Z komentovanej prehliadky výstavy Nikoly Šušovicovej: Dvojmo v Galérii Jula Bindera moje kroky smerovali na vernisáž výstavy Erika Šilleho s názvom Máme problémy, ale aspoň nie jeden, ktorá sa uskutočnila v piatok 6.6.2025 o 19.00 v Schemnitz gallery v Banskej Štiavnici. Kurátorkou výstavy je Miroslava Urbanová. Výstava potrvá do pondelka 14.7.2025, takže ju môžete ešte osobne navštíviť.
Prečítajte si reportáž z výstavy Erik Šille: Máme problémy, ale aspoň nie jeden, kde sa dozviete viac o vystavených dielach, o Erikovi Šillem, ako i o Schemnitz gallery.
O výstave Máme problémy, ale aspoň nie jeden
Máme problémy, ale aspoň nie jeden
Ako už názov výstavy hovorí – Máme problémy, ale aspoň nie jeden, vystavené diela zachytávajú niekoľko súčasných globálnych problémov. Hoci Šilleho maľby tu nie sú najnovšie, z rokov 2020-2023, tak ich čítanie je nadčasové. Zobrazené scény, či prvky možno chápať aj v kontexte dneška. Ako hovorí aj kurátorský text, vystavené diela sa na žiadosť autora po dvoch rokoch vrátili naspäť na Slovensko z Izraela, kde aktuálne prebieha vojenský konflikt.
Či už svetové problémy, ako ozbrojené konflikty, environmentálne hrozby, alebo aj zdanlivo neškodné problémy pop-kultúry či konzumnej spoločnosti môžeme nájsť v dielach na výstave Máme problémy, ale aspoň nie jeden. Tých problémoch je niekoľko a nie sú len spoločenské, ale aj osobné. Nachádzame tu taktiež pohľad samotného autora na zobrazované udalosti. Avšak, ako ich vníma?
Tých perspektív môžeme nachádzať niekoľko. V prvom rade vystupuje ako pozorovateľ. Zaznamenáva všetko navôkol čo sa deje a prepája to. Je jedno, či sú to správy z reálneho sveta a sociálnych sietí, alebo postavičky populárne z animovaných filmov či reklám. Istým spôsobom sa stáva novým médiom, ktoré prináša divákovi zmes informácií. Až takú zmes, ktorú môžeme nazvať informačným pretlakom. Tu prichádza ďalšia úvaha, či Erik Šille nekritizuje dnešnú dobu plnú informácií, mnohokrát aj absurdných a pre konzumenta nepodstatných. Svet, ktorý plytko posúva informácie bez toho, aby apeloval na riešenie skutočných problémov. V jeho dielach túto kritiku môžeme nájsť s istou iróniou či trpkým humorom, miestami až absurditou. V neposlednom rade z autorových obrazov srší istá beznádej či neistota z toho všetkého, čo sa okolo deje. Na jeho postavičkách personifikujúcich ľudí badať smútok, bezmocnosť a bezútešnosť z toho, v akom svete žijú. Aká budúcnosť ich čaká?
Globálne problémy
Obrazy zväčša plné sladkých farieb a roztomilých postavičiek na výstave Máme problémy, ale aspoň nie jeden narúšajú hrozivé scény. Odtrhnutá noha, všade tečúca krv, ktorej je viac ako pitnej vody, smerujúca k smrti, vojnou zničená stena príbytku, stíhačka a iná technika pripomínajúca boj – to všetko je koncentrované na maľbe Bloody voyage. Na pozadí so symbolmi známych zo sociálnych sietí, ktoré sa posledné roky stali nástrojom, či skôr zbraňou politickej moci takmer rovnako silnej ako tej skutočnej používanej v reálnej vojne. Bloody voyage možno označiť za najsilnejší obraz výstavy Máme problémy, ale aspoň nie jeden. Ďaleko za ním nezaostáva ani War, ktorý ukazuje postavu s chýbajúcimi končatinami.
