Patrik Hujo a jeho transhumanizmus

Vo svojej tvorbe si prešiel hľadaním. Začal prapôvodom človeka, kde ho zaujali staré kultúry, ich život, pohľad na smrť, rituály… Následne prešiel „očistou“, až sa dostal znovu k človeku a jeho premene na Neočloveka. Patrik Hujo v rozhovore porozpráva o svojich začiatkoch, predstaví svoju tvorbu, ako aj prezradí, aký vzťah má k technológiám, či svoje plány do budúcna.

Patrik Hujo v ateliéri
Patrik Hujo v ateliéri (foto: archív Patrik Hujo)

Vo svojej tvorbe sa venujete viacerým médiám a tematicky ste si prešli taktiež zaujímavou cestou. Poďme však k Vašim začiatkom. Aká bola Vaša cesta k umeniu? Mali ste naň talent už v detstve?

V podstate už od veľmi mladého veku som mal tendenciu sa na veci pozerať inak, ako sa nám na prvý pohľad zdajú. Možno aj vďaka tomu som bol v kolektíve detí čiernou ovcou. (smiech) Kreslenie si a maľovanie bolo super – to áno, ale celkom dôležitá spomienka, ktorá mi občas prebehne hlavou je tá, keď som spravil svoju prvú „inštaláciu“. Veľmi sa mi páčila jedna dramatická hudba v pozadí videohry, tak som k nej spravil papierový site-specific cintorín cez celú izbu. Samozrejme nechýbali ani mená na náhrobných kameňoch. (smiech)

Absolvovali ste stredoškolský odbor grafický dizajn. Prečo ste v tomto odbore nepokračovali vo vysokoškolskom štúdiu?

Po skončení strednej školy som začal mať pár grafických zákaziek. Pri nich som veľmi rýchlo zistil, aké je to pre mňa utrpenie tvoriť pre niekoho niečo na mieru. Nemám na to žalúdok. Mal som veľmi negatívne skúsenosti s jednou nemenovanou firmou, pre ktorú som pracoval asi dva mesiace.

Študovali ste maľbu na VŠVU v Bratislave. Počas vysokoškolského štúdia ste sa zaoberali viacerými témami, ktoré by sme mohli rozdeliť do sérií. Poďme si ich postupne trochu rozobrať. Na začiatku štúdia ste sa zaoberali prapôvodom človeka, kde vás fascinovali staré kultúry, ich život, pohľad na smrť, rituály… Môžete viac porozprávať o týchto obrazoch? Čo konkrétne znázorňovali?

S odstupom času sa na to celkom ťažko odpovedá. Moja  tvorba bola vždy do veľkej miery akousi introspekciou, denníkom, alebo výpoveďou toho, čím som si prechádzal. Tento princíp je avšak oveľa viditeľnejší v mojej textovej tvorbe. Smrť som bral vždy ako formu transformácie, rituál ako performatívny akt, ktorý je schopný posilniť vnímanie situácie, v ktorej sa subjekt nachádza. Maľoval som veľa zahmlených, popolom zasypaných scenérií a ohnísk. Bola to spomienka na zmenu, či vnútornú transformáciu, alebo posun z istého životného obdobia do iného. V starých kultúrach som hľadal symboly, s ktorými som sa vedel stotožniť a posilniť toto stvárnenie v obrazoch.

Pohľad na tému smrti a pominuteľnosti Vás zaujal natoľko, že vznikla samostatná séria malieb so znázornením lebiek. Prečo práve lebky?

Možno práve pri tomto znázornení sa neplánovane prvýkrát objavil môj záujem o technológiu. Lebka, či všeobecne kostra, mi prišla byť veľmi dokonalý prvok v biologickom svete. Je to zároveň pomerne otrepaný, ale stále celkom silný symbol. Materiálna schránka niečoho, čo je schopné žiť, prejavovať sa a zanechať po sebe fyzický odkaz. Musím uznať, že ma ešte stále fascinujú tie tvary, ktoré idú ruka v ruke s dokonalou funkčnosťou.

zvieracia lebka, maľba
Patrik Hujo: Priestor a čas, 2018, kombinovaná technika na plátne, 150×120 cm (foto: archív Patrik Hujo)

Následne nastala vo Vašej tvorbe „očista“, kde ste zaznamenávali priestory kúpeľní, ale i predmety, ktoré súviseli s umývaním/očistou. Prečo takáto zmena? Na čo ste chceli v tejto sérií poukázať, teda okrem tej očisty?

