V poslednej chvíli sa rozhodla z myšlienky študovať právo presedlať na štúdium maľby. Jej záujem o humanitné vedy sa pretavil do maľby, kde zachytáva človeka a všetko, čo ho ovplyvňuje a formuje. Magdaléna Masárová v rozhovore porozpráva o svojej tvorbe, ako sa od maľby dostala k iným médiám, ktoré navzájom prepája, ale aj o folklóre, ktorý sa zamieňa s folklorizmom.
Vo svojej tvorbe zobrazuješ človeka a jeho limity spoznávania, jeho postavenie v spoločnosti, hodnoty, správanie, miesto, kde žije, sily, ktoré ho formujú, ale aj moc, ktorá ho deformuje. Ako si sa k týmto témam dopracovala?
Tieto témy sú v podstate prirodzeným vyústením mojich predchádzajúcich záujmov. Už na strednej som si v rámci seminárov vybrala humanitný smer, ktorý bol zameraný na dejiny a náuku o spoločnosti. Pôvodne som chcela ísť študovať právo, no na poslednú chvíľu som sa rozhodla pre umenie. Záujem o človeka a o ontologicko-gnozeologické témy však ostal a myslím si, že sa začal ešte rozvíjať práve prostredníctvom mojej tvorby.
Ako si sa vlastne dostala k výtvarnému umeniu?
Ako veľa detí, tak aj ja som už od škôlky chodila na výtvarný krúžok, na ZUŠ-ku. Dlho som to brala len ako hobby. Ako spomínam vyššie, chcela som ísť na právo. Myslím si, že v zásadnej miere k zmene tohto pohľadu na umenie došlo vďaka ľuďom, ktorí ma viedli na ZUŠ-ke. Nejakým spôsobom mi oni vnukli ideu štúdia na umeleckej škole. Vďaka mame som sa potom dostala k profesorovi Hološkovi a jeho dcére Ľudke, na konzultácie mojej tvorby. Úprimne sa sama čudujem, že ma neposlali domov, lebo práce boli slabé. Boli to skôr dekoratívne maľby s pekne zvolenou farebnosťou, nemali žiadny hlboký význam, myšlienku. Najskôr som tápala, ale potom som si uvedomila, že je to to, čo chcem robiť a zabrala som. U profesora som potom aj ďalej študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici, čo bolo pre mňa naplňujúce.
Vráťme sa však k tvojej tvorbe a rozoberme si ju trochu. Niektoré diela doplňuješ o rôzne nápisy či slogany. Chceš tým vyjadriť bližší význam obrazu divákovi, alebo je to skôr tvoja osobná potreba vyjadriť názor?
Na jednej strane prostredníctvom nápisov vyjadrujem svoj osobný názor a postoj. No na druhej strane treba povedať, že väčšinou sa jedná o citáty alebo výroky, ktoré ma oslovili. Sú od filozofov, alebo pochádzajú z mojich obľúbených kníh, filmov, skladieb, a tak ďalej, čo by mohlo viesť k tomu, že len preberám názory. Uvedomujem si tu však silu slova, ktoré je častokrát vytrhnuté zo svojho pôvodného kontextu a v maľbe tak funguje ako nová výpoveď. Vedome s tým pracujem. Divák môže v nápise odčítať jeho pôvodný kontext, ale rovnako tak nemusí. Je to hra. Niekedy ide aj o zavádzanie. Výsledný nápis je pozliepaný z viacerých textov, pričom na prvý pohľad môže text pôsobiť ako jeden celok, napriek tomu je to lož. Lož, ktorá však môže podnietiť k hľadaniu pravdy, či podstaty. Bližší význam obrazu, ale aj nápisu, tak pre mňa určuje každý divák sám, podľa svojich osobitých kontextov.
Pozadia na tvojich maľbách sú neurčité, miestami sa v nich objavujú rastlinné a folklórne ornamenty. Vysvetlíš ich význam?
Keďže väčšina mojich obrazov je figurálnych, práve človek, a teda figúra hrá hlavnú úlohu. Pozadie ostáva len voľne nahodené. Môže predstavovať určitý stav „bezčasovosti“ a „bezpriestorovosti“. Rastlinné a folklórne ornamenty vychádzajú z okolia Záhoria a južnej Moravy, odkiaľ pochádzam, kam sa hlásim. V jednom rozhovore povedal Alexander Tinei, že život v obrazoch odzrkadľuje umelcov život. Objavovanie sa týchto motívov v mojich maľbách vnímam ako niečo autentické pre mňa ako osobu autora.
