Od klasických maliarskych a kresebných disciplín prešla k netradičným maliarskym materiálom a priestorovej tvorbe. Na vysokej škole si totižto uvedomila, že pri „klasickej“ tvorbe vzniká veľa odpadu a zároveň samotné diela zaberajú dostatok miesta. Martina Kukurová v rozhovore prezradí, ako prepája svoj Zero Waste životný štýl s tvorbou, s akými materiálmi pracuje, ale aj prečo je jej tvorba pominuteľná.
Poďme k tvojim začiatkom. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
Myslím, že k výtvarnému umeniu ma posunula moja mamka, vzhľadom na to, že tiež rada tvorí. Podvedome som asi opakovala aj po mojej sestre Evke, ktorá tiež študovala maľbu. Na strednej škole som dosť pracovala s vlastnou fantáziou. Na vysokej škole som študovala v Ateliéri klasických maliarskych disciplín, u pána profesora Ľ. Hološku. Tento ateliér je založený na dôležitosti remesla, tak sa tam pracuje skôr na tom, aby žiak stál na pevných základoch. Až neskôr sme pracovali s vlastnou témou.
Na strednej škole si študovala dva umelecké odbory: reštaurátorstvo a odevný dizajn. Čo ti prinieslo toto štúdium? Ovplyvnilo nejako tvoju tvorbu? Venuješ sa im aj dnes?
Prinieslo mi v prvom rade väčšiu zručnosť a väčší vzťah k pamiatkam. Venujem sa doteraz hlavne reštaurovaniu. S priateľom chodíme robiť hlinené omietky. To mi prinieslo určitú sebestačnosť počas prác na spoločnom domčeku. Moju tvorbu ovplyvnili tieto remeslá z dôvodu vnímania a objavovania rôznych materiálov.
Vo svojej súčasnej tvorbe pracuješ s prírodnými materiálmi. Dalo by sa povedať, že tvoje diela sú bez odpadu v súlade so Zero Waste štýlom života. Reaguješ v nich na pominuteľnosť a rozoberáš prírodno – kultúrne témy. Ako si sa k tomuto procesu v tvorbe dostala?
Vo vývoji mojej tvorby zohrala podstatnú úlohu aj vysoká škola, na ktorú som chodila. Poskytla mi priestor na premýšľanie, pre mňa o podstatných veciach v živote. Prešla som rôznymi maliarskymi aj nemaliarskymi médiami, pri ktorých som si uvedomila, že okrem odpadu, ktorý z nich vzniká, nemám ani priestor na ich uskladnenie. V bakalárskej práci pomenovanej „Ja konzument“ som pracovala s plastovým odpadom a myšlienkou hromadenia vecí, ktoré vytvárajú naše pohodlie počas celého života. Zakomponovala som tam myšlienku našej pominuteľnosti, ktorá ale nie je úplná, vzhľadom na tú hromadu vecí, čo po nás zostanú. Moja bakalárska práca bola objemná. Nakoniec som ju zrecyklovala, vzhľadom na náš obmedzený životný priestor. Pomohla mi však dopracovať sa k minimalistickejšiemu premýšľaniu a k myšlienke rozložiteľného umenia, vytvoreného len z prírodných materiálov.
Životný štýl Zero Waste, alebo život bez odpadu, je čoraz viac populárnejší. Praktizuješ ho i mimo umeleckej tvorby? Môžeš uviesť príklady v čom sa snažíš byť Zero Waste?
Snažím sa minimalizovať odpad ako sa len dá. Umenie a život je ako jeden celok, ktorý nedelím. Z veľkej časti sa snažím nakupovať od čo najlokálnejších farmárov. Ak je to možné, tak do vlastných nádob alebo vratných obalov. V domácnosti odchytávame vodu z umývania riadu a splachujem ňou, alebo cez leto polievame vonku rastliny. S priateľom sa venujeme tvorbe keramiky, kde v rámci nej máme ešte s minimalizovaním odpadu na čom pracovať. Prednedávnom sa nám podarilo kúpiť domček so záhradkou a dúfame, že je to ďalší krok k väčšej sebestačnosti.
Edukuješ taktiež ľudí vo svojom okolí o životnom štýle Zero Waste? Ako na to reagujú? Je pre nich ťažké vzdať sa komfortnejšieho života, tvoriť menej odpadu, a viac využívať veci, ktoré už majú alebo im dáva príroda?
