Už v detstve sa napriek mnohým záľubám a vysnívaným povolaniam rozhodla, že sa stane maliarkou. Tento sen si časom splnila, hoci po štúdiách neostala iba pri maľbe. Eva Török v rozhovore porozpráva nielen o svojej ceste k umeniu, tvorbe a technikách, ktorým sa venuje, ale aj o tom, čo pre ňu znamená rodina, či hľadanie svedomia a bez(s)vedomia nielen v sebe, ale i všade naokolo.
Tvoja tvorba je rozmanitá nielen tematicky, ale aj technicky. Okrem toho si si v nej prešla určitým vývinom. Poďme však pekne od začiatku. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
Už v detstve som snívala o tom, že budem umelkyňa, naozajstná akademická maliarka. Odmala ma zaujímalo umenie ako také. Popravde, keď ešte otec žil, nahrával mi ako malej maliara Boba Rossa zo satelitu a taktiež ma viedol aj ku klasickej hudbe. Vyrastanie na Beethovenovi, Mozartovi a Čajkovskom asi vo mne posilnilo danosti pre umenie – ak to môžeme takto nazvať. Taktiež i otcov švagor, ktorý bol z časti hobby maliarom, k tomu čiastočne prispel.
V detstve ma vždy zaujali hromady voľných papierov, ktoré nosil ku nám otcov kamarát – veterinár. Tieto papiere z jednej strany zívali prázdnotou, čo ma lákalo, aby som tam niečo zanechala. No a skoro som zabudla, že som navštevovala i ZUŠ vo Veľkom Krtíši. Myslím si, že práve týmito cestíčkami som sa dostala pomaly k umeniu.
Avšak umenie nebolo jediným povolaním, ktoré ťa zaujalo…
Áno, zároveň sa priznám, že som mala fúru iných záujmov, ako i vysnívaných povolaní, no nakoniec som zostala verná umeniu. Avšak neviem prečo… Proste ma to baví. Bavilo ma to aj vtedy, keď sme sa mali na konci základnej školy rozhodovať o výbere povolania. Podala som si prihlášky na strednú školu na tri rôzne miesta a tri rôzne povolania. Prvá a druhá boli zamerané na umenie a tretia na zdravotníctvo. Zobrali ma na všetky tri školy. Avšak rozhodla som sa pre Banskú Štiavnicu, keďže k nej sa mi viaže jedna príhoda z prijímačiek.
Ráno idúc na prijímacie skúšky som uvidela mesto z auta. Hovorím rodičom: „Pozrite – tu budem študovať.“ Oni samozrejme spustili smiech. A na obed som sa dozvedela, že ma naozaj prijali.
Na strednej škole si študovala reštaurátorstvo. Prečo práve tento odbor? Čím ťa zaujal?
Áno, konkrétne to bolo reštaurovanie a konzervovanie omietok a štúk na Strednej priemyselnej škole Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici. Odbor ma zaujal preto, lebo sa mi zdal celkom podobný odboru archeológia, o ktorý som taktiež prejavovala záujem, aj keď je jasné, že je medzi nimi celkom veľký rozdiel. Avšak majú v sebe niečo podobné – objavovanie, dobrodružstvo a záchranu.
Kým v archeológii sa časti vynárajú zo zeme, alebo sú len z časti znateľné a je potrebné ich vykonštruovať, tak aby vyzerali ako predtým (v systéme: dohady, dôkazy, následná rekonštrukcia), tak v reštaurovaní po odstraňovaní novších vrstiev je možné nájsť vzácnejšie spodné vrstvy. No nie je to však vždy podmienka. Závisí to od okolností a zámerov. V reštaurovaní ide o to – zachovať čo najviac, teda najviac aj z toho, čo kto kedysi vytvoril. Takže istým spôsobom sa pomocou tohto odboru môžeme vrátiť tiež do minulosti.
Nuž pre mňa bola archeológia impulzom, z ktorého som vychádzala. I keď ono to reštaurovanie a konzervovanie vlastne niekedy spolupracuje s odborom archeológia. Napríklad do toho bodu, keď je potrebné nejaké nálezisko konzervovať, aby ho ešte viac neomlel zub času. Najviac ma však na reštaurovaní zaujalo hlavne to zachraňovanie/zachovávanie dedičstva našich otcov. To je na tom to fascinujúce.
