Spočiatku plánovala kráčať v rodinných šľapajach ako architektka, avšak keď bližšie spoznala slobodné umenie, neodolala mu. Dnes sa snaží prepájať minoritné komunity cestou umenia. Slovenská vizuálna umelkyňa Eva Vaňová tak v rozhovore porozpráva, ako sa dostala k umeniu a práci s marginalizovanými skupinami, čo jej táto spolupráca priniesla, predstaví svoju tvorbu, vyjadrí sa k aktuálnej situácii v kultúre na Slovensku ako aj k tomu, prečo sa rozhodla odísť ďalej študovať do Česka. Ďalej povie ešte o svojich inšpiráciách, záľubách či plánoch do budúcna.
Po absolvovaní štúdia na gymnáziu si sa rozhodla pre štúdium na Fakulte výtvarných umení Technickej univerzity v Košiciach. Prečo? Ako si sa vlastne dostala k výtvarnému umeniu?
Môj otec je veľmi šikovný architekt. V Košiciach vedie vlastnú firmu Arch&Crafts. Po celý život ma prirodzene viedol k tejto profesii a pôvodne som plánovala kráčať v jeho šľapajach. Na strednej škole som však stretla učiteľku, pani Fedorovú, ktorá mi otvorila svet divadla a slobody v umení. Tento objav sa stal mojím hnacím motorom. V maturitnom ročníku som sa už pevne rozhodla pre cestu voľného výtvarného umenia. Aj keď ma prijali na architektúru na STU v Bratislave, nakoniec som si zvolila štúdium na Fakulte umení TUKE v Ateliéri obrazu.
Aký bol tvoj začiatok štúdia na Fakulte umení TUKE?
Moje začiatky boli pomerne chaotické, keďže som nemala za sebou strednú umeleckú školu ani žiadnu inú umeleckú prípravu. Prvé dva roky pre mňa znamenali úplne nový kontakt s tvorbou. Venovala som sa skôr prvoplánovým témam, pretože mojou prioritou bolo najprv zvládnuť samotné remeslo, ktoré bolo pre mňa neznáme. Zároveň som zvádzala aj vnútorný boj – v porovnaní s kolegami v ateliéri som sa cítila pozadu. Viac než samotné témy mojej tvorby ma vtedy zamestnával neustály vnútorný monológ, ktorý ma porovnával s ostatnými a našepkával, že nie som dosť dobrá.
Začínala si študovať na Fakulte umení v Košiciach v čase pandémie Korona vírusu, keď boli prísne lockdowny. Ako ťa to ovplyvnilo?
Najviac ma to zasiahlo po emočnej stránke. Bolo pre mňa náročné ochutnať umelecké prostredie – tú neopísateľnú energiu, keď pracujete v ateliéroch, cítite slobodu a radosť z kolektívnej tvorby – a už o štyri mesiace na to sa presunúť na približne rok a pol do lockdown režimu. Tvorba vtedy stratila svoje čaro. Zmenila sa na proces, kde išlo len o pravidelné odovzdávanie prác z domu – týždeň čo týždeň kresliť portréty seba, kamaráta alebo člena rodiny. Nebolo to to isté, ako keď ste všetci spolu v ateliéri, niekto vám sedí ako model a navzájom sa v tom priestore vnímate, inšpirujete a máte z toho radosť. Doma to pre mňa často znamenalo len splniť zadanie, bez tej spoločnej energie. Často som bola frustrovaná. Po prvom ročníku som dokonca zvažovala, že skončím.
Z primárne osobných tém, ktorým si sa venovala na začiatku štúdia, si sa posunula na viac spoločenské témy, kde pracuješ s marginalizovanými skupinami alebo menšinami. Ako si sa k tejto téme dostala?
Chcela som niečím prispieť spoločnosti. Mala som pocit, že hovorím o dôležitých témach, no v skutočnosti sa nič zásadné nedeje. Umelecká komunita je často uzavretá. Niekedy som mala dojem, že tieto vážne témy si umelci rozoberáme len medzi sebou, bez reálneho dopadu na spoločnosť. Áno, vnútri komunity sa tým buduje kolektívna citlivosť, no začala som cítiť potrebu vyjsť z ateliéru a byť súčasťou niečoho väčšieho.