Snažím sa komunikovať o týchto témach aj s ľuďmi v mojom okolí. Avšak v mnohých prípadoch to neviem podať tak, ako by som chcela, bez určitého emocionálneho napätia, ktoré sa vo mne hromadí… Tiež záleží i na ľuďoch. Niektorí v mojom okolí sú otvorení takýmto myšlienkam. Iní to nevnímajú a vypnú pri tom, ako do mňa vstupujú emócie z dôležitosti danej témy. Sú ľudia v mojom okolí, od ktorých sa môžem učiť, ale aj takí, ktorým sa snažím byť v minimalizovaní príkladom zase ja. Verím, že téma bezodpadového spôsobu života – Zero Waste je tak naliehavá, že postupom času už začne na tom záležať viacerým ľuďom. Pohodlie a konzum bude musieť ísť bokom. Myslím si, že to je všetko o zvyku. Predsa nie je pohodlné stále sa točiť okolo vecí…
V tvojich obrazoch na papieri – maché maľuješ hlinkou a prírodnými pigmentami. Postavy na nich sú štylizované jednoducho, čím môžu pripomínať praveké jaskynné maľby. Odkazujú tieto maľby na dobu praveku, keď ľudia využívali to, čo našli a čo im dala príroda?
Nie je to úplne zámer odkazovať na obdobie praveku v mojej tvorbe. Pokúšam sa poukázať na to, že takýto materiál je plnohodnotný a stále dostupný. Myslím si, že v praveku mali ľudia možnosť pohľadať si to, čo sa nachádzalo v ich okolí a zužitkovať to. V dnešnej dobe sme zaplavení nespočetnými možnosťami. Ja sa však vraciam k tej najprirodzenejšej, pre bezobalovú tvorbu – najschodnejšiu cestu. Postavy sú štylizované, aby do určitej miery tvorili horizont v kruhovom formáte. Boli neurčité, prepájajúce sa s prírodou.
Ako vzniká papier-maché, na ktorý maľuješ?
Keď som bola študentkou, tak som na papier maché recyklovala odpadový papier, ktorého bolo v škole strašne veľa. V súčasnosti recyklujem väčšinou svoje staré skice. Roztrhám ich na malé kúsky, ktoré potom rozmočím a rozmixujem na papierovú kašu, s ktorou sa dá následne pracovať ako so sochárskym materiálom. Z tejto hmoty si vytváram svoju maliarsku plochu, do ktorej vstupujem ľubovoľnými prírodnými materiálmi.
Okrem maľby sa venuješ aj tvorbe objektov a inštalácií. Veľakrát pri nich využívaš nájdené lístie. Ako objekty z nich vznikajú?
V rámci týchto inštalácií je pre mňa dôležitá prvá časť. To je zbieranie materiálu na jeseň. Nazbierané rôznofarebné listy potom lisujem. Keď mám lístie vysušené a mám ho dostatok na inštaláciu, tak si začnem plošne skladať daný motív podľa farebnosti listov.
V tomto prípade budem spomínať časť magisterskej práce pomenovanej „Splývanie pominuteľností“. Vyskladám si figúry z listov. Keď mám figúry vyskladané, tak listy lepím väčšinou škrobovou vodou z ryže, múkou zmiešanou s vodou, alebo želatínou. Tú som používala v škole, hlavne keď niekomu zvýšila. Pri tvorbe sa snažím pracovať z veľkej časti s odpadovým materiálom. Pravda je, že v priebehu mojej magisterskej práce som jedla veľmi často ryžu na obed, aj keď to nie je najlokálnejšia plodina…Keď mám listy polepené, tak ich na nejaký deň nechám zaťažené, aby sa nezvlnili. Pri tomto procese väčšinou listy zmenia farbu a z časti to naruší aj moje farebné vybudovanie figúr. Po vysušení som tieto listové figúry pripevnila nitkou do kruhov z lieskových palíc. Inštalovala som ich v exteriéri, kde ich vietor veľmi rýchlo rozfúkal. Splynuli tak s prírodou a mne zostala len fotodokumentácia.
Minulý rok si sa zúčastnila tvorivého pobytu Kláštor Opening v Kláštore Hieronymitánov, v Štiavnických Baniach. Tam si vo svojich inštaláciách, s názvom V čase pominuteľnosti, využívala materiály ako použitý papier na pečenie, alebo ovčiu vlnu.
V tomto projekte som reagovala na priestor kláštora a na podnety, ktoré ma tam zaujali. V inštalácii s papierom na pečenie som využila odpadový materiál, na ktorý som zaznamenávala rôzne typy okien nachádzajúce sa v kláštore. Okno som si vybrala kvôli tomu, že umožňuje vždy iný pohlaď. Každý, kto sa pozerá, vníma svet inak. Možno i z dôvodu individuálnej jedinečnosti, ktorú nám okno poskytuje. Kláštor je historická budova. Z veľkej časti v takýchto objektoch sú viditeľné rôzne zásahy a premeny, ktoré tam pribúdali v priebehu rokov. Na toto som sa snažila poukázať aj ja.
