Keď počas vysokoškolského štúdia hľadal vyjadrovací jazyk, profesor mu poradil, aby vychádzal zo svojho života. Siahol tak k zážitkom z detstva na dedine, kde trávil prázdniny. Tu ho fascinovala nielen príroda, ale naučil sa tu mnohým poľnohospodárskym zručnostiam. Tie využíva dodnes vo svojej tvorbe – agroarte. Peter Králik v rozhovore porozpráva nielen o svojich začiatkoch, svojej tvorbe – agroarte a Strana železných, ale aj ako vznikajú také land-artové záhrady, či prezradí, aké plány má do budúcna.
Vašu umeleckú tvorbu charakterizuje téma poľnohospodárstva – konkrétne agroart, ktorú spracovávate v rôznych médiách ako maľba, inštalácia, objekt, performace, či videoart. Prečo Vás oslovila práve téma poľnohospodárstva?
Počas štúdia na vysokej škole som sa trochu hľadal najmä vo vyjadrovaní. Trávil som veľa času konzultovaním s profesorom Bartuszom, ktorý čiastočne môže za to, že som začal riešiť veci zo svojho života, veci mne blízke. Z toho sa neskôr stal vyjadrovací jazyk, ktorým reagujem na rôzne témy. V podstate na všetko, nie je to len o mne.
Spomeniete bližšie prostredie, príp. veci, ktoré sú Vám blízke a inšpirovali Vás následne v tvorbe?
Vyrastal som v mestskej časti, ktorá má stále črty dediny. Prázdniny som trávil na dedine u starých rodičov v obci Staré. Tam sme sa chodili pozerať na žatvu, utekali sme pod les, k vode atď.. Naučil som sa štepiť stromy, kosiť kosou a iné zručnosti. Taktiež otec pracoval v poľnohospodárstve, zhruba do mojich desiatich rokov. V mladosti sa venoval taktiež tvorbe.
Asi tak toto prostredie vo mne vytvorilo skladisko zážitkov, mix všetkého, čo je pekné. Ja som to potom začal vyťahovať a čerpať z toho. Vytvoril sa môj vyjadrovací jazyk cez pôdu, cez rastliny, polia, vodu.
Keďže ste vyrastali vo vidieckom prostredí, bolo pre Vás asi prirodzené, zaujímať sa o agrokultúru. Ako ste sa však dostali k výtvarnému umeniu?
Ako som spomínal v predošlej otázke, bolo to také prirodzené. K výtvarnému umeniu som bol vedený taktiež otcom, ktorý sa venoval maľbe. Keď som bol dieťa, tak nám mne a sestre maľoval rôzne obrazy, vyrábal nám kadečo, čo sme chceli. Raz mi dokonca vyrobil kombajn z dreva, ktorý mám dodnes.
Ako chlapec som rád tvoril hocičo. Chodil som i na ZUŠ. Potom som šiel na ŠUP-ku na kameňosochárstvo, ktoré ma veľmi lákalo. Vždy ma fascinovali sochy – modelovanie, sekanie do kameňa… No po vysokej škole som viac maľoval, ako sochárčil. 🙂
Študovali ste v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Už vtedy ste pracovali s témou agroartu. Vtedy ste niekoľko prác venovali aj samotnej pôde. Vznikli odliatky rôznych štruktúr v pôde, ako napr. diera od škrečka, či rôzne zvieracie stopy. Čím vás zaujali tieto štruktúry v pôde, že ste chceli na ne poukázať?
Už v prvom ročníku som vytvoril semestrálnu prácu s názvom Prechádzka. Bolo to o tom, že som rád chodil k rieke v blízkosti môjho domova. Tá bola každý rok po zime úplné iná. Hlavne koryto a to prostredie okolo je doteraz pre mňa fascinujúce – polia, ktoré sú na svojom konci zahustené kríkmi, za nimi tajomný les a rieka.