Umenie pre mňa vtedy dostalo nový rozmer – už nešlo len o výsledný artefakt či dokazovanie si, že som dosť dobrá v umeleckom svete. Tento pocit sa vytratil v kolektívnej tvorbe, kde som sa stala súčasťou niečoho presahujúceho mňa samotnú. Vtedy som začala chápať umenie inklúzie a participácie.
A prečo menšiny? Pretože segregácia je pre mňa veľká téma. Vždy ma fascinovalo urbánne prostredie, ktoré vnímam ako živý organizmus. Ak sa pozrieme na ľudské telo, nenájdeme v ňom segregované oblasti – každá časť má svoju hodnotu, jedinečnosť a dôležitosť, a všetky sú navzájom prepojené. Takto vnímam aj urbanizmus: jednotlivé komunity tvoria auru miesta. Preto sa pre mňa umenie stalo nástrojom, ktorý dokáže mazať predsudky, spájať komunity v bezpečnom prostredí a liečiť priestor, v ktorom ľudia žijú. Zároveň pomáha obnovovať ich sociálne väzby, ktoré ľudstvo pomaly stráca.
V lete 2021 si v rámci združenia Art aktivista absolvovala rezidenciu Prázdniny v osade #3. Môžeš o tejto rezidencii porozprávať?
Bola to moja úplne prvá rezidencia. Takisto mala na moju tvorbu fundamentálny dopad. Práve tam som prvýkrát uvidela, že umenie môže byť viac než len práca v ateliéri. Zažila som, aké živé môže byť kolektívne tvorenie, no zároveň som v sebe objavila množstvo predsudkov, očakávaní a strachov, ktoré som predtým nevidela.
Aj preto som sa po tejto skúsenosti rozhodla pokračovať cestou participácie – uvedomila som si, že nejde len o to, čo prinášam ja deťom, ale aj o to, čo všetko prinášajú ony mne. Často sa stretávam s názorom, že takáto práca je len akási sociálna či charitatívna činnosť. Pravdou však je, že veľakrát mám pocit, že to je práve naopak. Skúsenosti s deťmi zo segregovaných oblastí sa pre mňa stali terapiou, ktorá mi neustále odhaľuje nové časti mňa samej, učí ma väčšej citlivosti a schopnosti načúvať im aj sebe. Ak to prirovnám k organizmu, každá segregovaná komunita vonku predstavuje zároveň moju vnútornú tému – práca s komunitou je pre mňa zároveň prácou so sebou samou. Začlenením tejto komunity do spoločenského organizmu zároveň začleňujem a prijímam i svoju vlastnú tému, čím vytváram jednotu medzi vonkajším svetom a svojím vnútrom.
Takéto interakcie prinášajú pohladenie obom stranám a svojím dosahom ďaleko presahujú slovo „umenie“.
Janke a Tomášovi Rafovi som nesmierne vďačná, pretože mi otvorili dvere k inému spôsobu tvorby, do ktorého som sa zamilovala. Každému odporúčam prihlásiť sa na ich rezidenciu – človek sa z nej vráti iný, obohatený a novým spôsobom prepojený so svetom.
V rokoch 2022-2023 si sa venovala projektu Na hranici, ktorý pojednával o téme návratu ľudskosti. Tu si spolupracovala s rôznymi komunitami cez rôzne workshopy. Môžeš predstaviť tento projekt ešte bližšie?
Môj prvý samostatný projekt predstavoval spoluprácu trvajúcu jeden a pol roka s rôznymi komunitami formou inkluzívnych workshopov. Tento priestor sme vytvorili na Špeciálnej základnej škole pre sluchovo postihnutých na Rovníkovej 11 v Košiciach, ktorú navštevujú deti z rozličných skupín – napríklad deti z detského domova, rómske deti, deti z osady, autistické deti či deti so sluchovým postihnutím.
Spolu s pedagógmi a Mariannou Frankovou, ktorá so mnou zdieľala ateliér, sme pre deti pravidelne pripravovali kreatívne aktivity ako maľovanie na plátno, modelovanie z hliny, tvorbu masiek či veľkoplošné maľovanie.