Maľby dopĺňaš aj výšivkou. Prečo si sa rozhodla pre takýto zásah do maľby?
Aj o výšivke platí vyššie uvedené. Čerpám vzory zo svojho prostredia a transformujem ich do nových znakov. Zároveň je to tradičné médium, ktoré bolo, a možno u niekoho ešte stále je, súčasťou domácnosti. Myslím tým vyšívané plátienka s textami a obrázkami, ktoré predstavujú nejakú múdrosť starých mám a otcov, porekadlá, a podobne. Na druhej strane tým reagujem na vzrastajúcu vlnu obrodenia a romantizácie folklóru, ktorý je v poslednej dobe politicky a mocensky zneužívaný.
Aký máš ty osobne vzťah k folklóru?
Pozitívny. Vyrastala som s ním, dokonca od malička som mala svoj kroj. O to viac ma možno poburuje folklorizmus, čo chápem ako nápodobu používanú mimo svojho prirodzeného prostredia a ktorá je pozbavená svojich pôvodných funkcií. Toto zneužívanie môžeme vidieť v politike, v reklame, v módnych trendoch, v produkovaní lacnej hudby, ktorá sa chce odvolávať na folklór a podobne.
Na folklór narážaš aj v performance, kde si odetá v šate vyskladanom z ručne maľovaných stužiek, ktoré sú súčasťou kroja z obce Radošovce. Tu kritizuješ to, že sa folklór stáva súčasťou popkultúry a je častokrát aj zneužívaný politickou či mediálnou mocou. Tvrdíš, že sa už nedá hovoriť o folklóre, ale skôr o folklorizme. V performance vychádzaš zo svojej minulosti a tradícií okolia, ktorú pretváraš do prítomnosti. Ako hodnotíš súčasný pohľad spoločnosti vo vzťahu k folklóru a tradíciám? Máš skôr kritický názor k folklorizmu alebo vidíš v ňom aj nejaké pozitíva?
Folklorizmus je pre mňa nápodoba, alebo len tieň, ktorý postráda hodnotu. Môj názor je teda kritický, aj keď sa na to možno pozerám prehnane prísne. Napríklad v podcaste s Teréziou Krnáčovou sme sa rozprávali o modrotlači, ktorú si tiež sama skúsila. Je to pomalý proces výroby, ktorý je originálny. Má svoj vlastný know-how. Výsledok je kvalitný, nezameniteľný. K tomu sa viaže samozrejme aj cena. V móde, ako i v reklame sa môžeme stretnúť s „kópiami“ modrotlače, kde ju vedia použiť na tričko, ale dokonca aj na obal toaletného papiera. Verím, že spotrebiteľom sa taký dizajn môže páčiť. Ja to rozdýchavam :).
Ďalším dobrým príkladom je, keď sa politici obliekajú do kroja, alebo používajú „folklórny“ font na billboardy. Beriem to ako niečo iba navonok prejavované, ale vážne nemyslené, aktivity politikov v boji o voliča. Takéto používanie folklóru mi príde nepravdivé.
Ale samozrejme nič nie je len čiernobiele. Ak niečo vychádza z tradície, ale nijako sa ju nesnaží kopírovať a zneužívať, ale posúva ju ďalej, rozvíja ju o ďalšie konotácie, to je pre mňa cesta. V konečnom dôsledku tak postupujem vo svojej tvorbe. Čo sa týka odevného dizajnu, tak napríklad Veja Kočáriková podobne vychádza z tradícií a z nášho radošovského kroja, ale nie je to prvoplánové. Sú za tým rozhovory so seniormi, ich osobné príbehy, ktoré potom pretavuje do jej diel. Výsledná kolekcia odevov nesie prvky nášho tradičného kroja, ale rozhodne nemôžeme hovoriť o kópii či fejkovej napodobenine.
Na výstave Deti sú… v Galérií u Františkánov v Skalici sme mohli vidieť v roku 2018 diela z tvojej bakalárskej práce zamerané na postavenie dieťaťa v konzumnej spoločnosti. Snažila si sa tu poukázať na to, že emocionalita a spiritualita, ktoré tejto spoločnosti bažiacej po úspechu a materiálnych veciach chýbajú, sú možno dôležitejšie k osobnému sebapoznaniu či šťastiu. Skúmala si pri vytváraní tohto cyklu aj detskú psychológiu? Myslíš si, že dnešné deti majú dostatočne pestrý emocionálny život, alebo je už narušený konzumom?