Bolo to obdobie, kedy som zažíval veľa chvíľ, ktoré by sa dali označovať za pocity vyhorenia. V osobnom živote sa dialo veľa zmien, či už pozitívnych, alebo negatívnych. Stále bolo s čím bojovať, poprípade stále niečo objavovať. Mal som chuť prejsť do absolútneho minimalizmu. Sústrediť sa len na emočnú rovinu vecí, ktoré som potreboval v sebe vyriešiť. Zbavoval som sa svojich starých pohľadov na svet, snažil sa nájsť, ako sa naň pozerať inak.

Pri maľbe mi viac nešlo o zachytenie akejsi udalosti alebo o zachytenie atmosféry po nej, išlo tam skôr o zachytenie samotnej esencie toho pocitu, ktorý tam nie je síce úplne zjavne stvárnený, avšak jeho esencia z pohľadu na obraz vyžaruje. Umývadla/vodovodné kohútiky atď. boli na maľbách nefunkčné – chýbal odtok, umývadlo. Taktiež vzniklo v tomto období pár objektov. Pracoval som s hudbou a poéziou, ktoré toto celé premýšľanie mali priblížiť. Bolo to veľmi metafyzické.

umývadlo, maľba
Patrik Hujo: Bez názvu, 2019, akryl na plátne, 50×50 cm (foto: archív Patrik Hujo)

Tu ste sa už odpútali od maľby a pracovali ste i s inými médiami. Akými?

S vedomím toho, že obrazy, ktoré som vytvoril nemusia takpovediac stačiť na pochopenie celej tejto koncepcie, som sa rozhodol doplniť inštaláciu o objekty, zvuk a poéziu. Zároveň som to spojil so semestrálnym zadaním – imitáciou materiálu. Vybral som si plechové vedro a starú vaňu. Išlo o nerozpoznateľné premaľovanie plechového materiálu na plechový materiál – textúra, farba, hrdza, čokoľvek. Táto časť ma na tom dosť bavila. Bolo to ako tvorba novej kože zakrytím tej starej. Silná meditácia. Nakoniec som objekty doplnil o 3D abstrakcie, ktoré z nich vychádzali do priestoru. V rámci zvuku som riešil vibrujúce tóny hrdzavých trubiek, skrz ktoré tiekla voda. Bolo to veľmi ambientné a v spojení s prednesom poetického textu to pôsobilo ako akýsi manifest očisťovania sa.

Potom nastal vo Vašej tvorbe istý návrat k téme pôvodu človeka, ale s posunom, kedy ste sa obrátili na jeho vývin a budúcnosť. Transhumanizmus je téma, ktorou sa zaoberáte dodnes a stále ju rozvíjate. Čím Vás táto téma oslovila?

Mal som pocit, že je ešte stále na čom pracovať. Téma o človeku a jeho pôvode, ako i budúcnosti bola stále a možno vždy bude absolútne nevyčerpateľná. V transhumanizme som bol fascinovaný rôznymi spektrami, ktoré tieto témy obsahujú. Či už ide o kyborgizáciu človeka, alebo o jeho digitalizáciu. Zároveň tvorba virtuálnej umelej inteligencie a jej poľudšťovanie – všetko mi to príde byť šialené a neuveriteľné. Miestami až temné. Asi neviem s určitosťou povedať, čím konkrétne ma táto téma oslovila, ale mám rád temné a čudné veci, možno preto. (smiech)

Aký máte Vy osobne názor na transhumanizmus, moderné technológie a digitalizáciu?