Cieľom týchto workshopov bolo vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom by sa rôzne komunity mohli už od mladého veku prepojiť a prekonať tak imaginárne múry predsudkov, ktoré sú koreňom budúcej segregácie. Projekt sa zameriaval na zachytenie a podchytenie týchto predsudkov v ranom veku a formovanie vnímavej a otvorenej budúcej generácie.
V ďalšom projekte Mapovanie Košíc očami detí, si zapojila deti nachádzajúce sa na okraji spoločnosti, aby zmapovali priestor, v ktorom sa pohybujú. Čo bolo výsledkom projektu?
Pri participatívnych projektoch nemám vždy úplne jasnú predstavu o výsledku – finálna inštalácia je pre mňa dôležitá až vo fáze, keď viem, s akým materiálom pracujem. Spôsob práce je preto veľmi flexibilný. Ťažko sa dá presne naplánovať vopred.
Napríklad pri projekte Na hranici sme nemali predstavu o výsledku až do ukončenia posledného workshopu. Vtedy sme začali pracovať s vytvorenými dielami a postupne im dávať tvar, čo vyústilo do vzniku inštalácie Bunker.
Workshop Mapovanie očami detí vznikol pôvodne ako edukatívna aktivita, keď som si všimla, že niektoré deti nevedia presne, kde žijú. Išlo o spoznávanie a mapovanie prostredia, v ktorom sa nachádzajú, s dôrazom na detail a všímavosť voči okoliu. Táto edukácia prebehla úspešne, no Mapovanie očami detí je len jedným z mnohých workshopov, ktoré pre deti tvorím väčšinou na mieru, podľa potrieb konkrétnej skupiny.
Výsledkom tohto projektu bola aj moja bakalárska práca, v ktorej som sa vrátila k tvorbe obrazov v abstraktnej forme s výrazným konceptom.
Ako bolo spomenuté, projekt Mapovanie Košíc očami detí nakoniec vyústil do tvojej bakalárskej práce s názvom Aj my sme tu.
Presnejšie povedané, moja bakalárska práca nadväzovala už na projekt Na hranici, počas ktorého som si začala uvedomovať, ako sociálne vylúčenie ovplyvňuje komunity – ich vnímanie priestoru, zážitky a pohľad do budúcnosti. Práca sa zameriavala na skúmanie segregácie a jej dopadu na komunity, najmä na to, ako sociálne vylúčenie formuje ich vnímanie priestoru a každodenné skúsenosti. Výsledná inštalácia pozostávala z viacerých častí, ktoré spolu tvoria komplexný obraz tejto témy.
Jednou z častí práce bola tvorba imaginárneho mesta, kde deti po vytvorení malých domčekov vymýšľali príbehy o svojom vysnívanom dni. V týchto príbehoch som sa stretla s tvrdými vyjadreniami, ako napríklad „skončím v base“ alebo „kúpim si alkohol“ už v mladom veku, čo jasne poukazovalo na sociálne bubliny, v ktorých žijú. Tieto výroky ukazovali limity ich predstavivosti formovanej prostredím a sociálnym vylúčením.
Na základe toho som vytvorila autorskú kartovú hru, v ktorej deti losovali karty s témami ako rodina, auto alebo hory a prepájali ich do nových príbehov. Tento proces im otvoril priestor na rozšírenie predstavivosti, symbolické prekračovanie sociálnych hraníc a prepojenie rôznych aspektov ich sveta. Príbehy znázorňovali spojenia medzi časťami ich imaginárneho mesta, napríklad „rodina ide na výlet do hôr“. Projekt tak podporoval ich vizuálne vyjadrovanie, rozvoj predstavivosti mimo ich každodenného sociálneho prostredia a zároveň posilňoval citlivosť k vlastnému priestoru. Výsledkom je vizuálny a participačný projekt, ktorý skúma, ako sa segregácia odráža v detských telách, ich kresbách a vnímaní priestoru.