S deťmi pracujem už dlho. Moja mama je učiteľka v materskej škôlke, takže som tam tiež trávila veľa času. Po strednej som pôsobila aj ako učiteľka tanca na ZUŠ-ke. Momentálne stále občas vediem krúžky pre deti. Takže v praxi som mala možnosť skúmať detský svet. Snažila som sa s nimi pracovať tak, aby jednotlivé zadania a hry nekrátili ich voľnosť. Spoločne sme rozvíjali svoju fantáziu a tvorivosť. Všetci sme si boli rovnocenní. Napriek tomu sa na hodine dokázala udržať určitá disciplína, ktorá ale bola veľmi prirodzená. Myslím, že sme vytvorili určitý balans. O to podľa mňa ide. Myslím si, že dnešné deti majú dostatočne pestrý život. Problém skôr vidím v tom, že či je pestrý emocionálne, alebo len v maximálne možnom vyplnenom priestore aktivitami, ktoré im neustále ponúkajú rodičia. Až v zmysle konzumnom – „uzabávaj sa k smrti“. Podľa mňa je napríklad dôležitý aj určitý priestor na „nudu“. Tu skôr aj v maľbách narážam na dospelých a ich postoj k tomu, čo sú skutočné hodnoty.
Čo sa týka literatúry o detskej psychológii, pedagogike a podobne, tam som mala pomerne veľký výber kníh aj doma. S mamou sme doma často preberali tieto témy, takže sú mi blízke, dokonca prirodzené. Preto som aj pri bakalárke siahla po tejto téme.
Minulý rok si sa zúčastnila tvorivého pobytu v historickom objekte Kláštora Hieronymitánov v Štiavnických Baniach, kde si sa inšpirovala nájdenými vecami, či už z obdobia socializmu, alebo s cirkevnou tematikou. Vytvorila si triptych a diptych technikou frotáže z nájdených historických a náboženských pozostatkov kláštora. Môžeš popísať tieto diela?
Techniku frotáže som využila na mapovanie priestoru. Frotáže tak zachytávajú čas, to čo sa postupne dialo s kláštorom – ako sa menili jeho účely a využitia. V jednom jeho krídle bolo zriadené kino Hviezda. V týchto priestoroch som triptych zavesila na pódium, v podstate na mieste premietacej plochy. Vznikol Oltár, ktorý v budove po “socíkovskej” prerábke poukazuje na jej prvotný účel. Zároveň však pre mňa multiplikácia jednotlivých frotážovaných predmetov vedie k novým intertextuálnym presahom. Napríklad zdvojenie Ježiša môže otvárať otázky pevnej viery, farizejstva, možnosti koexistencie viacerých vierovyznaní vedľa seba. Ruky dvoch Ježišov sa dotýkajú, môže nás to odkazovať k témam, ktoré sa často najmä pred voľbami otvárajú v konzervatívnejších krajinách, ktorou je aj Slovensko. Sú to témy týkajúce sa LGBTI komunít a podobne. Diptych je zase zavesený v priestoroch bývalej fary, kde je nainštalovaný na garniži, ktorá tu po nej ostala. Multiplikovaný Ježiš tu padá/lieta? dole hlavou. Okolo neho sú ako dekorácie odtlačené zábradlia z cca 18. storočia a tiež poschodia z lešenia, ktoré je súčasťou budúcej prerábky. Významovo sú tieto inštalácie otvorené akejkoľvek inej interpretácii.
V ďalších dielach si tu spolupracovala s umelcom Jakubom Cmarkom. Vytvorili ste inštaláciu z nosidiel, ktorá sa odvoláva na nezrealizovaný projekt zriadenia nemocnice pre baníkov.