Myslím si, že je to po materiálnej rovine do veľkej miery prirodzený vývin pre ľudskú bytosť. Vždy sme sa niečím odlišovali od zvyšku prírody. Je to náš osobný evolučný proces, ktorý avšak smeruje k záhube toho, čím človek bol. Čo nemusí byť ani zlé, ani dobré, pokiaľ človek nestratí svoju ľudskosť. Je to dvojsečná zbraň. Zároveň si myslím, že veľa z týchto vecí sa rieši do veľkej miery zbytočne. Som zástanca toho, že rôzne ľudské upgrady sa dajú vyriešiť aj jednoduchšie – cez biohacking a iné neagresívne metódy.

V rámci témy transhumanizmu tu stojí za zmienku Vaša bakalárska práca s názvom Svetlo, zvuk, hmat a transformácia. Môžete o nej niečo povedať?

Vo svojej bakalárskej práci som sa zaoberal skúmaním premien ľudskej bytosti, či už z biologického, technologického, alebo metafyzického spektra. Telo, či telesnosť sa vytráca v umelosti, aj v archaickej podobe sochárskych objektov znázorňujúcich miestami až amorfné kukly/zámotky. Ľudské telo som prestal považovať za niečo nevyliečiteľné, nedokonalé, dané samo od seba vedomiu, ani za odcudzené, necitlivé, dané Bohom človeku, ani za neovládateľné. Je to stroj veľmi podobný strojom, ktoré človek sám prostredníctvom neho tvorí.

Similarity (podobnosť) som našiel vo vede: biohacking, bioinžinierstvo, fyzika, chémia, technológia, programátorstvo, a pod. Zbavil som ho svojej svätosti, božskosti a iných prísudkov, ktoré mu konštrukcie náboženstiev dali. Zbavil som ho pút a nechal ho metamorfovať. Človek je človekom technologickým. Uvedomovanie si množstva týchto informácií vo mne vyvolalo chuť dať človeku nové meno, dať jeho ďalšiemu stupňu v evolúcii nové meno. Sám si dať v mysli nového človeka, nového mňa. Dať si nové vedomie o tom, kto som, kto sme, kým budeme a čo stvoríme. Či to bude napriek mojej utopickej predstave vzostup, alebo tragická dystopia a chyba vo vývinovom článku človeka rozumného, moderného.

Patrik Hujo, Svetlo, zvuk, hmat a transformácia
Patrik Hujo: Neococoon 2, 2021, sadra, kov a epoxid, statická performance – z bakalárskej práce Svetlo, zvuk, hmat a transformácia (foto: archív Patrik Hujo)

Spomeniem i inštaláciu s názvom Contact with dematerialization II. O čom pojednávala táto inštalácia?

Táto inštalácia, ktorú som mal možnosť uskutočniť v rezidenčnom ateliéri Soren behom jedného týždňa, sa stala akýmsi záchytným bodom semestrálnej práce, na ktorej som v tom čase pracoval. Svetlom som maľoval priestor a zvukom som ho napínal na rám. Pretavil som ľudskú esenciu do nového obrazu. Transmutoval som igelitový materiál do portálovej formy, ktorá napriek svojej umelosti pôsobila značne živo. Vytvoril som „organizmus“, ktorý dýchal, hýbal sa, menil farby a mal hlas. Človek sa ho mohol dotknúť, dalo sa v ňom blúdiť a objavovať. Bol to portál do neurónových sietí a synapsií Neočloveka.

Vizuálom hovoril o esencii prítomnej existencie spojenej s transhumánnym pokrokom. V inštalácií sa objavil aj text v binárnom kóde, ktorý bol pri vstupe a v jednom dostupnom priestore. Dal sa preložiť pomocou online aplikácie. Po vstupe do vnútra sa na pravej strane písal názov inštalácie a po prejdení do vedľajšieho priestoru sa nachádzal text preložený ako “you are neohuman”. Otváral som tým otázky, ktoré sa týkali identity ľudskej bytosti, tak ako ju poznáme vo vzťahu s technologickým ponímaním ľudského tela.