Následne si však študovala maľbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Prečo si sa rozhodla pre tento odbor?
Pre mňa to bolo celkom logické ísť z umeleckej strednej školy na umeleckú vysokú školu. Prečo nie? Keďže v odbore reštaurovanie a konzervovanie omietok štúk sme okrem základov zachovania a ošetrovania pamiatky, jej reštaurovania, mali aj predmety ako vytváranie kópií odlievaním, ťahanie a točenie profilových prvkov, či murárske práce – absolútny základ pre reštaurovanie a konzervovanie omietok a štúk, ako i figurálnu kresbu, či základy anatómie a prax v modelovaní, tak ma prof. Kukurová prehovárala na odbor sochárstvo na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. No ale ja som ju neposlúchla. 😀
A prečo práve maľba? Nuž, aby sa mi splnil svoj sen o veľkej umelkyni. Teda veľká nemusí byť, ale umelkyňa určite.
Akým témam si sa venovala počas štúdia na vysokej škole?
Mojou hlavnou témou bola a stále ešte je téma Bez svedomia. Teda lepšie povedané „bez(s)vedomie“ a jeho pokračovanie Horizontály a vertikály duše. Nuž a ostatné sú/boli podtémy, ktoré vlastne k nim čiastočne alebo úplne patrili.
Pre tvoju tvorbu je charakteristická najmä figurálna maľba. Znázorňuješ portréty a figúry nielen cudzích ľudí, či známych, ale aj seba v nadväznosti na rôzne témy. Pre tvoju rannú tvorbu boli typické námety z duchovna a psychológie. Prečo si si zvolila práve tieto oblasti?
Nuž oni stále nimi sú, len ich reflektujem i do iných oblastí života, ktoré sú tiež súčasťou tejto problematiky. Ono sa to všetko v živote človeka akosi točí okolo tejto podstaty, akou je svedomie, duša, Boh… Myslím si, že tieto témy súvisia s tým, čím som si prešla v živote, alebo z spoznania toho, čo teraz žijem. Žijem hľadaním… Preto hľadanie reflektujem do tvorby skrz pomocnice ako psychológia, či ďalšie odbory.
Oblasť duchovna riešiš i cez náboženstvo, kde sa zameriavaš na hriech. Ako ho znázorňuješ?
Nuž to je ten problém, že stále neviem, ako ho dostatočne vyobraziť. I keď moje vyobrazenia sú obsahovo naplnené figúrami, či tmavou farebnosťou, no nemusí to hneď znamenať, že sa jedná o depresiu. Znázornené sú rôzne: môžu sa skrývať pod nejakým aktom, alebo malým dieťaťom, zátiším a podobne. Nuž a prečo? Najprv som pokladala napr. ten akt za dôležitý prvok – no nakoniec vyšlo najavo, že aktom sa na to dostatočne nedá poukázať. Ako vieme, Adam aj Eva boli nahí. Po prvotnom hriechu sa začali hanbiť, chceli sa zaodieť.
Ďalej je to dieťa znázorňujúce nevinnosť. Nevinnosť sa prejavuje taktiež u nášho nepriateľa – Satana. Veď ten bol na začiatku svetlonos. No naňho sa hrá doteraz. Špekuluje, manipuluje svoje obete rôznymi spôsobmi. Aj tým, že sa hrá na obeť. Za obeť možnej manipulácie môžeme pokladať najmä dieťa. I keď neviem, či tieto výjavy sú pre diváka postačujúce… To je otázne. Neviem. Ja hľadám! 😀
Hľadám to svedomie, alebo bezsvedomie. Jedná sa o rozlišovanie tých dvoch. Nuž svedomie vieme čo je. Avšak bezsvedomie je odvodené od Bez svědomí – čo je rovnomenný názov knihy od Roberta D. Hare, ktorý rozoberá psychopatickú, sociopatickú osobnosť. Pod tým je toho viac – narcis, manipulátor atď. Bezsvedomý – presnejšie bez svedomia – je človek, ktorý má jeho absenciu. Nuž, môžem skonštatovať, že dnes žijeme presne takto. Poniektorí viac, poniektorí menej. Niekto ma úplnú absenciu svedomia a niekto len čiastočnú. Nuž a dá sa to nájsť úplne všade. Preto sa to týka všetkých výjavov.
