensku. Okrem toho, že tu vystavuješ obrazy, organizuješ taktiež festival Kopanice bez hranice v okolí Myjavy. O čom je tento festival? Je to skôr podujatie komornejšie – pre miestnych, alebo otvorené širšej verejnosti, príp. aj zahraničným hosťom?

V roku 2017 vznikla pobočka Picasso Pupils na Slovensku pod názvom OZ, PPIAC, Slovensko. Kopanice bez hranice sú jeho prvou iniciatívou, ktorú budeme tento rok organizovať už tretíkrát.

Kopanice bez hranice je desaťdňové sympózium v obci Vrbovce pri Myjave, kde sa stretnú umelci a hudobníci z viacerých krajín. Ich úlohou alebo hlavnou motiváciou je reflektovať kopaničiarsky región a nechať sa inšpirovať miestnym folklórom. Cieľom tohto projektu je pracovať s dobre zdokumentovanými materiálmi o folklóre spolu s aktívnymi folklórnymi umelcami a pretaviť tieto podnety pre inšpiráciu umelcov zo sympózia. Záverečný festival je otvorený pre verejnosť. Je to poctivá lokálna „fiesta“. Miestni obyvatelia majú možnosť vypočuť a pozrieť, ako sa hosťujúci profesionálni umelci popasovali so zadaním. Zároveň je to možnosť prostredníctvom záverečného eventu priblížiť súčasné umenie miestnym obyvateľom. Môžeme komunikovať trendy súčasného umenia prostredníctvom motívu kopaníc, ktorému rozumejú, a tým priniesť nové možnosti kultúrneho vyžitia na dedine.

Podujatie je teda sprístupnené všetkým, a tento rok by sa malo konať 24. 7. 2021 v obci Vrbovce, ak to pandemická situácia dovolí. Týmto všetkých srdečne pozývam na malé komorné kultúrne podujatie, ktoré sa snaží mať medzinárodný dosah. O novinkách sa môžete dozvedieť na našej facebookovej stránke: Kopanice bez hranice.

Aké máš plány do budúcnosti? Plánuješ viac prepojiť aktivity v Indii s aktivitami na Slovensku a naopak?

Myslím, že na prepájanie aktivít doma a v Indii máme cez našu organizáciu dobre našliapnuté 😊. Bola by som veľmi rada a verím, že sa mi podarí sústrediť sa najmä na tieto dva eventy, rezidenciu a sympózium. Zvyšný čas v roku budem môcť intenzívne venovať svojej tvorbe.

Teraz počas korony som si to mala možnosť vyskúšať, keďže od marca minulého roku sú všetky naše projekty v Indii kvôli pandémii stopnuté. Mohla som sa stopercentne venovať práci v ateliéri doma. O to viac som sa začala zaujímať o tvorbu s novými materiálmi na tému spomienok na moje výpravy do džungle. Výsledky svojej tvorby predstavím na výstave v GMAB v Trenčíne v júni 2021 a na ďalšej samostatnej výstave v júli 2021 v Ateliéri XIII v Bratislave, takže sa budete mať na čo tešiť 😊.

Jana Bednárová

Jana Bednárová (1986, Myjava)

Je slovenská umelkyňa a maliarka.

Absolvovala FaVU na VUT v Brne a Univerzitu Maharaja Sayjirao v Barode. Zúčastnila sa niekoľkých študijných pobytov (Baskitská univerzita v Bilbau – Španielsko, VŠVU v Bratislave).

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku, Španielsku a v Indii.

V r. 2019 a 2020 bola finalistkou súťaže Maľba roka.

V indickom štáte Meghalaya založila neziskovú organizáciu Picasso Pupils, ktorá vedie umeleckú rezidenciu Artists‘ Point, workshopy pre školy, festivaly a vzdelávacie semináre.

Na Slovensku organizuje festival Kopanice bez hranice.

V roku 2021 získala Collaboration grand z ASEF (Asia-Europe Foundation), ktorý spája tvorbu umelcov z Európy a Ázie medzi sebou.

Jana Bednárová sa vo svojej tvorbe venuje maľbe v plenéri, kde zobrazuje indický prales a divokú, nedotknutú prírodu.

V súčasnosti žije a tvorí v Indii.

Moyua, 2010, olej na plátne, 50x80 cm. Obraz namaľovaný v plenéri počas študijného pobytu v Španielsku. (foto: archív Jana Bednárová)

Obrázok 1 z 53

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top