Nielen hrôzy vojny môžeme nájsť na výstave Máme problémy, ale aspoň nie jeden. Pri maľbách Feeding the earthworms a Feeding the wolves môžeme nájsť odkaz na konzumnú spoločnosť a drancovanie prírodných zdrojov. Obzvlášť v diele Feeding the wolves, kde pod dokonalou rodinnou zástavbou je naznačená rozdrancovaná zem, z ktorej sa čerpajú nerastné suroviny zabezpečujúce ľudský blahobyt. Odkaz na drancovanie nerastných surovín a konzum tu predstavujú znázornené kravské mliečne žľazy dávajúce mlieko cez potrubie ako vo veľkostatkoch. Doslova je tu kritika na to, ako sa naša Zem „dojí“.
Aj roztomilé bytosti môžu pociťovať smútok
Priveľa negatívnych situácií a udalostí v napohľad čistom a zdanlivo dokonalom svete pôsobiacom optimisticky – však žijeme v dobe blahobytu, môže predsa len vyvolávať pochybnosti. Úzkosť, depresia, smútok, bezmocnosť, neistota z toho, čo príde, ale aj nostalgia za starými časmi – to sú emócie, ktoré bežne ľudia zažívajú v dnešnej dobe. Tieto nálady zobrazuje Erik Šille na svojich obrazoch pomocou rôznych postavičiek a zvieratiek ovplyvnený euroamerickou kultúrou a vplyvmi z jeho obľúbeného Japonska.
Ukazuje nám tak zrkadlo spoločnosti, pre ktorú práve negatívne emócie nie sú populárne. Tie častokrát bývajú ukryté pod povrchom neúprimného, plytkého šťastia a spokojnosti prameniacich z nepodstatného materializmu či konzumu prezentujúcich svoj vyumelkovaný život na sociálnych sieťach. Nastáva tu tak paradoxná výmena, keď nešťastní ľudia prezentujú zdanlivé šťastie vo fiktívnom svete, oproti šťastným postavičkám z fiktívneho sveta, ktoré predvádzajú nie šťastné emócie na maľbách Erika Šilleho.
Kontrastný rukopis
Ako už bolo spomenuté, nielen vizuálna stránka je v kontraste s obsahom, ale aj samotný rukopis Erika Šilleho.
Prvky ako súvislé, žiarivé farebné plochy farieb bez viditeľného ťahu štetca oddelené priam geometrickými líniami sú možné najviac vidieť na maľbách Feeding the earthworms a Feeding the wolves. Tie kontrastujú s tušovými kresbami v druhej miestnosti výstavy Máme problémy, ale aspoň nie jeden ako Let me cry Japan, No people no cry, Help – Japan a My wife, ktoré sú vytvorené expresívnymi ťahmi zanechávajúcimi stekance a škvrny.
Takisto farebnosť jednotlivých diel je plná kontrastu, keď pastelové farby sa striedajú s pochmúrnou čiernou farbou. To vyvoláva rozporuplné pocity u diváka, ktorého na prvý pohľad vábia sladké farby a milé postavičky, no zároveň sa stretáva s krvou, odtrhnutou končatinou, alebo tmou.
V neposlednom rade je tu aj kompozícia, či skôr vyobrazený motív. Striedajú sa tu obrazy plné vizuálneho chaosu, keď sa na plátne stretávajú viaceré postavičky, symboly a príbehy na jednej strane. Kdežto na strane druhej je tu doslova pár portrétových obrazov vtákov alebo animovaných postavičiek, ktoré pôsobia osamotene svojou mimikou. Tú môže divák nerušene skúmať bez väčších rušivých detailov oproti skupinovým zobrazeniam na maľbách, kde sa vyskytuje viac príbehov a postáv, ktoré sú niekedy ťažšie identifikovateľné.
To všetko vyjadruje akúsi rozpoltenosť, ktorá je typická pre kontrastný rukopis Erika Šilleho. Farebnosťou a vyobrazenými motívmi sa snaží zachytiť nielen dnešný konzumný svet pop-kultúry, ale týmto jazykom dneška sa prihovára najmä mladej generácii, ktorej by nemali byť ukradnuté súčasné problémy, ktoré sa skrývajú na pozadí na prvý pohľad sladkých malieb.