Vtedy ma napadlo, že si pribalím vedro a sadru. Čo ma na prechádzke zaujalo, som si odlial (vodu som využil z rieky). Cestou späť, niekedy až na druhý deň, som si odliatky pozbieral. Vtedy som chcel hlavne zachovať ten čas, moment vo forme. Priblížiť prírodu. Niečo, čo sa mi páči, zafixovať.
Následne v roku 2018 som robil taký remix toho, čo som vytvoril počas vysokoškolských čias. Avšak dal som tomu trochu viac významu.
Reflektoval som praskliny v pôde, ktoré pre mňa boli formou. Ja som ten prázdny priestor odlieval betónom (tentokrát som chodil s fúrikom, v ktorom bol rozrobený betón). Reagoval som tým na otepľovanie – „na reakciu pôdy“. Skúšal som napríklad do praskliny vopchať metrovú oceľovú tyč, no dno som nenašiel. Pri fotení s mobilom som vtedy dával pozor, aby mi do dier nespadol.
S pôdou sa viaže aj rast rastlín, ktorému predchádza klíčenie. Klíčeniu ste venovali samostatnú pozornosť. Môžete popísať, o akú prácu sa jednalo?
V tom čaše som si začal všímať intenzívnejšie klíčenie rastlín, ich premenu – že z jedného semienka, cez proces a časový úsek, vznikne ďalšia „hrsť“ semien.
Práca Klíčenie predstavovala moju osobnú výpoveď. Bola rozdelená na dve časti. Jej výsledok charakterizovala procesuálna inštalácia a videozáznam z klíčenia, ktorý som nazval 3-Dych. Zaujímavý bol fragment z tejto inštalácie – sveter, do ktorého som dal naklíčiť pšenicu. Pšenica klíčila, prebíjala sa pomaly svetrom von za svetlom, čím aj nadvihovala sveter do objemu, až ho presahovala.
Inštalácia pozostávala z mojich detských šiat (útle detstvo), ktoré tiež nabrali skrz zasedených semien objem a následne prechod von. V druhej časti to bol sveter z reálneho času, ktorý som si obliekal. Von pod školou som pripravil záhradku – políčko v tvare ležiacej postavy. Podobne, ako bolo rozloženie tých detských šiat, som tam následne na prezentácii naživo sial pšenicu symbolizujúcu „moju budúcnosť“.
Počas štúdia ste spolu s Jánom Vasilkom založili v roku 2003 Strana železných (pozn. Strana železných je ako slovné spojenie podľa jej manifestu nesklonné, preto ho ani ja neskloňujem). Ako vznikol nápad založiť stranu?
V Strana železných sme dvaja členovia 😀 . Budúci rok budeme mať 20 rokov, čiže Strana železných je už dospelá –samostatná, stará sa už sama o seba…
Jej vzniku predchádzalo prepojenie rovnakého detstva plných vidieckych aktivít spolu s Janom Vasilkom. Veľa času sme trávili spolu s rozhovormi – naše nápady boli čerpané z bohatých spomienok. Neskôr sme ich obohatili o hlavný význam. Dlho trvalo, kým sme vynašli názov tejto našej spoločnej umeleckej tvorby, tohto projektu. Už od začiatku štúdia sme vymýšľali rôzne názvy, napr. chceli sme spočiatku byť ako ne-hudobná ne-kapela s prvkami kapely. Vzniklo veľmi veľa názvov, asi aj vyše 100 – to bolo isté. Máme k tomu dokonca záznamy, kde sme napísali, čo nás napadlo, plus deň a čas.
Čo Strana železných reprezentuje?
Strana železných vznikla 10.marca v roku 2003 ako umelecké duo, ktoré sa snaží po umeleckej stránke obraňovať práva strojov a klasického agrárneho vidieka. Vo svojom manifeste vyhlasujeme vernosť iracionalite, absurdite, snu a nesúvislému.
Jej hlavným poslaním je vidiecky život, presnejšie ochrana práv a slobôd starých strojov, hlavne poľnohospodárskych. V tom období sa modernizovalo a zvyčajne predošlé skvosty končili v zbere. My sme však v nich videli hotové pamätníky (neskôr som napr. prezentoval na Pražskom bienále Pamätník hrabačke na seno).
