Cesta k výtvarnému umeniu v jeho prípade nebola priamočiara. Vďaka jeho rozhodnutiam, usilovnosti a snahe sa z neho stal veľmi činný umelec. Jeho portfólio je bohaté, nielen množstvom prác, ale aj obsahovo a technicky. V rozhovore Peter Decheť prezradí, ako sa dostal k umeniu, predstaví svoju tvorbu, a porozpráva napríklad o tom, ako ho zaujali ilúzie, ktoré sa prostredníctvom maľby rozhodol skúmať.
Tvoje portfólio je pomerne rozmanité. Spracovávaš témy do hĺbky. Skúmaš obsahovú, ale aj vizuálnu stránku veci. Avšak poďme pekne od začiatku. Ako si sa dostal k výtvarnému umeniu?
Keď som bol dieťa, rád som kreslil, no nevybral som sa cestou výtvarného umenia hneď odmalička. K tomu došlo podstatne neskôr. Najprv som vyštudoval niečo úplne iné. Pracoval som na Slovensku a potom v zahraničí. Zaiste, že ma výtvarné umenie po celý čas fascinovalo, priťahovalo. Bol som zvedavý, chcel som si to skúsiť. Druhá fáza mojich kresebných pokusov prišla po návrate z Anglicka, keď som bol dobrovoľne nezamestnaný. Začal som navštevovať základnú umeleckú školu. Po prvom roku som pokračoval na strednej umeleckej škole. V druhom ročníku som prerušil štúdium, pretože som sa rozhodol pripraviť sa na prijímacie pohovory na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde som po roku v „prípravke“ päť rokov študoval v Otvorenom ateliéri maľby pod vedením Rastislava Podobu. Taký bol časový sled štúdia. Aby som však zodpovedal lepšie, poviem, že nielen ja som sa dostal, respektíve približoval sa k výtvarnému umeniu, ale niečo bolo už vo mne dané. Akoby som vedel, že raz sa k tomu v budúcnosti dostanem, že dôjde k stretu – súhre okolností. To si samozrejme vyžadovalo niekoľko zásadných rozhodnutí, aby to raz mohlo začať.
Poďme si rozobrať jednotlivé témy tvojej umeleckej činnosti. V bakalárskej práci Archilúzia sa zaoberáš optickou ilúziou v maľbe. Obsahovo skúmaš obdobie konzumu v socializme, vtedajší tovar a spotrebiteľov cez výklad obchodu. Prečo si si vybral obdobie socializmu?
Socializmus predstavuje pre mňa zaujímavé spomienky a zdroj podnetov. V danej práci narábam s kolektívnou pamäťou, ale i s vlastnou – osobnou. Archilúziou sa v čase vraciam k výkladom, okolo ktorých som kráčal, keď som bol ešte malý.
Archilúziu si inštaloval vo výkladoch obchodov. Samotné maľby zobrazujú akoby štylizovaný výklad, teda tovar alebo výzdobu, ktorá sa vo výklade nachádzala. Výstupy pôsobia iluzívne. Prečo si si zvolil výklady na prezentovanie optickej ilúzie?
Od začiatku bol mojim plánom maliarsky presah. Nestačilo mi zostať u maľby ako u tradičného závesného obrazu. Výklad mi ponúkol viacero možností súčasne: mohol som si overiť stratégie optického klamu, pracovať s kolektívnou pamäťou, zaznamenať reakcie vo verejnom priestore, a taktiež sprístupniť dielo okoloidúcim.
V tejto téme skúmaš následne reakcie ľudí, ktoré si zaznamenával. Ako ľudia reagovali na tieto výklady?
Celkovo ľudia reagovali tým, že si maľby prezreli. Buď počas chôdze, alebo sa na chvíľu pristavili. Avšak, keď som z opodiaľ fotil so statívom, ľudia si ma všimli a spozorneli. Uvedomili si, že sa niečo deje. Vtedy od maľby odhliadli, niektorí z nich pridali do kroku. Výnimkou boli dôchodcovia, ktorí si v kľude „výklady“ pozreli, pretože ma nevideli. Za zmienku stojí reakcia jedného pána, ktorý mi ukazoval palec hore a kričal cez cestu, že na jeden z výkladov treba dať miesto parte Černenka, plagátik Fica.