Jednou z častí bola vizuálna pripomienka – séria obrazov, ktoré vznikli na základe participatívnych workshopov s deťmi zo segregovaných lokalít. Deti na týchto workshopoch mapovali svoje okolie cez kresby, ktoré zachytávali ich vnímanie priestoru. Zahrali sa tak na kartografov a podrobne mapovali priestor, v ktorom sa pohybujú. Následne som vo výtvarnom spracovaní kombinovala realistické maľby pôdorysov a máp lokalít, v ktorých sme sa pohybovali, s výšivkami fragmentov detských kresieb. Ide o symbolický prepis pohybu a vnímania priestoru, ktorý je pre deti často spojený s pocitom vylúčenia. Takto vzniknuté kompozície slúžia ako vizuálna pripomienka existencie týchto komunít – ich pohľadu, skúseností a každodennosti. Každý z obrazov sa tak stáva mapou danej lokality kontrastu reálneho priestoru a priestoru vnímaného deťmi.
Dôležitou súčasťou bola aj video dokumentácia, kde deti rozprávali o svojich vysnívaných dňoch, čím sa reflektovali aktuálne dôsledky segregácie v ich životoch a prostredí.
Celkovo moja bakalárska práca spája výskum sociálneho vylúčenia s umeleckým prejavom, ktorý nielen upozorňuje na problém segregácie, ale zároveň prináša nástroje na jeho lepšie pochopenie a možnú prevenciu. Inštalácia tak jasne ukazuje, že segregácia nie je cesta.
Pracuješ s marginalizovanými skupinami už niekoľko rokov, najmä s rómskymi deťmi. Vráťme sa však na začiatok. Aký bol tvoj prvý kontakt s nimi? Mala si nejaké očakávania alebo predstavu ako to bude prebiehať, či to bolo pre teba úplne prekvapenie?
Vo svojej tvorbe sa primárne venujem téme segregácie a minoritným skupinám. Na Slovensku je najviac segregovanou komunitou rómska komunita, no nie je to moja jediná oblasť záujmu – pracovala som aj s ukrajinskou komunitou, s deťmi z detských domovov či s deťmi s rôznymi postihnutiami.
Môj prvý kontakt s umeleckou tvorbou v tomto kontexte súvisí jednoznačne s rezidenciou artaktivista, ktorá mi ukázala úplne iný prístup k umeniu, často nevyučovaný na umeleckých školách.
Prvý kontakt s deťmi bol pre mňa nesmierne srdečný. Rómske deti sú neuveriteľne otvorené, priamočiare a živé, čo som vôbec nečakala. Neviem presne, čo som očakávala, ale určite nie toto. Prišla som tam ako biela osoba z majority, so svojimi sociálnymi obavami, problémami s kontaktom a sklonom držať ľudí na dištanc – zároveň som bojovala s úzkosťami a depresiami. Ich objatia, otvorenosť a úprimná radosť mi začali otvárať srdce. Preto hovorím, že tieto stretnutia sú zároveň mojou osobnou terapiou a každodennou prácou na sebe samej.
Ako by si charakterizovala prácu s rómskymi deťmi? Máš nejaký zážitok, ktorý stojí za zmienku?
Zážitkov je naozaj veľa. Je pre mňa ťažké vybrať len jeden konkrétny. V každej skupine, s ktorou som pracovala dlhší čas, mi deti prirástli k srdcu. Vytvorili sme si osobný vzťah, plný spoločných zážitkov a silných spojení, ktorých prerušenie pre mňa nebolo jednoduché. Niektoré deti mám dodnes na sociálnych sieťach a občas si napíšeme.
A aká je práca s nimi? Niekedy komplikovaná a hlučná, ale vždy neuveriteľne dynamická, plná života a srdca.
Po úspešnom ukončení bakalárskeho štúdia v Košiciach si na magisterské štúdium nastúpila do Brna. Prečo?
Fakulta umení v Košiciach mi poskytla pevné základy pre vstup do umeleckého sveta. Spoznala som tam množstvo úžasných a inšpiratívnych ľudí. Najmä vedenie a smerovanie Ota Hudeca a Erika Sikoru bolo pre mňa kľúčové – ich prístup ma výrazne formoval a ovplyvnil moju budúcu tvorbu.