Samozrejme sme si určili pravidlá, kde každý robí svoj umelecký program. Napriek tomu sme boli Strana železných. Celý čas pri stretnutiach sme mali pri sebe zápisník, kde sme zapisovali naše rozhovory. To je ďalšia časť poslania – sen. Také boli naše rozhovory. Ich hlavnou časťou bol ale verš. Naše rozhovory sa museli veršovať. Vznikla aj štúdiová audio nahrávka – hovorené slovo a verše.
Je toho však veľmi veľa, čo sa dá povedať o Strana železných. Povedal by som, že aj na samostatnú časť. 😀
V rámci Strana železných ste s Jánom Vasilkom vytvorili viacero prác, či projektov. V jej začiatkoch ste vytvárali parafrázy na maľby z obdobia romantizmu. Za zmienku stojí parafráza obrazu od Jeana-Françoisa Milleta – Zberačky klasov, ktorého myšlienka je pre Vás veľmi dôležitá. Prečo? Môžete ju objasniť?
V predošlej otázke som trochu uviedol o našom podobnom detstve na vidieku, ale tieto série fotomontáží mali aj iný význam. Pri tých zberačkách ide o precíznosť, o presnosť, o čistotu, a využitie všetkého, čo sme dostávame (jedlo). Samozrejme sme tam použili zberovú techniku pri ukončení žatvy, kde kombajn vysypáva posledný zásobník pšenice. Avšak tie zberačky si ho vôbec nevšímajú, lebo sú zaneprázdnené zberom popadaných kláskov. Dali sme tomu trochu nadčasu využitím priestoru, ktorý zostal viac ako storočie na obraze. Millet asi vedel, že neskôr tam niekto ešte niečo uvidí a doplní. 😀
V roku 2003 ste absolvovali semestrálnu stáž v Taliansku. Ovplyvnil tento zahraničný pobyt Vašu tvorbu?
Do Talianska som išiel s vidinou, že sa trochu odreagujem, budem tvoriť niečo klasické a že sa aj čosi priučím, či už v galériách, alebo medzi talianskymi majstrami. Bol som v Aquileiai, to je starobylé mestečko s mnohými námestiami, fontánami a sochami. Škola bola v modernom štýle, kde študent umenia bol ako v raji. Bolo tam veľa možností a inšpirácií. Prostredie mi veľmi vyhovovalo, keďže som býval som na okraji mesta, kde boli polia, pásli sa tam ovce, kikiríkali kohúty.
Čo sa týka poľnohospodárstva tak všeobecne, mal som zopár spolužiakov, ktorých otcovia, či strýkovia gazdovali podobne, ako u nás. Akurát to prostredie bolo iné – svahovitá krajina s malými pozemkami. Teda používali aj menšiu techniku. V podstate som sa tam cítil ako doma.
Jeden z mojich umeleckých zásahov, alebo odkaz bol veľký nápis Procesual, ktorý som vykosil pred školou. Ten som nechal následne pôsobiť ročnými obdobiami.
V sochárstve tam bol prebytok kameňa. Preto som tam dosť pracoval s kameňom. Jednou z mojich sošiek bol traktor, ktorý som vysekal. Síce bol menších rozmerov, ale vážil cca 3 kg. Po ukončení stáže som si ho zobral domov. O pár rokoch neskôr na podujatí v jednej obci, kde som trávil svoje detstvo, ma oslovili, aby som niečo vystavil. Mal som tam vtedy aj ten traktor, no niekto mi ho ukradol.
V Taliansku som zrealizoval i výmenu pôdy. Rozsypal som tam tú našu a domov som si zobral z ich pôdy, ktorú som taktiež rozsypal po našom poli.
Každopádne to bol inšpiratívny študijný pobyt. Vždy odporúčam žiakom a mladším študentom, nech idú aspoň raz za štúdium niekde na zahraničnú školu.