Lenže, mám hľadať aj tú dobrú stránku celej veci. Tu môžem nájsť vo výjavoch, ktoré sa viac orientujú na rodinu trebárs. No zároveň tam môžem hľadať aj tú odvrátenú stránku.
Avšak stále len hľadám, ako správne danú problematiku upresniť, alebo lepšie vyjadriť. Je dôležité na niečo v živote poukázať. Veď my umelci máme byť zrkadlom, soľou zeme! Preto riešim, neustále to hľadám – takmer všade. Aj vo svojom konaní, vo všetkom. Lebo vždy je čo zlepšiť, avšak na sebe.
Vo svojich skorých prácach sa orientuješ na hĺbku duše, no najmä na jej temné stránky. Aplikuješ psychologické poznatky, kde v autoportrétoch zaznamenávaš svoje egá. Môžeš o týchto dielach prezradiť viac?
Máme tu diptych o egách – superego a alterego. Nuž, vždy ma zaujímali naše temné stránky, aj tie stránky našej osobnosti, ktoré sú možno skryté a len Boh vie, čo nimi chceme povedať. Potrebovala som sa prehrýzť k podstate a pravde o tom, kto sme, čo chceme a prečo to chceme. O čo nám vlastne ide?
K týmto veciam som dozrela nedávno. Vďaka tomu, že som o tom v minulosti bádala skrz maľbu a psychológiu, ktoré som v podstate obe pravdepodobne prepojila. Tieto poznatky o egu som najprv získala od Freuda. On popisoval tieto typy eg – že sú to základné časti osobnosti. Superego teda predstavuje dokonalosť, kým alterego predstavuje to hravé, až pretvárku. Okrem psychologickej strany ma táto problematika zaujímala aj z duchovnej/náboženskej stránky. Keď človek hĺba vo svojom vnútri, vyjde najavo, že má skryté stránky. Alebo má v sebe aj tú pýchu, ktorá je prvopočiatkom hriechu. No a presne k tomuto som sa potrebovala dopracovať. Preto som začala cestovať do seba samej, lebo musíme najprv spoznať seba.
Tento diptych sú autoportréty – moje temné stránky. Jedna horšia ako druhá. Superego ako hotová pýcha. Alterego ako príliš hravé, pretvarujúce sa. Neustále sa na niečo hráme. Nuž pred Bohom toho veľa nenahráme. Možno to na tých obrazoch tak nebadať, žiaľ, lepšie to viem vyjadriť len slovami. Alebo sa pozrieme bližšie na tieto moje obrazy? 😀 V skratke som hľadala seba a pravdu o sebe, kde pri mojom hľadaní vyšlo na povrch to, čo som chcela vyjadriť.
Zaoberala si sa taktiež témou uzmierenia so smrťou, či odpustenia s názvom Priestor a čas. Môžeš porozprávať o tejto sérii?
Ako som už spomínala, všetky témy patria pod jednu strechu – „bez(s)vedomie“. Konkrétne séria Priestor a čas má výjavy s týmito názvami: Usmíření se smrtí, Cesta do hlouby duše , dvojportrét a iné. Tato séria je výnimočná azda tým, že v obraze Usmíření se smrtí som sa naozaj uzmierila s otcovým úmrtím. Trvalo mi to od roku 2014. teda približne 4 roky. Priestor a čas je cyklom, ktorý ma taký zvláštny nádych. Po cca 15 rokoch sa mi skončila v roku 2018 depresia. Zároveň je to aj o spomienkových situáciách, o neznámych identitách, rôznych priestoroch.
V niektorých dielach si pracovala aj s rôznymi alegóriami. Akými?
Sú dva druhy alegórií.