Keď sme už spomenuli ľudí, tak v tvojej tvorbe sa nachádzajú aj portréty. Maľuješ portréty, ktoré vychádzajú z fotografie. Ako si sa k tomu dostal?
Presnejšie to sú portréty, ktoré sú maľované priamo na fotografiu. K tejto technike som sa dostal následne ako ma kamarát požiadal, či by som namaľoval jeho syna. Dávnejšie som ho kreslil ceruzou. O niečo staršieho som sa rozhodol namaľovať ho. Chlapec by ako model neobsedel, maľoval som ho teda podľa fotografie. Išlo o „otrocký“ prepis fotky, zväčšeninu hlavy. Bolo to nielen prácne, ale aj nudné. Záležalo najmä na tom, aby sa výsledok čo najviac priblížil k fotografii. Keď som prácu dokončil a odovzdal, zostala mi tá fotka. Mohol som si s ňou robiť, čo som chcel. Bol to akýsi druh slobody po mnohých dňoch presného prepisu, kde nezostalo veľa priestoru na vlastnú invenciu, vlastnú interpretáciu. Pomerne úzkostlivý a presný popis vystriedala deformácia, expresia, výraznejšie použitie farby a odvážny zásah. To bol prvý portrét na fotografii a potom nasledovali mnohé, napríklad v rámci témy Powered by Power.
Téma Powered by Power bola aj tvojou magisterskou prácou. Môžeš popísať, čím sa zaoberá?
V Powered by Power sa zaoberám fenoménom (politickej) moci a jej zneužitím. Zameriavam sa na jednotlivca s ambíciami vládnuť. Zaujíma ma jeho premena, pohľad na samotného jedinca pred nadobúdaním moci a transformácia do pozície politika (štátnika, vládcu, manipulátora). Zneužitie moci a jej následky vnímam ako spiace zlo, ktoré sa v určitých intervaloch prebúdza, formuje spoločnosť a ovplyvňuje osudy. Výstupom sú maľby figurálneho motívu – portréty anonymných chlapcov, ktoré sú parafrázami vodcovských portrétov. Ide o rozsiahlu inštaláciu, v ktorej spájam tradičný závesný formát s nájdeným objektom. Základným komponentom inštalácie sú „odstrojené skelety“ postelí evokujúce prostredie pionierskeho tábora, kasární a iných zariadení (ktoré sú podľa Foucaulta ukážkovými príkladmi fungovania moci). Nútená kolektivizácia umožnila štátnej moci obyvateľstvo kontrolovať a ovládať – čo predstavuje inštalácia identických postelí. Lôžka v susedstve s maľbami chlapcov konštatujú nedostatok humanity a prázdnotu minulých režimov.
Viac o sérii Powered by Power si môžete prečítať tu a tu.
V téme Obeť zas odkazuješ na vraždu Daniela Tupého, pričom spoločnosťou zarezonovalo viacero vrážd, o ktorých sa diskutovalo. Prečo si si vybral práve vraždu Daniela Tupého?
Zaujala ma nájdená fotografia pochádzajúca zo stretnutia tých, ktorí si prišli pripomenúť danú osobu. Na fotke je silueta obete vytvorená z jesenného lístia, ktorú voľne interpretujem ako inštaláciu a maľbu. Zdrojom je síce fotografia súvisiaca s prípadom Tupý, avšak práca sa nekonkretizuje naň, ale hovorí anonymne o obeti ako takej.
Pracuješ s ležiacou siluetou obete, ktorá je vytvorená z nahrabaného lístia. Tento symbol si inštaloval na rôznych miestach a potom si urobil video a fotografické záznamy, z ktorých si vychádzal pri maľbe. Inštaloval si symbol na odľahlých miestach alebo skôr na frekventovaných? Reagovali prípadní okoloidúci ľudia na tvoju prácu? Zaujímali sa o ňu?