Rozhodnutie odísť z Košíc sa mi preto nerobilo ľahko. Po viacerých rozhovoroch s rôznymi pedagógmi som si však uvedomila, že je dobré vystúpiť zo svojej komfortnej a sociálnej bubliny, ktorú som si tam vybudovala. Tak som sa rozhodla skúsiť štúdium na inej škole.
Ďalším dôvodom bolo, že magisterský program na Fakulte umení neponúkal dostatočne pestrý výber predmetov, ktoré by ma oslovili. Prirodzene ma to začalo ťahať iným smerom. Prihlásila som sa do ateliéru Koncept-objekt-instalace
v Ostrave k Pavlíne Fichte Čiernej, kde ma prijali. Avšak nakoniec som neodolala Brnu a vybrala si Ateliér environmentu Barbory Klímovej, kde o rok ukončím svoje štúdium.
Si Slovenka, ktorá odišla do Česka študovať. Ak by si mala porovnať zázemie umelca v Česku a na Slovensku, aké sú rozdiely? Ako vnímaš zo svojej pozície aktuálne dianie v slovenskej kultúre? Bol to jeden z dôvodov, prečo si odišla študovať do zahraničia? Čo si myslíš, aké zmeny by sa mali na Slovensku uskutočniť, aby mali umelci stabilné zázemie a ohodnotenie?
Áno, priznávam, že politická situácia na Slovensku zohrala výraznú úlohu v mojom rozhodovaní odísť študovať do zahraničia. V konzumnej, kapitalistickej dobe by mal štát o to viac chrániť svoje umelecké prostredie – práve ono má potenciál prinavracať ľuďom vkus, ktorý je dnes deformovaný komerciou, gýčom, povrchnými trendmi či „Pinterest estetikou“. Umenie, filozofia a estetika dokážu spoločnosť kultivovať, rozvíjať jej citlivosť a schopnosť kritického myslenia.
Žiaľ, zdá sa, že naša politická scéna to nemá v pláne – namiesto podpory sme svedkami ďalšej devastácie už aj tak krehkého prostredia. O to viac si vážim umelcov, inštitúcie a jednotlivcov, ktorí sa aktívne snažia toto prostredie udržať a rozvíjať.
Na Slovensku je podľa mňa nevyhnutné zabezpečiť systematickú podporu dlhodobého fungovania umeleckých inštitúcií, spravodlivé financovanie a vnímať umenie ako základný pilier kultúrnej a spoločenskej identity. Rovnako je potrebné posilniť výučbu dejín umenia v školách a viesť deti k umeniu už od útleho veku. Ale pravdaže nie som na túto tému odborník je to len môj názor.
V Brne tiež pracuješ s rôznymi menšinami. Môžeš popísať tieto projekty?
Prvý rok v Brne bol pre mňa dosť chaotický – zoznamovala som sa s novým prostredím, ľuďmi aj školou. O to viac som si vážila, že sa mi aj napriek tomuto vnútornému chaosu podarilo zrealizovať dve spolupráce, počas ktorých som viedla workshopy.
Prvá spolupráca bola s Multikultúrnym centrom Brusinka v Brne odvádzajúce skvelú prácu. Jednou z ich hlavných tém je začleňovanie ruských a ukrajinských komunít, ktoré sa v dôsledku vojnového konfliktu alebo iných okolností presťahovali do Brna. Práca s týmito deťmi bola pre mňa odlišná od predošlých skúseností – spájala nás spoločná skúsenosť zmeny prostredia. Zblízka som však videla aj ich bolesť zo straty domova, jazykovú bariéru pri nadväzovaní kontaktu s rovesníkmi hovoriacimi po česky a predsudky, s ktorými sa stretávajú. Táto komunita to nemá jednoduché a deti tieto rozdiely a prekážky vnímajú veľmi citlivo.