V rámci Strana železných vznikli ďalšie série prác venovaných športu, či obrábaniu Marsu. Pre tieto fotomontáže je charakteristické, že ste do nich vniesli ducha poľnohospodárstva. Jedná sa tu o tému obrábania pôdy na netradičnom území. Akú paralelu majú ihriská – hracia plocha, či skalnatý povrch Marsu s poľami?
Ide o plochy. Športové plochy majú svoj význam pre šport. Avšak ja som si vždy predstavoval, že čo keby namiesto trávy, bola vysadená napr. pšenica, alebo slnečnica. Futbalisti by tak museli behať pomedzi rastliny. 😀 Takisto ma lákala predstava, ako by sa hralo, keby mali ihriská iný tvar. Sú to istým spôsobom polia – plochy, na ktorých sa pestuje tráva.
Plochy na Marse sú však vízia. Tak, ako každý v dnešnej dobe rozmýšľa a hľadá život inde ako na Zemi, tak som to zobral cez ten môj rukopis. Na pozadí vtipu, ale aj vážnosti, tu dominuje stroj bez človeka, ktorý si išiel len tak posiať pšenicu na Mars.
Do svojich prác často vkladáte poľnohospodárske stroje, ako sú traktory, kombajny a pod.. Aký vzťah osobne máte k týmto strojom?
V minulosti som robil viac umeleckých vecí, kde som vsúval stroje.
Ako napr. séria Poľnohospodárske práce, Žatva atď..
Pri Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji som vytvoril korčuľu, ktorá mala namiesto čepele – pluhy, ktorými by hokejista mohol orať zem.
Jeden môj starší obraz s názvom 1987, charakterizuje spomienku na detstvo, kedy som zvykol sedieť na okraji poľa a pozerať sa na priebeh žatvy.
V roku 2011 som použil stroj trochu ináč. Urobil som arénu, kde som spolu s kamarátom (mali sme hudobný projekt) hral oproti naštartovanému kombajnu. Využívali sme pritom rytmus zvuku.
Takže k strojom mám pozitívny vzťah. 😀 Doma mám traktor, s ktorým si robím všetko, čo potrebujem pri pestovaní v záhrade, ktorá nie je najmenšia.
Fascinácia obrábania pôdy strojmi, žatva, plochy ako polia a ihriská vás zaujali natoľko, že ste vytvorili maľby s touto tematikou, zobrazujúce miesta a činnosti z pohľadu vtáčej perspektívy. Tieto plošné redukované maľby zobrazujúce obrábané lány pôdy neskôr nahradili pohľady na agrárnu krajinu bez strojov. Prečo? Akú myšlienku nesú tieto maľby?
Tak v prvopočiatkoch, kde som sa začal pohrávať aj s maľbou, dominoval stroj. Nehovorím však, že som nemaľoval predtým, ale teraz mám na mysli skôr, kedy som začal maľbu využívať programovo v Agroarte. Prvá séria malieb teda zobrazovala poľnohospodárske práce, alebo výrezy. Vždy ma fascinoval pohľad z vtáčej perspektívy, aj keď som nikdy neletel. Avšak ani letieť nechcem. 😀 Tak som sa snažil sledovať tieto veci napr. zo stožiara, poľovníckeho posedu, alebo z neďalekého hradu.
Neskôr som veľa času trávil na Google mapách, až nakoniec som si zaobstaral dron ,ktorý mi je veľkým pomocníkom.
Týmito maľbami som chcel poukázať na prácu samotnú, ako to vyzerá. Kombajn je v podstate živá bytosť, ako som napísal už dávno, ktorá sa v krátkom úseku roka ide napásť na polia, má tráviace ústrojenstvo atď.. Fascinovala ma zmena farebnosti a štruktúry plôch pri obrábaní, zbere, dozrievaní.