Alegória smrti je myslím jasná. Ide o tematiku smrti, kde je pre nás odjakživa podstatné si smrť pripomínať, lebo na zemi nie sme večne. Na obraze je to konkrétne kompozícia zo sediacou kostrou a jej lebkou, ktorá je pri nej položená na zemi. Prečo je lebka na zemi? Nuž preto, lebo strácame hlavu kvôli mnohým nepodstatným veciam.
Druhú, alegória pre odpustenie, môžeme vidieť napríklad v diele Alegórie na odpuštění pro pedagogy, múzy, kamarády. Taktiež má hlboký význam – je to alegória venovaná tým ľudom, ktorí sú uvedení už v samotnom názve. Na obraze to nevidno, je to len osoba – konkrétne ja, kde odprosujem ľudí dopisom, prosbou, modlitbou.
Následne si sa začala v tvorbe venovať téme rodina, ktorej sa venuješ dodnes. Prečo takáto zmena?
Ono to ako zmena vyzerá, ale nie je to tak. Stále to patrí pod jednu a tú istú strechu – „bez(s)vedomie“. Akurát sa môj stav zmenil. Stala som sa matkou. Tak sa stalo to, že som mala potrebu hľadania „bezsvedomia“ prereflektovať do tejto oblasti. Veď rodina, ono vlastne de facto, patrí do všetkých oblastí nášho života.
Pod tému rodina patrí viacero sérií ako Rodina, Bábätko, Láska môjho života, kde zaznamenávaš ľudí z tvojho najbližšieho okolia. Majú tieto zobrazenia aj hlbší význam?
Určite. Ja mám rada poriadok. Poriadok takmer vo všetkom. I keď v praxi je to ťažké. Preto mám série prác, ktoré majú svoje podsérie a tie majú ďalšie podsérie. Čo je dosť bláznivé a premýšľam, čo s tým…
Čo sa týka zobrazenia – všetko má svoj hlbší skrytý význam. Možno tajomstvo. Nič nie je tak, ako vyzerá… I keď je možné, že môj komunikačný kanál, ja ako „umelec“ verzus divák, chytá hrdzu. 😀
No, skrátka, máme tu novú podtému rodina. Celý môj životný umelecký program je založený na hľadaní – svedomia, Boha… Tejto hlavnej nosnej téme s názvom Bez(s)vedomie sa už nepretržite venujem od roku 2013. Téma sa dá prereflektovať na všetko možné, lebo sa všade vyskytuje. Nevyhýba ničomu a ani nikomu.
Na mojej spoločnej výstave s umelkyňou Veronikou Valašťanovou v Rozkvet gallery v Banskej Bystrici som sa zmienila o tom, že tu hľadám ten kľúčový problém – to svedomie. Alebo pre lepšie pochopenie môžem odcitovať seba a svoj artist statement: „Najnovšie po pôrode malého Samka som sa začala venovať aj téme rodina. Tá nadväzuje na tieto dôležité vedné disciplíny: psychologické, teologické a filozofické. […]mali by poukazovať na skutočnosti […] na bežný rodinný život, ktorý dnes je tak podceňovaný.“
Čo pre teba osobne znamená rodina?
Rodina je vo všeobecnosti označovaná za bezpečný prístav. Lenže u mňa je rodina široký pojem. Kdežto ja za rodinu považujem aj človeka, s ktorým si píšem rok-dva, či kolegov zo školy, samotnú školu. Lenže túto rodinu považujem za širšiu rodinu. Úzka rodina, to sú zas mama, otec, súrodenci,… Avšak u nás sa nevieme spratať ani pod tento pojem. Ak si vzájomne dôverujeme, zrazu pojem rodina začína mať široký význam. Teda zatiaľ to tak v sebe stále mám – resp. u nás doma je to tak, doma v Neninciach.
Okrem maľby na plátno sa venuješ taktiež nástennej maľbe, kresbe, fotografii, či sochárstvu. Môžeš sa ku každej s týchto techník vyjadriť, ako si sa k nej dostala, aké práce si vytvorila a či tematicky súvisia s tvojou maliarskou tvorbou?