Druhá spolupráca prebiehala v rómskom centre DROM, ktoré pôsobí na Cejle – jednej z najsegregovanejších oblastí v Brne. Toto centrum poskytuje útočisko pre ľudí rôznych vekových kategórií, ponúka vzdelávanie a vytvára pevné a dostupné zázemie pre obyvateľov Cejlu, ktorých sa snaží integrovať do spoločnosti. Spolupráca mi, okrem krásnych workshopov s rómskymi deťmi, ukázala aj výrazné rozdiely medzi sociálnymi centrami v Česku a na Slovensku, ako i rozdiely medzi rómskou komunitou v Brne a v Košiciach.
Spolupracovala si s rôznymi menšinami, ktoré sa samozrejme od seba navzájom v mnohom odlišujú. Ako si vnímala tieto rozdiely? Čo si zas naopak pri práci s nimi postrehla ako spoločný atribút?
Pri práci s rôznymi menšinami som si všímala, že každá komunita má vlastné špecifiká, ktoré vychádzajú z jej kultúry, histórie či aktuálnej situácie. Napríklad rómske deti sú často veľmi priame, energické a otvorené – kontakt s nimi je okamžitý a intenzívny. Ukrajinské deti, s ktorými som pracovala, boli naopak v začiatkoch zdržanlivejšie, čo súviselo so zmenou prostredia, jazykovou bariérou a traumou zo straty domova. Každá skupina má teda iný rytmus nadväzovania dôvery a iné potreby.
Spoločným atribútom, ktorý som však postrehla u všetkých, je citlivosť na autentický záujem a úprimný prístup. Keď cítia, že človek k nim pristupuje bez predsudkov, s rešpektom a ochotou načúvať, dokážu sa otvoriť a spolupráca sa stáva obojstranne obohacujúcou.
Zúčastňuješ sa rôznych rezidencií, workshopov alebo festivalov. Ktorý z nich sa ti najviac vryl do pamäti a najradšej naň spomínaš?
Najviac ma bavia výstavy, ktoré robím pre deti priamo v ich školách, komunitných centrách a podobných priestoroch. Bývajú plné zábavy, hudby a radosti. Prvú takúto živú a spontánnu vernisáž som zažila počas rezidencie v Sečovciach a práve tá ma inšpirovala vytvárať výstavy aj pre deti, aby mohli vidieť svoje práce vystavené, pochváliť sa kamarátom či rodine a zažiť pocit hrdosti na vlastnú tvorbu.
Moje výstavy pre širokú verejnosť sú zasa každá úplne iná. Baví ma atmosféra skupinových výstav s jasnou témou, kde môžem spoznať nových umelcov, aj čaro festivalov, kde sú diela často inštalované netradičným spôsobom. Silným zážitkom pre mňa bola práve rezidencia v Sečovciach, ale aj pobyt v Co.labse v Brne, kde som sa prvýkrát stretla s úplne novým prostredím a ľuďmi.
Tvoríš prevažne veľkorozmerné objekty alebo inštalácie, no taktiež ti nie je cudzia maľba alebo intermédiá. Ktorá z týchto techník je ti najbližšia?
Momentálne sa vo svojej tvorbe najviac venujem obrazom, pri ktorých využívam vlastnú autorskú techniku – šitie priadze dutou ihlou. Touto metódou vytváram abstraktné kompozície inšpirované detskými kresbami z workshopov. Proces šitia sa pre mňa stal rituálom, pri ktorom spracovávam emócie z týchto stretnutí.
Zároveň vnímam túto tvorbu aj ako formu umeleckého výskumu – jedným z výstupov participácie sú práve tieto abstraktné obrazy, ktoré vychádzajú z fragmentov kartografických záznamov detí. V ich výtvarnom spracovaní kombinujem realistické maľby pôdorysov a máp lokalít, v ktorých sa pohybujeme, s výšivkami fragmentov detských kresieb. Ide o symbolický prepis pohybu a vnímania priestoru, ktorý je pre deti často spojený s pocitom vylúčenia.
Výsledné kompozície slúžia ako vizuálna pripomienka existencie týchto komunít – ich pohľadu, skúseností a každodennosti. Využívam kontrast medzi estetikou a obsahom: vizuálna príťažlivosť diel má upútať pozornosť diváka, aby odhalila hlbšiu tému – vyčlenenie komunity. Každý obraz sa tak stáva mapou konkrétnej lokality, kontrastom medzi reálnym priestorom a tým, ako ho vnímajú deti.