Neskôr som dal technike oddýchnuť a venoval som sa len tým plochám. Niektoré nám dávajú svojou prirodzenosťou, ale aj zásahom človeka odkazy. My to však zdola tak nevnímame. V roku 2011 som skúmal okolie v okruhu 10 km a našiel som tam abecedu – písmená. Z týchto fotiek som vyskladal nápis Agroart.
Momentálne pracujem na nových sériách, kde som vynechal už aj plochy –polia, ktoré mali názov Iba orná pôda 2011-2018. Teraz pracujem na krajine s remízkami (zelené časti, pásy na predelenie polí), ktoré majú tiež zaujímavú kresbu. Pracujem na dvoch polohách – reálne krajiny a dopracované. V tých druhých mením maličkými zásahmi tie reálne remízky do iných tvarov.
Myslím si, že ani nevieme, aké kresby a texty sa nachádzajú v našom prostredí krajiny, v ktorej sa pohybujeme, keď si to pospájame v našej fantázii.
Spomínané maľby svojim redukovaným rukopisom a farebnými plochami pripomínajú grafiku počítačových hier z 90-tych rokov minulého storočia. V rámci Strana železných chcete predstaviť aj svoju prvú počítačovú hru s názvom Agroart – staraj sa o plochu. Môžete prezradiť viac o tejto hre? Kedy sa hra dostane na trh?
Keďže obidvaja nie sme nejako počítačovo veľmi zdatný, tak neviem. Bola to dávna myšlienka. Vtedy sme komunikovali aj s ľuďmi ohľadom toho. Neskôr, zhruba v roku 2017 vznikla na trhu hra Landwirtschaft simulator, ktorý bol a je teraz už skoro realistický s podobnou myšlienkou, ako to, čo sme chceli urobiť.
Avšak v rámci nášho projektu Agroart – staraj sa o plochu vznikla len taká upútavka – animácia, ktorej som ale dal nakoniec názov Agrocircle. Upútavku je možné vidieť na mojom YouTube kanáli.
Strana železných absolvovala rôzne výstavy a prezentácie. Zúčastnila sa napr. Pecha Kucha night v Košiciach, či na festivale Pohoda, ale recitovala i básničku na rádiu FM. Asi najväčší projekt strany bola však výstava na roľníckom družstve v obci Košarovce. Môžete priblížiť túto výstavu?
Okrem týchto zaujímavých, a pre nás prínosných akcií, sme sa zúčastnili aj na Prague Bienalle 2010, kde som za seba vystavoval Pamätník hrabačke na seno a obraz Družstvo.
Na družstve v Košarovciach v okrese Vranov nad Topľou vzniklo nakoniec celkom zaujímavé tradičné sympózium. No začalo to výstavou Strana železných v časoch, kedy strana začínala. To bola naša túžba – doniesť umenie na družstvo. Vystavovali sme v sýpke, v sklade, kde sa vozilo obilie, ale aj pred družstvom v areáli. Bolo to pekné obdobie. Potom každý rok koncom augusta sa to stalo tradíciou, kde sme sa schádzali ako umelci a tvorili na tému vidiek a poľnohospodárstvo. Trvalo to zhruba 7 rokov. Potom sa družstvo predalo 😀 a tým aj naša aktivita tam sa skončila.
Ako sme spomínali na začiatku, venujete sa pôde, fascinuje Vás proces klíčenia, pestovania, rastu, no i zberu úrody. Tento kolobeh činností ste zaradili do svojho výtvarného programu. Vytvárate land-artové záhrady. Čím sú záhrady špecifické? Akým spôsobom vznikajú a čo ich tvorí?
Už ako dieťa som mal svoj priestor v záhrade, kde som chcel sadiť pšenicu pekne do línie, do rôznych tvarov.
Zhruba pred 15 rokmi som začal na konci nášho poľa, ale aj na susednom, ktoré bolo neobhospodarované, robiť rôzne kresby, vysievať tvary atď., ktoré som následne ešte fotil z vysokého rebríka, ktorý bol na vlečke za traktorom.