Kým Vaše inštalácie sú skôr abstraktné a pracujú so symbolikou, vo Vašich maľbách znázorňujete kozmonautov, či mimozemšťanov. Prečo sa pri inštaláciách vyjadrujte len náznakmi, keď v maľbe je to naopak?

Myslím, že je to tým, že práca s priestorom mi príde byť oveľa odlišnejšia, než práca na 2D ploche. Keby som maľoval iba v symbolike a abstrakcii, pravdepodobne by mi to nestačilo. V priestore mi to nevadí. Tam sa mi to priam pýta. Neviem si veľmi predstaviť, že by som vytvoril príliš doslovnú inštaláciu v priestore. Asi je to spôsobom, akým premýšľam, akým sa pohybujem z plochy von.

Patrik Hujo: Turbulence, maľba
Patrik Hujo: Turbulence, 2022, olej na plátne, 90×90 cm (foto: archív Patrik Hujo)

V rámci portfólia sa u Vás objavujú aj obscénne výjavy mužskej sexuality. Aký majú súvis tieto maľby s transhumanizmom?

Potreboval som túto tému do istej miery priblížiť realite. Hovoriť maľbou viac od srdca. (smiech) Zároveň mi osobne fetišizácia prišla byť ako najlepší spôsob vyjadrenia toho, že tieto námety majú aj túto stránku. Či už sa to týka technologických erotických hračiek na masturbáciu, alebo dokonca sexuálnych bábik s umelou inteligenciou, ktoré sú dnes už bežne na internete dostupné. Technologizácia sveta sa dnes už do veľkej miery odzrkadľuje aj v tejto sfére. Myslím si teda, že tomu treba venovať pozornosť.

V tvorbe pracujete s viacerými médiami: maľba, inštalácia, objekt, video, či text. Ak by ste si mali vybrať len jedno médium, ktoré by to bolo a prečo?

Asi by to bola pravdepodobne inštalácia, hoci sa mi len veľmi ťažko na to odpovedá, keďže môj rebríček záujmov je veľmi obšírny, aj čo sa týchto médií týka. Vždy som sa venoval veľa veciam zároveň. Asi by som sa cítil byť obmedzený v prostriedkoch, ktorými sa dá vyjadrovať. Je to pre mňa ako vyberať si medzi tým, či by som bol radšej slepý, alebo hluchý. (smiech)

Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?

Momentálne pracujem na videoprojekcii a inštalácii jedného konceptu za pomoci FPU. Do toho maľujem naďalej obscénne mimozemsko-technologické-fetišo maľby. (smiech). Snažím sa bojovať s každodennými nástrahami života a priebežne sa snažím cestovať toľko, koľko čas dovolí. Veľa premýšľam nad umením. Plánov je ešte mnoho – aj v rôznych iných spektrách, ktorým sa venujem, len toho času je nejako málo na všetko. Pracujem taktiež na dystopickej knihe lyrizovanej prózy, avšak netrúfam si povedať, kedy bude hotová. Všetko uvidíme časom, nechcem veľa prezrádzať. (smiech)

Patrik Hujo

Patrik Hujo (1996, Bratislava)

je slovenský vizuálny umelec a maliar.

V roku 2021 ukončil bakalárske štúdium na VŠVU v Bratislave, na Katedre maliarstva, v Ateliéri mal+by pod vedením doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. .

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v slovenských mestách ako Bratislava, Žilina, Modra, Trebišov.

Patrik Hujo sa vo svojej aktuálnej tvorbe venuje téme človeka a jeho vývinu v rámci technologického sveta, ako aj vzťahu k nemu. Prešiel od tém prapôvodu človeka, či otázok života a smrti postupne k súčasnému človeku a jeho transhumanizácii a premeny v Neočloveka.

Patrik Hujo pracuje v rôznych médiách ako maľba, inštalácia, objekt, video, či text, ktoré vzájomne prepája.

Momentálne žije a tvorí v Bratislave.

Bez názvu, 2019, kombinovaná technika na sololite, 50x70 cm (foto: archív Patrik Hujo)

Obrázok 1 z 23

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Scroll to Top