Ktoré zo spomenutých diel/projektov bolo pre teba najnáročnejšie vytvoriť či už časovo alebo technicky?
Jednou z hlavných úloh participácie je vytvorenie dialógu (v ktorom sú vypočuté hlasy participantov) a prispieť k sociálnej zmene. Túto úlohu som sa pokúsila splniť inštaláciou bunkra v strede respíria, ktorý sa stal sochársko-maliarskym objektom. Na jeho výstavbu boli použité výstupy detí z workshopov a to konkrétne 14 metrové plátno, masky z tvrdeného kartónu a video z priebehu workshopov. Touto prácou, ktorá bola zvonka objektom a zvnútra expandovanou maľbou, som chcela vytvoriť inkluzívny priestor priamo na akademickej pôde Fakulty umenia. Mojím zámerom bolo poukázať na dôležitosť participatívneho umenia, častokrát odsúvaného pre jeho insitnú povahu a zároveň vytvoriť bunker pripomínajúci svojou architektúrou detskú izbu ako metaforu bezpečia a pohody. Stal sa tak miestom citlivosti a terapeutickým priestorom pre širokú verejnosť, čím umožnil prekonávať hranice medzi komunitami a odbúravať predsudky majority.
Čo ťa najviac baví na tvorbe?
Pravdepodobne ma najviac priťahuje dynamickosť a energia kolektívnej tvorby – spoznávanie nových ľudí, ich príbehov a spôsobu, akým ich dokážu vyjadriť prostredníctvom umenia. Fascinuje ma sledovať, ako sa umenie stáva univerzálnym jazykom pre komunity, ktoré si nemusia rozumieť slovami. Tento proces scitlivuje nielen druhých, ale aj mňa samu. Zároveň vytvára zážitky, ktoré majú trvalú hodnotu.
Rovnako ma napĺňa výtvarný výskum – vo svojej tvorbe sa pohybujem medzi participáciou a jej výtvarným spracovaním. Zaujíma ma, ako môže byť umelecký proces zdieľaným priestorom pre kolektívnu pamäť, hru či spracovanie traumy. Ako autorka vnímam svoju rolu ako most – nie reprezentantky, ale sprostredkovateľky, ktorá prepája insitný prejav s akademickou výtvarnou formou a danú komunitu so širšou verejnosťou.
Často preto prispôsobujem alebo úplne mením médium, s ktorým pracujem. Baví ma tá inakosť a fascinujú ma momenty, keď sa nehmotný zážitok a atmosféra z participácie pretavia do hmotnej inštalácie. Výsledné dielo je pre mňa poetickým gestom – nesie odtlačok zdieľanej skúsenosti, no zároveň zostáva autonómne a výtvarne zrozumiteľné.
Máš nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre teba inšpiráciou?
Nemám vyslovene jeden umelecký vzor, ale určite sú ľudia, ktorí ma inšpirujú – či už ako umelci, alebo ako osobnosti.
Na prvé miesto by som dala účastníkov mojich workshopov. Ich príbehy ma hlboko zasiahli, inšpirovali a v niektorých prípadoch aj zmenili môj pohľad na svet.
Veľký vplyv mali taktiež moji pedagógovia – Oto Hudec, Erik Sikora a Tomáš Rafa, s ktorým som sa stretla na rezidencii. Viedli ma, smerovali, keď bolo treba, aj pritlačili. Ich podpora a konštruktívna kritika silno formovali moju tvorbu. Za to som im nesmierne vďačná.
Zo sveta umenia ma inšpirujú napríklad Renzo Martens, Tania Bruguera, Thomas Hirschhorn, Francis Alÿs, Ai Weiwei, umelecká skupina Superflex či Joseph Beuys. Fascinuje ma ich prístup k tvorbe, spôsob, akým komunikujú témy, i samotné výstupné diela.
Okrem toho zohrali veľkú úlohu aj odborné publikácie, ktoré zásadne ovplyvnili môj prístup. Spomeniem mená ako Claire Bishop, Grant H. Kester, Donna J. Haraway, Suzanne Lacy či Ján Zálešák.