K dispozícii sme mali aj nosidlá. V Kláštore Hieronymitánov chceli v minulosti podľa historických textov zriadiť aj nemocnicu pre baníkov. Napriek snahe a súčasne zvláštnym úradným prekážkam sa to nepodarilo. Nasimulovali sme ju do priestoru rajského dvora. Každé nosidlo nesie nápis, ktorý je čerpaný z titulov katolíckych novín, ktoré sú súčasťou archívu kláštora ako pozostatok bývalej fary. Zámerne sme vyberali tie, ktoré korelujú s poslaním záchranného nosidla. Tie, ktoré hovoria o človeku a jeho existencii, o hodnotách a ľudskosti. Nápisy sme písali kávou, pretože sme chceli použiť prírodný pigment a v rámci improvizácie na sympóziu bola „po ruke“. Nosidlá tam boli rozostavané počas celého leta, kedy boli vystavené prírodným podmienkam. Tie postupne nápisy zmazávali. Keď prišlo na deinštaláciu, nápisy boli preč. Cez staré nosidlá postupne začala prerastať tráva, čo sme vnímali ako nový a pridaný hodnotový prvok.
S Jakubom ste reagovali na vplyv socializmu v tomto objekte, kde vznikla v tom čase prístavba „prilepená“ k pôvodnej architektúre, ktorá slúžila ako kino. Tu ste sa inšpirovali nájdenou tabuľou so sloganom z komunistických prvomájových sprievodov. Ako ste na to reagovali?
Spolu s Jakubom Cmarkom sme ako dvojica reagovali na spomínanú dostavbu z dôb socializmu. V súčasnosti je toto krídlo stále občasne využívané na premietanie pri príležitostiach ako je Medzinárodný deň žien a iné, alebo zastáva funkciu domu kultúry. Zároveň táto budova slúžila ako sklad pre tabule so sloganmi z komunistických prvomájových sprievodov a pre podobný propagačný materiál. Jeden pôvodný transparent s heslom „pozdravujeme slávne májové dni“ sme využili s jeho estetikou a vytvorili sme k nemu ďalší, ktorý odkrýva druhú stranu mince. Text tohto simulovaného readymade-u sme čerpali takisto (ako pri nosidlách) z katolíckych novín. Výroky vytrhnuté zo svojho pôvodného kontextu a následné transparenty boli zavesené na prístavbe. Podčiarkujú tak napätie medzi dvomi ambivalentnými pólmi. Nové heslo znie: „Ja som slabo platený robotník, ja som nezamestnaný, ja spím pod mostami, ja som väzeň!“ Výslednú situáciu sme chceli podtrhnúť prekrytím nepôvodnej budovy pomocou ochrannej siete na stavby. Tá jednak reaguje na alarmujúci stav chátrajúcej budovy. Na druhej strane môžeme hovoriť o jej zbytočnosti a potrebe odstrániť ju.
Na povale kláštora vznikla aj performance. Aká?
Táto performance takisto reaguje na priestor kláštora. Odohrávala sa teda na povale, kde komínová sústava vytvára akési brány, či priechody. Čo ma svojou atmosférou pohlcovalo. Prišlo mi to veľmi očisťujúce až transcendentné. Počas samotnej performance som prechádzala týmito oblúkmi veľmi pomaly, snažila som si naplno uvedomiť každý krok a pohyb. Na hlave som mala svetlo – čelovku, ktoré prekrývalo moju tvár. Stala som sa anonymnou. Duchovný priechod odnikiaľ nikam, tu a teraz. Alebo je to úplne inak? Bavila ma táto nejednoznačnosť. Zároveň istá spomalenosť môjho pohybu dávala priestor divákovi na premýšľanie. Možno čakal, čo sa stane, lúštil o čo sa jedná, ale ja som sa pred koncom otočila a vrátila som sa naspäť do tmy. Videozáznam performance sa potom premietal na čiernu látku priamo na povale.
Viac o dielach, ktoré vytvorila Magdaléna Masárová počas rezidencie Kláštor Opening, si môžete prečítať v reportáži Kláštor Opening 2020 a výstava Misia: Priestor tu.
V ktorom prostriedku sa ti vyjadruje lepšie? Performance alebo maľba?
Akékoľvek médium chápem ako jazyk alebo vyjadrovací prostriedok, ktorý sa snažím zvoliť si podľa toho, ako si myslím, že sa dá najlepšie? najvhodnejšie? najvierohodnejšie? vyjadriť a zobraziť daná myšlienka, koncept, alebo zámer. Určite mám istú potrebu pracovať skôr s tradičnými médiami. Tá ručná práca je pre mňa podstatná, ale taktiež je to i u performance. Potrebujem pri vyjadrovaní zažiť tú fyzickú aktivitu. Samotný výsledok je potom podľa mňa o to autentickejší. Takže môžem odpovedať, že maľba aj performance sú podľa tohto kľúča na rovnakej úrovni.