Lístie som inštaloval v tom čase na málo frekventovaných miestach, resp.na odľahlých miestach. Takéto inštalácie môžu evokovať opomenutie. Siluety inštalované „stranou“ sa dajú čítať aj ako nedoriešené a odložené prípady vrážd.
Zaoberáš sa i kontextom stretu obete s prírodnými živlami, akými sú oheň a voda. Ako znázorňuješ tieto strety v oboch prípadoch? Taktiež tomu predchádza inštalácia a následne zaznamenávanie pomocou fotografie a videa?
Maľbe predchádzala inštalácia pričom sú to dve autonómne veci. V prípade inštalácie som lístie zapálil. Z toho pochádzajú fotky s popolom, ktoré som „recykloval“ a použil na maľbu Štyri sviece. Nebolo mojím zámerom cielene urobiť inštaláciu pre maľbu. K tomu ma priviedol proces. Postupne došlo k voľnejšiemu spracovaniu a až k forme imaginácie – v prípade maľby pod názvom Obeť (4). Skratkovito zaznamenaná obeť v plameňoch je situovaná do momentu možnej záchrany. Človeka (život) som umiestnil na hranicu, kde sa stretajú dva živly: voda a oheň.
Neskôr pracuješ v rámci tejto témy s modelom. Prečo siluetu z lístia vystriedal model?
Nemyslím si, že by prítomnosť modelu unavila nasledujúcu etapu práce. Práve naopak. Pootvorilo to ďalšie dvere a ľudské telo dalo divákovi možnosť nového čítania. Fotením s modelom v lese som získal dostatok kvalitného fotomateriálu, ktorý má podľa mňa dostatočný potenciál. To by som rád využil pre budúcu sériu malieb v rámci kontinuity tejto témy.
V práci Krajina obetí dávaš symbol obete z lístia do prostredia pokrytého lístím. Tým pádom nevieme identifikovať koľko obetí je v danom prostredí, niektoré sú odhalené, iné skryté. Aká je hlavná myšlienka témy Obeť? Alebo sa postupom času s z jednej myšlienky stalo viac myšlienok, keďže táto téma sa postupne rozvíjala?
Myšlienkou Krajiny obetí bol ich nekončiaci počet v priestore bez horizontu. Pole pokryté lístím a na ňom uložené siluety znázorňujú kolobeh obetí, ich skrývanie, miznutie, splývanie, vynáranie, pripomínanie. Samozrejme, téma prezentuje proces, rozvíja sa a má svoju os. Dochádza k ohýbaniu pôvodných myšlienok, prichádzajú myšlienky nové. Pre mňa je zaujímavé vrátiť sa k téme po dlhšej prestávke a obdobia venované zhodnej téme vzájomne porovnať, skúmať ich. Súčasne ide o proces sebapoznávania.
Venuješ sa takisto maľbe v plenéri. Aké miesta rád navštevuješ a zobrazuješ?
V plenéri hľadám. Čiže miesta sa líšia podľa toho, čo ma zaujme. Najlepšie je, keď si v plenéri nájdem tému, na ktorej môžem pracovať programovo.
V cykle Hladiny zobrazuješ vodné hladiny banskoštiavnických tajchov a jazier. Čím ťa zaujali tieto miesta? Akým štýlom si ich zobrazoval?
Hladiny tajchov ma zaujali možnosťami abstrahovania a tiež príležitosťou vrstviť farbu do štruktúr. Práce som namaľoval z časti v teréne. Potom som ich dokončil v ateliéri. Zobrazenie má najbližšie k impresionizmu, i keď to nie je mojim zámerom.
Od štiavnických tajchov sa presunieme ku Kláštoru hieronymitánov v Štiavnických Baniach, kde si sa minulý rok zúčastnil tvorivého pobytu s názvom Kláštor Opening. Čo ťa zaujalo na tomto objekte? Aké práce si tam vytvoril?
Tento objekt je veľmi inšpiratívny. Ponúka veľa možností. Dá sa povedať, že by som si tu vedel predstaviť aj niekoľkoročnú „rezidenciu“, a to, čo priestor kláštora ponúka, by som vyčerpal naozaj len z časti.