O Erikovi Šillem
Erik Šille (1978) je slovenský umelec a maliar. Absolvoval Katedru Maliarstva na VŠVU v Bratislave, kde navštevoval 4. ateliér u prof. Ivana Csudaia, akad. mal. a bol tu následne doktorandom. Od roku 2017 pôsobí na VŠVU v Bratislave ako vysokoškolský pedagóg. Na konte má niekoľko samostatných a skupinových výstav na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Rakúsku, Poľsku Nemecku, Belgicku, Taliansku, USA, Japonsku, Indonézii. Získal niekoľko ocenení a bol nominovaný v prestížnych umeleckých súťažiach. Bol laureátom Nadácie Tatra banky Mladý tvorca v roku 2010. V roku 2009 získal 1. miesto v súťaži Maľba roka Nadácie VÚB.
Vo svojej tvorbe sa Erik Šille venuje maľbe, kresbe a grafike. Charakteristickým je preňho používanie digitálneho obrazu ako hlavnej predlohy maľby. Tento rukopis zahrňujúci žiarivé, súvislé plochy farieb a čisté priam geometrické línie kontrastne strieda s gestickými zásahmi v podobe stekancov a škvŕn. Jeho diela plné komiksových a rozprávkových hrdinov, zvierat, znakov a symbolov pop-kultúry zasadených do fiktívneho urbánneho prostredia sa vyznačujú prebytkom informácií a detailov, ktoré rozprávajú príbehy. Vychádza teda z animovaných filmov, reklamy, počítačových hier, japonských komiksov a rôznych podôb subkultúry. Svojou tvorbou živo komentuje aktuálny svet prostredníctvom neustáleho mapovania jeho problémov, či paradoxných situácií. Napriek mnohokrát roztomilo vyzerajúcim námetom rozpráva príbehy beznádeje či tragických udalostí dnešného sveta.
O Schemnitz gallery
Schemnitz gallery je galéria súčasného umenia, nachádzajúca sa na Ulici Andreja Sládkoviča 53 v Banskej Štiavnici. Sídli v zrekonštruovanom renesančnom dome zo 16. storočia – v tzv. Senensisovom dome. Jej názov pochádza z pôvodného nemeckého názvu Banskej Štiavnice z čias Rakúsko-Uhorskej monarchie, Schemnitz. Od svojho vzniku v roku 2013 sa galéria zameriava na prezentáciu aktuálnych tendencií v súčasnom výtvarnom umení.
Za výstavný program Galérie Schemnitz je zodpovedná galerijná rada zložená z renomovaných odborníkov. Galéria sa tak zameriava na obsahovo a vizuálne kvalitné výstavy – či už renomovaných alebo začínajúcich umelcov. Vystavujú tu prevažne slovenskí umelci, ale výnimkou nie sú ani zahraniční umelci.
Záver
V piatok 6.6.2025 som sa ocitla medzi mnohými ľuďmi, ktorí sa prišli pozrieť na otvorenie výstavy Erik Šille: Máme problémy, ale aspoň nie jeden v Schemnitz gallery v Banskej Štiavnici, ktorej kurátorka je Miroslava Urbanová.
Výstava, ako to už spomína názov – Máme problémy, ale aspoň nie jeden, plne pomenúva svojimi dielami hádam všetky možné problémy dnešnej spoločnosti – od ozbrojených konfliktov, ekologické problémy, konzum až po osobnostné problémy jednotlivca. Výstava patrí medzi tie aktuálne, ktoré by mal vidieť aj človek nezaujímajúci sa primárne o umenie. Prečo? Lebo Erik Šille nie je len pozorovateľom, ktorý zachytáva všetko okolo seba, ale nastavuje nám aj zrkadlo tohto informačného pretlaku a spoločnosti, ako sa v ňom cíti. Diela na prvý pohľad lákajú diváka sladkými farbami a rozkošnými postavičkami, avšak keď sa k ním priblíži, zistí, že sa jedná o nie šťastné príbehy tohto sveta.