Nuž, čo sa týka fotografie – k tomu ma asi podnietil aj otec. Bol obecným fotografom a premietal u nás doma v Neninciach. Fotografiu robím amatérsky, i keď na Katedre maľby sme mali predmet fotografiu. Stále ma zaujíma tak, ako samotné vybavenie, tak aj technologické prevedenia. Fotografia tak trochu súvisí s mojou maliarskou tvorbou, resp. jej témami.
Ak to porovnám s nástennou maľbou, to bolo najprv len také „domáce vybláznenie“. Doma som si mohla maľovať na steny. Neskôr to prerástlo do objednávky v kaviarni Barcadam v Banskej Štiavnici. V súčasnosti sem-tam mávam ešte stále objednávky na nástenné maľby. Ale len veľmi zriedka. Nesúvisia nijako s mojou maliarskou tvorbou, ani s jej témami. Je to vlastne nezávislá kapitola.
Kresba je zas v ruka v ruke s maľbou. Tá je pre mňa záznamom/cvičením. Avšak v budúcnosti by som sa chcela venovať ilustrovaniu, alebo grafickým technikám, až príde čas. Či budú súvisieť s témami, ktorým sa venujem, neviem povedať.
No a sochárstvo – to mi ešte zostalo z čias strednej školy. Občas ho využívam, napríklad, keď niekto potrebuje čosi odliať. Podobne však ako kresba, je taktiež dobré na záznam a cvičenie. Zároveň ide ruka v ruke s kresbou, keďže socha a maľba potrebujú byť zhmotnené na papieri. Z takého modelovania sa dá chytiť celkom dobrý „drive“. Časom by som si chcela kúpiť stojan a začať viac modelovať. Nielen odlievať kópie! 😀
Ešte mi nedá ku koncu nespomenúť texty, básne, myšlienkové pochody súvisiace s mojou maliarskou tvorbou, ktoré taktiež tvorím.
Ktorú zo spomínaných techník najviac preferuješ a prečo?
Asi najviac maliarstvo. Možno sa mi s ním najlepšie komunikuje, aj keď mám trochu pochybnosti, či ním viem všetko odkomunikovať.
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou?
Vždy som niekoho mala. No len ak sa nerozumie pod inšpiráciou ako taká múza. 😀 Mám na mysli inšpiráciu iného kádru. To je nejaký umelec, ktorý by ma motivoval na báze tvorby ako takej. A tých je skutočne dosť. Dokonca medzi osobnosti pre mňa patria aj moji kolegovia z rôznych oblastí. Asi začnem od najmladších po najstarších. 😀
Tak trebárs kolegovia ako Šimonová, Decheť, Pavčová, Luzsicza, Vrbovská, Priehodová, a veľa iných. Ďalej naši pedagógovia – umelci: Podoba, Hnat, Fisher a iní. Nedá mi nespomenúť ani kolegov z Čiech: Svobodovú, Kůrku, Sedlo a ďalších. Takisto mnoho umelcov sledujem len cez sociálne siete a internet. No a nakoniec tí, čo tu boli ďaleko pred nami: Da Vinci, Michelangelo, Rembrandt, Eyck, La Tour, Goya, Lautrec, Werenskiold, Müller, Waterhouse, Tadema, Helnwein…
A prečo sú mojimi vzormi? Asi preto, lebo všetci títo autori majú jedno spoločné: výraz! Tie obrazy komunikujú, vťahujú nás do dialógu. Chcú, aby sme nazreli za roh!
Veď to chce aj Boh. Myslím, že to splnili. Splnili ten účel tvorby, splnili to, čo mali dané.
Čomu sa okrem tvorby venuješ v súkromí? Aké sú tvoje záľuby?
Záľuba a záujem sa mi vždy akosi plietli, najmä s robotou. Obe sú pre mňa zároveň prácou. Ale vezmime to z kraja. Ako tak uvažujem, je toho veľa, čo ma baví… Mnohým veciam sa dokážem venovať, no je otázne, či je to kvalitne.