Rozhodol som sa, že výstupmi budú maľby väčších rozmerov, s čím súčasne využijem priestor na vhodnú inštaláciu. Zaujali ma podkrovia, ktoré som maľoval na dva rozmerovo zhodné formáty (plátno a celta). Jeden je farebný, druhý monochromatický. Vzájomne sú si zrkadlovým odrazom toho istého miesta, avšak neinštaloval som ich vedľa seba. Jeden z nich som ponechal voľne opretý o stenu na nádvorí kláštora. Druhý som umiestnil do interiéru na schodište – vedľa ukrižovania.
Ďalej ma okúzlilo staré nepoužívané kino, ktoré je úplne zachovalé, v pôvodnom stave. V súčasnosti by mohlo slúžiť ako skanzen kinematografie. Prespával som v miestnosti hore nad sálou, v miestnosti s kotúčovými premietačkami. Zaujalo ma malé presklené okno premietača s odleskom matracov, deky. Čiže také spojenie súkromného s verejným – s priehľadom na sedadlá divákov a filmové plátno. Maľbu zväčšeniny okienka som nainštaloval na prízemí (do priestorov šatní, bufetu, predaja lístkov) spolu s nájdeným objektom (s piatimi sklápacími kinosedačkami). Výsledok som pomenoval Sen Lumièrovcov.
Viac o dielach, ktoré vytvoril Peter Decheť počas rezidencie Kláštor Opening, si môžete prečítať v reportáži Kláštor Opening 2020 a výstava Misia: Priestor tu.
S architektúrou si pracoval i v cykle Deformácie. Môžeš stručne popísať Deformácie? Čo zobrazujú a na čo si chcel poukázať?
Zaujímal som sa o deformácie architektúry v prostredí historickej budovy kaštieľa. Tam vznikla séria malieb na základe okien, ktorých nerovnomerne odliate sklá deformovane zrkadlia okolitú architektúru. Každé okno pozostávalo zo šiestich formátov, ktoré spolu tvorili celok – jednu maľbu. Zameral som sa na zobrazenie fragmentu, ako aj väčšieho celku – fasády. Hotové maliarske výstupy som nainštaloval do samotných okien kaštieľa, čím vznikol efekt optickej ilúzie (trompel’oeil). Touto prácou som si chcel skúsiť maliarsky presah, intervenciu vo verejnom priestore, overiť si možnosti trompel’oeil, ale i získať novú skúsenosť v rámci inštalácie.
V ktorom kaštieli si našiel deformácie zrkadlenia okolitej architektúry kaštieľa?
Bolo to v Tovarníckom kaštieli v Topoľčanoch.
Vyhľadávaš sám takéto rôzne deformácie zobrazenia, alebo ich nachádzaš náhodne?
Je to náhodné. Nikam nemierim, aby som ich našiel. Všímam si okolie a oni prídu samé.
S optickou ilúziou si sa pohrával v dvoch sériách malieb: v Deformáciách a Archilúzii. Čím ťa oslovila optická ilúzia, že si sa ju rozhodol skúmať?
Ilúzia je s maľbou spätá. Nebolo to ani tak pohrávanie, ale skôr skúmanie. V prípade Deformácií sú kompozíciou výrezy architektúry, ktoré sa zrkadlili v oknách. To pôsobilo dosť abstraktne. Zaujali ma možnosti „fungovania“ samotnej maľby, autonómie, alebo potenciálu v rámci intervencie vo verejnom priestore. Optická ilúzia bývala často prácne vyjadrovaná maliarskym jazykom realizmu, fotorealizmu alebo hyperrealizmu. Snažil som sa dokázať, že aj voľnejším maliarskym rukopisom sa dá oko oklamať, ako tomu bolo v sérii Archilúzia. Avšak nie optická ilúzia bola prioritou tejto práce.
Pracoval si aj s objektom a to s papierovými a polystyrénovými priemyselnými formami, v ktorých ťa zaujal prázdny priestor po tom, ako tieto formy splnili svoj ochranný účel. Tému si nazval Prázdnota. Vysvetlíš ako sa postupne vyvíjala táto téma?