V ďalšej inštalácii boli na kúsky papiera-maché nanesené rôznorodé farebné hlinky. Tieto kúsky som obalila do ovčej vlny, ktorá má ochranný charakter. Následne boli umiestnené do priestoru jednej z izieb kláštora. Touto inštaláciou som sa snažila poukázať na dôležitosť ochrany historických budov, už len z dôvodu, že nám zachytávajú a dokumentujú fragmenty našich predkov. Ovčiu vlnu som si vybrala aj z dôvodu lokálnosti. Mimochodom ovčia vlna je bohužiaľ považovaná častokrát za odpadový materiál. Prednosti ovčej vlny sú však v tom, že má hrejivý a ochranný charakter. Poukazuje na históriu, ale aj súčasnosť nášho poľnohospodárstva, na dôležitosť prepojenia s prírodou. Obidve inštalácie reagujú na činnosť človeka, ale aj akéhokoľvek živého tvora, ktorý za sebou vytvára určitý typ stopy.
Viac o dielach, ktoré vytvorila Martina Kukurová počas rezidencie Kláštor Opening, si môžete prečítať v reportáži Kláštor Opening 2020 a výstava Misia: Priestor tu.
Aké prírodné materiály ešte využívaš vo svojej tvorbe?
Využívam všetko, čo nájdem a napadne ma uchovať si to. Z dôvodu minimalizovania a častokrát zložitosti skladovania nehromadím veľké množstvá materiálu, lebo sa časom znehodnotí. V prírode je dostupný stále. Počas mojej tvorby v škole som s mojimi prácami zamorila ateliér moľami. Našťastie to nikomu nevadilo 😀 . Spomínala som, že sme teraz kúpili domček, tak verím, že budem mať viac priestoru na uskladňovanie prírodnín. Teším sa na to. Minule ma napadlo, že by bolo pekné tvoriť napríklad z osích hniezd, ktoré som našla na streche.
Spomínali sme už, že tvoje diela majú poukazovať na myšlienku pominuteľnosti. Mnohé diela sú doslova pominuteľné, keďže sú z prírodných materiálov. Akú majú životnosť?
Áno, diela sú pominuteľné. Nesnažím sa ich ani dlhšie uchovávať. Proces ich zaniknutia dokumentuje fotograficky môj priateľ. No keďže teraz už bude nejaký ten priestor na uskladnenie, tak môžem sledovať ich trvácnosť a proces rozkladu.
Aké médium alebo výtvarný odbor z vyššie spomínaných, ktorým sa venuješ, preferuješ?
Nemám odbor, ktorý by som preferovala. Bližšie mi je asi reštaurovanie, ale v súkromí mi pomáha odevný dizajn, napríklad pri zaplátavaní dier na oblečení. Všeobecne sa mi páči pracovať s materiálom. Možno preto robíme okrem omietok a reštaurovania s priateľom aj keramiku.
Čomu sa plánuješ v budúcnosti venovať? Budeš rozvíjať túto tému a hľadať nové techniky, alebo prinesieš niečo diametrálne odlišné?
V budúcnosti sa plánujem venovať prírodnému umeniu. Je ešte veľmi veľa materiálov, s ktorými som nepracovala. Počas štúdia na vysokej škole som mala rada olejomaľbu. Ak mi bude veľmi chýbať, možno by som si mohla vyrobiť nejaké prírodné pigmenty a miešať ich s olejom. Mojou podstatou je vytvárať len to, čo má rýchlu pominuteľnosť. Dúfam, že to tak zostane.
Martina Kukurová (1992, Banská Štiavnica)
Je slovenská umelkyňa a maliarka.
Absolvovala AU v Banskej Bystrici, kde v roku 2019 ukončila magisterské štúdium na Katedre maľby, v Ateliéri klasických maliarskych disciplín pod vedením prof. Ľudovíta Hološku, akad. mal..
Počas štúdia absolvovala študijný pobyt na Maďarskej univerzite umenia v Budapešti a po štúdiu stáž v Brne.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku a v Českej republike.
Vo svojej tvorbe sa tematicky venuje myšlienke pominuteľnosti. Pracuje najmä s nájdenými prírodnými materiálmi, ktoré v sebe uchovávajú a posilňujú ideu znovuzrodenia.
Martina Kukurová sa v živote a tvorbe riadi Zero Waste životným štýlom. Odmieta systém neustálej produkcie umeleckých artefaktov, ktorých vznik je podmienený použitím ,,novovyrobeného“ materiálu, suroviny, a ktorých existencia vyžaduje priestor na uskladnenie. Jej diela sú dočasné, biologicky rozložiteľné, pomaly miznúce alebo recyklované v nových veciach.
Momentálne žije, pracuje a tvorí v obci Jabloňovce.