Neskôr som zrealizoval dlhoročnú myšlienku a pretavil do tzv. landartových záhrad. Najprv som sa tomu venoval sám. V roku 2012 sa mi podarilo získať dotáciu na niečo väčšie, kde boli pozvaní aj iní umelci. Vznikli tak zaujímavé diela. Reklamu, alebo billboard tvoril 60 metrový nápis Landartové záhrady, ktorý bol viditeľný z hlavnej cesty. Nápis sme vykosili na hrádzi rieky Laborec.
Landartové záhrady sú vlastne procesy. Takým prvým bol asi ten nápis Procesual na stáži v Taliansku. Ide o zásah do krajiny, hlavne poľných súčastí, kde zanechávam odkazy: vykosujem alebo vyorávam rôzne symboly, ktoré sa dajú z hora čítať po vyskladaní. Môžu to byť aj rôzne príbehy. Na pomoc, pri ich tvorbe, mám kamarátov, ktorí pracujú v poľnohospodárstve.
Posledná vec pred zimou bol nápis Nádej, ktorú tiež kreslil/písal môj kamarát, ktorý obrábal väčšie pole. Vyryl sa nápis do strniska, ktorý sa neskôr aj tak stratil, lebo to celé strnisko sa muselo podryť (alternatíva k orbe). Ale teraz na jar, dokiaľ sa nič nevyseje, tak sa ten nápis opäť objaví z vyrastajúcej pšenice, ktorá tam zostala. Čiže „Nádej vždy zostáva minimálne dvakrát“ (fotografiu som posunul na koncert pre Ukrajinu).
Ako umelec ste vytvorili na poliach veľké nápisy, ktoré sa dali prečítať až z vtáčej perspektívy. Ako vznikali veľkorozmerné nápisy na poliach?
Predošlej otázke som to síce rozpísal, ale vrátim sa k tomu ešte. Pri jednej mojej poľnej kresbe som musel byť veľmi opatrný a muselo ísť všetko bokom – každá zbytočná myšlienka, aby som vnímal len ten chod traktora. Ako keď sa sústredím pri ťahaní línie štetcom na plátno. Technológia išla trochu dopredu a kamarát má GPS v traktore, čiže sa tá kresba teraz dá sledovať pekne v sedadle traktora pohľadom na monitor.
Pracujete pri land-artových záhradách s verejným priestorom, alebo máte vlastnú plochu, kde tieto projekty realizujete? Ak pracujete na verejnom priestore, tak ako na Vaše nápady reagujú ľudia, ktorým pozemok patrí?
Niekedy je to verejný priestor, inokedy môj vlastný priestor.
V roku 2018 po zbere pšenice zostalo hektárové políčko, ktoré čakalo až na jesennú orbu. S jeho majiteľom som vybavil, aby som ho mohol využívať ako náčrtník, kde som so svojím traktorom skúšal kresliť rôzne nápady a návrhy na väčšie veci.
Na Nápis Landartové záhrady bol zapožičaný priestor od Povodia. Niekedy ľudia tomu nerozumejú. Možno sa divia, že prečo chodím traktorom tak rôzne krížom-krážom. No na veľkoplošné nápisy väčšinou využívam pôdu, ktorej majiteľ je k tomu pozitívne naladený.
Myslím že v tomto roku to bude veľmi nákladné. Či sa bude dať niečo spraviť, to ešte uvidím. V apríli by som však už chcel realizovať veľké kresby traktorom.
Niektoré Land-artové diela si vyžadujú dlhší čas, kým vidieť požadovaný výsledok, nehovoriac o rôznych podmienkach, ktoré nie vždy viete ako autor ovplyvniť. Reč je najmä o rôznych kompozíciách, ktoré ste sadením do pôdy vytvárali. Je pre Vás pri týchto dielach dôležitejší proces, alebo výsledok?
Ja sa vždy pozerám hlavne na ten proces, ktorý je pre mňa hodnotnejší viac, ako samotný výsledok. Diváka možno viac zaujme ten výsledok.