Formy ma zaujali svojou rozmanitou architektúrou. Taktiež sa mi páčila tá „kopa“ bielej, s ktorou som mohol pracovať v nespočetných odtieňoch. Ďalšou vecou, ktorá robí formy zaujímavými je prázdnota, to čo tam nie je, je vlastne plusom. Je to takmer negatív priestoru vytiahnutý z krabice, v ktorej forma obopínala a chránila, napríklad spotrebič. Spočiatku som formy zbieral, komponoval na veľkú plochu. Vytváral som modely, ktoré som maľoval. Boli to maľby charakteru geometrickej abstrakcie. Vzniklo ich viacero. Neskôr som s modelom robil už len vo fragmentoch alebo s farebným posunom, pri ktorom mi boli inšpiráciou vitráže. Po maľbe nasledovalo odlievanie foriem do sadry a imitácia materiálov (polystyrén, bronz, zlato). Biele odliatky imitujúce polystyrénové formy som na záver inštaloval do starého cestovného kufra, čím som chcel pripomenúť aj na to, že sú znakom putovania. Dielo som nazval Kufor plný prázdnoty.
Vo svojej tvorbe využívaš rôzne média ako maľbu, fotografiu, objekt… Ktorú techniku preferuješ a prečo?
Výber média zvažujem na základe vhodnosti pre vyjadrenie danej témy, programu, problematiky… Podľa mňa každá technika ako taká, je dobrá. Jej výber má rozhodujúci vplyv na proces tvorby a výsledok – dielo. V rámci maľby používam najmä olej a akryl, častokrát s odlišným rukopisom. Celkovo to vnímam ako nástroj s mnohými kvalitami a možnosťami použitia – vyberám si ten nástroj, ktorý potrebujem. Záleží od konkrétnej situácie, podľa toho, čo a ako chcem zobraziť. Dôležité je čo a ako. Čo sa týka výhod a nevýhod techník, ťažko sa vyjadriť jednoznačne. Rýchlejšie schnutie akrylu sa môže javiť niekomu ako výhoda, inému zase nie. To isté sa dá povedať o oleji, kde je opačný prípad doby schnutia farby. Niekomu vyhovuje dlhá doba schnutia, niekomu nie. Aj z tohoto dôvodu robím viacerými technikami, podľa toho, aké výhody mienim zužitkovať.
Akým projektom sa momentálne venuješ?
Momentálne to je fenomén moci, politická moc a jej zneužitie. Výstupom je kombinácia média maľby (závesného obrazu) a nájdeného objektu (ready made).
Čo plánuješ vo svojej tvorbe v budúcnosti?
Nových tém mám v poznámkach zaznamenaných niekoľko, avšak nepúšťam sa do viacerých súčasne. Vyžaduje si to istú postupnosť, čas, zrenie a koncentráciu. Dôležité je premyslieť vec, mať určitú predstavu. Taktiež sa rád vraciam k témam minulým, pretože čas prináša niečo, čo chcem potom do práce pridať. Časom sa vynárajú ďalšie súvislosti. Niekedy to vyzerá ako čítanie príbehu spiatočne. Súčasne mám z toho dojem, že cez diela viac poznávam seba samého.
Peter Decheť (1979, Topoľčany)
Je slovenský umelec a maliar.
Absolvoval Fakultu výtvarných umení na AU v Banskej Bystrici pod vedením Mgr. Art. Rastislava Podobu ArtD. v Otvorenom ateliéri maľby, kde v roku 2020 ukončil magisterské štúdium.
Na konte má niekoľko kolektívnych výstav v slovenských a českých mestách ako Bratislava, Trnava, Nitra, Banská Štiavnica, Liptovský Mikuláš, Valašské Meziřičí a mnohé ďalšie .
V r. 2018 získal Cenu dekana za najlepšiu bakalársku prácu.
Tvorbu Petra Decheťa možno rozdeliť do sérií, v ktorých sa venuje fenoménu moci, kolektívnej pamäti, obetiam, prázdnote a deformáciám.
Peter Decheť v súčasnosti žije v Topoľčanoch, kde v Tovarníckom kaštieli pracuje a tvorí.