Spolu s Vejou Kočárik ste na jeseň minulého roka vytvorili podcast It Blooms, kde si pozývate mladých umelcov, s ktorými sa rozprávate nielen o ich tvorbe, ale mnohokrát aj o spoločenských tabu. Ako tento nápad vznikol?
S Vejou sme dlhoročné kamošky. Na sociálnych sieťach sme si vymieňali veľa hlasových správ, ktoré sa týkali aj umenia, rôzne filozofické rozpravy a naše idey. Bavilo nás to. Prišla pandémia, my sme boli čerstvo po škole, pretrhali sa ateliérové kontakty. Chýbali nám konzultácie s profesormi, ale aj debaty pri pivku, či vínku so spolužiakmi. A tak prišiel nápad založiť podcast, kde si na to samé vytvoríme priestor.
Dali sme si zámer, aby náš podcast podporoval mladých umelcov a mladé umelkyne, aby prispieval k jeho, či jej propagácii a približoval umenie širšej verejnosti. Snažíme sa objasniť súčasné nastupujúce umenie nezainteresovanému poslucháčovi. Cez osobný príbeh autora chceme poslucháča priviesť k umeniu, ku kritickému mysleniu. Chceme obohatiť poslucháča o nové poznatky, vzdelávať ho. Ďalším z našich cieľov je zastávať funkciu monitoringu nastupujúcej mladej scény. Myslíme si, že je to dôležité. Na „trhu“ to chýba.
Čomu sa plánuješ v budúcnosti vo svojej tvorbe venovať či už tematicky, alebo využívanými technikami a médiami?
Keďže som nedávno dokončila vysokú školu a hneď sme padli do „korona doby“, je veľmi náročné hľadať nové východiská v tomto pomerne krízovom čase. Samozrejme dá sa reagovať aj na to. Zatiaľ stále rozvíjam témy týkajúce sa človeka, jeho hodnôt a postavenia v spoločnosti, ktoré práve kvôli pandémii eskalujú. V podstate je táto téma bytia neohraničená, lebo sa dá stále nanovo poznávať. Pomôžem si Herakleitovým „Phanta rei“- všetko plynie, alebo voľná parafráza tohto výroku môže znieť– nikdy nevstúpiš znovu do tej istej rieky. V budúcnosti chcem ale zmeniť prístup k inštalácii. Chcem viac pracovať s priestorom, site-specific a vytvárať až osobité enviromenty, či už v galerijnom, negalerijnom, alebo verejnom priestore. K tomu plánujem prepájať viaceré médiá.
Magdaléna Masárová (1993, Skalica)
Je slovenská umelkyňa a maliarka.
Absolvovala AU v Banskej Bystrici, kde v r. 2020 ukončila magisterské štúdium na Katedre maľby pod vedením prof. Ľudovíta Hološku akad. mal. v Ateliéri klasických maliarskych disciplín.
Zúčastnila sa niekoľkých workshopov na Slovenku, ale aj v Maďarsku.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav v slovenských a českých mestách, ako Brezno, Banská Bystrica, Skalica, Nitra, Bratislava, Košice, Valašské Meziříčí a iné.
Je členkou Centra nezávislého vizuálneho umenia UM, n.o., organizácie zameranej na tvorbu a prezentáciu súčasného vizuálneho umenia, ktoré sa spolu s Rozkvet Gallery nachádzajú v Banskej Bystrici, kde sa Magdaléna Masárová podieľa na realizácii výstav. V týchto priestoroch má aj ateliér, kde tvorí.
Spolu s Vejou Kočárik moderuje podcast It Blooms, kde vedú rozhovory s mladými umelcami nielen o ich tvorbe, ale aj o kultúrno-spoločenských tabu.
Magdaléna Masárová vo svojej tvorbe vychádza z maľby, v rámci ktorej prepája rôzne disciplíny a kombinuje ich až do intermediálnych presahov. Jej zväčša figurálne maľby majú expresívny rukopis. Tematicky v nich zobrazuje človeka a jeho limity spoznávania, postavenie v spoločnosti, hodnoty, správanie, miesto, kde žije, sily, ktoré ho formujú, ale aj moc, ktorá ho deformuje.
V súčasnosti žije a tvorí v Banskej Bystrici, kde aj pracuje ako junior manager pre produkčnú spoločnosť a pôsobí ako inštruktorka v jogovom štúdiu.