Kedysi to bolo šermovanie. Mimo toho aj čítanie. Teraz mám už druhýkrát rozčítaného Marka Orku Váchu a jeho knihu Wakan Tanka napríklad. Tiež veľa čítam popri tvorbe. Zároveň vo voľnom čase prekladám do maďarčiny. Naposledy som si opravovala po sebe preklad muzikálu Istvan a kiraly – Kráľ Štefan. Niekto to potreboval, tak som sa na to pozrela a zarazilo ma, že ten preklad nebol dobrý. Tiež rada upratujem, občas si chodím zabehať k rybníku.
Ďalšie moje záujmy, okrem tvorby, sú tvorivé. Píšem básne. Učím sa novým veciam v oblasti technológie zameranej na umeleckú a remeselnú činnosť. Píšem skriptá, ktoré sa týkajú základov kresby, anatómie. Venujem sa ilustrovaniu anatómie, ale zatiaľ sú to len súkromné záležitosti. Medzi záujmami sa nájde i moja umelecká činnosť. V poslednej dobe ma zaujala grafika. Teraz je to príprava študentov. Dalo by sa povedať, že si prídem trochu ako súkromný pedagóg – baví ma všetko okolo toho. Od úplných začiatkov, ako samotná príprava, až cez zháňanie kníh pre vysokoškolských študentov. Na záver by som dodala, že istou formou mojich záľub je hľadanie cestičiek, ako byť lepším človekom, ženou, matkou, budúcou manželkou, dcérou, sestrou,…
Na čom momentálne pracuješ a aké plány máš do budúcna?
Momentálne pracujem na konzultáciách so študentmi. Tiež nedávno som doopravovala jednu 100 ročnú drevenú skulptúru Panny Márie. Ďalej ma čaká oprava ďalšej sochy, tentoraz zo sadry a ešte jedna objednávka na obraz.
Nuž a plány? Ak Boh dá a dožijem sa, tak plánujem ísť na doktorát, teda chcela by som. Verím, že som na to ten správny adept, ale možno chcem len veľa od života. 😀 S tým súvisí aj zlepšenie jazykových schopností, čo sa týka angličtiny. Žiaľ mám biednu angličtinu, no snáď to kurzy v jazykovej škole vyriešia. Aktuálne plánujem riešiť tiež open cally na ďalšiu výstavnú činnosť. V budúcnosti chcem samozrejme naďalej tvoriť, byť dobrou mamou a ženou môjho budúceho muža. Ďalšia vec, mamou byť je dar a požehnanie. Chcela by som mať ešte ďalšie deti, ale to nezáleží len odo mňa. Taktiež by som sa chcela vydať za toho svojho vyvoleného. Toto sú všetky moje plány. Ale ako hovorí jeden vtip: „Chcete rozosmiať Pána Boha? Rozprávajte mu o Vašich plánoch.“ 😀
Eva Török (1993, Banská Bystrica)
je slovenská umelkyňa a maliarka.
V roku 2019 ukončila magisterské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici na Katedre maľby pod vedením prof. Ľudovíta Hološku, akad.mal..
Po štúdiu v roku 2020 sa zúčastnila stáži na MKE – Maďarskej akadémii umení, na katedre Anatómie u prof. Frigyesa Königa v Budapešti, avšak kvôli pandémii bola stáž predčasne prerušená.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Českej republike, Poľsku a Srbsku.
V roku 2019 bola finalistkou súťaže Maľba roka.
Pre tvorbu Evy Török je charakteristická téma Bez(s)vedomia. Čerpá z vied – teologických, psychologických, či filozofických, ako i zo životných skúseností. Tému Bez(s)vedomia aplikuje v cykloch Ego, Svedomie, Hriech, Diabol, Boh, Smrť, Rodina a ďalšie. Tie poukazujú na nedostatok svedomia, konzum, bezbožnosť, materializmus, alebo na bežný rodinný život, ktorý je v dnešnej dobe tak podceňovaný. Podtémy sú prereflektované do rôznych výjavov a kompozícii, ako sú zátišia, alegórie, portréty, autoportréty, figúry. Pracuje primárne v médiu maľby, ale využíva aj inštalácie.
Mimo svojej hlavnej tvorby sa Eva Török zaoberá reštaurátorstvom, sochárstvom, fotografiou.
Momentálne žije a tvorí v obci Nenince.