Zaujímavé je pre Vás taktiež obdobie žatvy, keď z balíkov slamy, ktoré pri nej vznikajú, robíte rôzne inštalácie. Môžete o nich niečo povedať?
Balíky sena som použil na vytvorenie objektu na festivale Pohoda v roku 2010, ale aj na Pražskom Bienále, či Bielej noci. Prácu s balíkmi mám veľmi rád. Ide tam o čosi viac, ako len o vizuál. Keď je človek zdravotne v pohode, bez alergií, môže vnímať aj tú vôňu, ako to bolo aj pri mojej diplomovej práci s názvom Osobný priestor.
Robil som dakedy inštalácie z balíkov slamy, ale dnes sa robia minimálne pol tonové zlisované balíky slamy, čo je trochu ťažšie na manipuláciu.
Zvažujem s kamarátom kúpu lisu na malé balíky. On by ich využíval pre svoje zvieratá (daniele, ovce), ja by som niečo staval. 🙂
Vo svojej tvorbe pracujete i so štruktúrami – napr. drážkami z pneumatík traktora, či plodín, ako napr. kukurica. Od veľkých vecí sa presúvate k detailom, ktoré zobrazujete pomocou maľby a grafiky. Považujete za dôležité poukazovať na celý proces vzniku plodín aj detailmi, ako sú štruktúry?
Veľké pole zakvitnutej repky vyzerá nádherne, ako jedna veľká plocha s modrou oblohou (ako vlajka našich východných susedov).
Ale keď sa pozrieme na jednu rastlinu slnečnice, už je tam viac farieb. Procesom v dozrievaní prejde pole slnečníc do hnedočiernej farby. Do kruhu slnečnice sa potom dá písať, či kresliť – vyberaním semienok, napr. pinzetou.
Kukurica je zaujímavá rastlina, ktorá je veľmi chutná, keď je mladá. Po jej dozretí sa použiť okrem skrmovania, aj ako valček na vytvorenie grafiky. Každá kukurica má inakšie zrná, alebo je trochu vyhnutá do nepriameho tvaru. Kukurica odrody „konský zub“ má krásnu štruktúru, ktorou vytváram grafické listy.
Takisto všetko má zaujímavé štruktúry: odtlačky pneumatík, odtlačky zeme, štruktúry trávy, pôdy obrobenej/zoranej, pobránenej, či kultivovanej. Samozrejme sa stane, že pri týchto experimentálnych zásahoch sa ukážu rôzne iné kresby štruktúry, ktoré tiež oslovia.
Na čo ste chceli poukázať dielom Chlieb náš každodenný?
Je to moje dielko ešte z obdobia štúdia na škole. Odvtedy sa snažím na každú moju vernisáž upiecť domáci chlieb, ktorým vždy poteším návštevníkov.
Keďže sa venujete agroartu, je pre Vás najplodnejším obdobím na tvorbu čas od jari do jesene. Čo robí agroumelec v zime?
V zime maľujem obrazy a vznikajú plošné diela. Väčšinou sú to maľba a grafika. Samozrejme si aj pripravujem rôzne návrhy na jar až jeseň, 🙂 v tomto období väčšinou plátna a štetce oddychujú.
Venujete sa poľnohospodárstvu aj mimo umeleckej činnosti?
Lákalo ma to už dávnejšie. Dokonca som si chcel urobiť po výške ešte poľnohospodársku školu, alebo aspoň vodičský na traktor. Avšak ja sa považujem za amatérskeho roľníka, tak ako sú aj amatérski umelci.
No napriek tomu trochu ovládam agronómnu problematiku a technológie, ktoré využívam v malom – v našej veľkej záhrade pri pestovaní základných rastlín, teda zeleniny: zemiakov, kukurice, repy atď.. Otec bol agronóm, možno ma to poznačilo.
Niekedy pomôžem kamarátovi, ktorého to živý. Napríklad vystriedať ho na traktore, keď orie celý deň, alebo keď musí rýchlo pozbierať úrodu, presunúť kombajn, atď..