Môj zoznam inšpirácií je naozaj široký – siaha od každodenných momentov a obyčajných ľudí až po významných umelcov a teoretikov.
Čomu sa venuješ vo voľnom čase, okrem spomínaných umeleckých aktivít?
Vo svojom mimoškolskom čase sa venujem čítaniu, študovaniu a skúšaniu nových techník. Často je to aj emailovanie, keďže dohodnúť participáciu zvyčajne trvá určitý čas.
Ak by som mala úplne oddeliť umeleckú časť, sú to bežné veci – často trávim čas sama v prírode alebo doma, kde sa sociálne „resetujem“. Som skôr introvertnej povahy, hlavne keď mám menej energie, vtedy rada trávim čas sama. Okrem toho si rada zacvičím jogu alebo vybehnem von s priateľmi – také tie bežné radosti. Som veľmi rodinne orientovaná, takže keď som doma v Košiciach, snažím sa im venovať maximum svojho času. Keď som v Brne, nahrádzajú to videohovory.
Na čom momentálne pracuješ a aké plány máš do budúcna?
Momentálne sa pripravujem na svoju magisterskú prácu, ktorú začnem aktívne tvoriť teraz od septembra. Na čas sa vzdialim od participácií, no budem z nich čerpať pri skúmaní témy segregácie – ako vzniká v urbanizme, ako na nás vplýva estetika mesta a iné podobné otázky. Plánujem využiť skúsenosti z minulých projektov a zároveň preskúmať aj umelecké médiá, s ktorými som doteraz nepracovala – tie si však zatiaľ nechávam v zálohe na neskôr.
Do budúcna by som rada pokračovala v doktorandskom štúdiu a jedného dňa priniesla tému participácie aj do ateliérov na vysokých školách. Fascinuje ma, ako sa dá skúsenosť pretaviť do výsledných artefaktov, aký má dopad na spoločnosť a ako tento proces mení samotného umelca – scitlivuje ho a rozširuje jeho vnímanie.
Eva Vaňová (1999, Košice)
je slovenská vizuálna umelkyňa.
Absolvovala bakalárske štúdium na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, ktoré v roku 2024 ukončila v Ateliéri obrazu, pod vedením Mgr. art. Ota Hudeca, ArtD..
Zúčastnila sa niekoľkých kolektívnych výstav, rezidencií, workshopov a festivalov v Košiciach, Sečovciach, na Domaše, v Smolníku, Prešove, Žiline, Banskej Štiavnici, Topoľčanoch, Trnave, Modre, Bratislave a v Brne. Taktiež mala samostatnú online výstavu v Gandy Gallery.
V roku 2024 bola finalistkou súťaže Maľba roka Nadácie VÚB, kde sa do finále dostala aj v roku 2025.
Eva Vaňová vo svojej tvorbe pracuje s témou segregácie marginalizovaných skupín. Participuje najmä s deťmi – z rómskej komunity, z ukrajinskej komunity, z detských domovov či s rôznymi postihnutiami.
Vytvorila vlastný komunitný projekt Na hranici, v ktorom počas roka a pol organizovala rôzne inkluzívne workshopy pre deti z minoritných skupín v Košiciach s cieľom vytvoriť bezpečný priestor, kde sa mohli prepojiť viaceré komunity už od mladého veku a prekonať tak rôzne predsudky.
Takisto je autorkou dlhodobého projektu Mapovanie očami detí zameriavajúci sa na skúmanie lokalít, v ktorých deti z rôznych komunít žijú, z ich vlastnej perspektívy. Mapovanie zatiaľ prebehlo v Košiciach a v Brne s dvoma komunitami – rómskymi deťmi a deťmi z ukrajinskej komunity.
Z participácií následne vytvára diela upozorňujúce na miesto týchto komunít v urbánnom priestore. Snaží sa tak spájať insitné umenie s akademickým prostredím. Pritom používa rôzne média – maľbu, kresbu, objekt, inštaláciu, intermédiá.
V súčasnosti je študentkou magisterského stupňa na FaVU VUT v Brne, kde navštevuje Ateliér environment pod vedením prof. MgA. Barbory Klímovej. ArtD..