Agroartom reagujete dokonca na aktuálne dianie. Tu spomeniem dielo Agrorúško. Je vo Vašej tvorbe viac reakcií na aktuálne dianie pomocou agroartu? Aké? A čo vyjadrujú?
Agroartom sa dá vyjadriť hocičo, tento rukopis sa dá použiť hocikedy.
Tak napríklad k tomu rúšku trochu opíšem situáciu. Mal som karanténu a dal som naklíčiť počas týchto dní respirátor. Robil som si každý deň test, až pokiaľ som nebol negatívny. Tieto testy chcem mimochodom použiť ako miniatúrne kvetináče na jedno naklíčenie –zase skúmanie procesu. 😀 No a s tým naklíčeným respirátorom som po karanténe išiel na nákup. Celkom sa ľudia čudovali, aj sa zasmiali.
Čo sa týka vojnového konfliktu, tak na koncert pre Ukrajinu som posunul 2 diela, ktoré neboli priamo aktuálne vytvorenou reakciu na to, ale použil som tam nápis Nádej z poľa (vyššie spomenuté) a grafiku kukuričnú v žlto-modrých farbách.
Taktiež za zmienku stojí reakcia na výstavu olympijských hier, kde som vysadil olympijské kruhy zo sóje (lebo vraj sója je zdravá, tak je dobrá pre športovcov). 😀
Ale aj hokejku, ktorá bola vlastne kosa na kosenie. Bola s nápismi a nálepkami. Z pukov som urobil kvetináče, kde sa zasiala pšenica. Divák si tak mohol skosiť tú pšenicu.
Ešte som si spomenul na situáciu z roku 2018, na ktorú som reagoval rýľom s našim znakom. S tým rýľom som vyberal jamu, čo symbolizovalo pochovávanie našej slobody?!..
A otázka na záver. Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Chcem sa trochu vrátiť k starým nezrealizovaným nápadom a návrhom. Chcel by som ich skúsiť zrealizovať. Niektoré už prechádzajú updateom.
Mám jeden veľký projekt, ktorý chcem zrealizovať, ale na to je potrebný balík financií. Keďže sa situácia zhoršuje, opäť ho asi odložím. Jedná sa o ostrov na Zemplínskej šírave, ktorý by bol pohyblivý a mal tvar kruhov na vode. Bol by takým vyvážením jedného kruhového ostrovčeka. Uvidíme…
Trochu som sa vrátil aj ku kameňu a chystám sa robiť sochu klasickou technikou. Popritom pracujem na nových veciach na výstavu s názvom V krajine, ktorá by mala byť v lete v mojom rodnom meste s podporou FPU.
Peter Králik (1981, Michalovce)
Je slovenský umelec.
Absolvoval Fakultu výtvarných umení Technickej univerzity v Košiciach, Ateliér slobodnej kreativity (3D) u prof. Juraja Bartusza, akad.soch., kde v roku 2006 ukončil magisterské štúdium.
Počas štúdia absolvoval stáž v Taliansku.
Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku, v Česku, Poľsku, Maďarsku a Rumunsku.
Spolu s umelcom Jánom Vasilkom založili v roku 2003 Strana železných, ktorá sa snaží po umeleckej stránke obraňovať práva strojov a klasického agrárneho vidieka. Vo svojom manifeste vyhlasuje vernosť iracionalite, absurdite, snu a nesúvislému.
Peter Králik sa v tvorbe zaoberá agroartom. Venuje sa téme poľnohospodárstva – od počiatočného procesu klíčenia, cez rast plodín, žatvu až samotný zber plodín. Každý tento proces spracováva v rôznych médiách ako maľba, grafika, socha, inštalácia, objekt, performace, či videoart. Vytvára taktiež landartové záhrady. Svojim výtvarným programom reaguje na rôzne situácie, ale i na aktuálne spoločensko-kultúrne dianie.
V súčasnosti pôsobí aj ako riaditeľ Základnej umeleckej školy v Strážskom. Momentálne žije a tvorí v Michalovciach.
