Hoci pred začiatkom štúdia mala o grafike skreslený dojem, že zahrňuje len tú digitálnu, počas strednej školy sa presvedčila o opaku. Tam jej učarovala klasická grafika, ktorú v súčasnosti kombinuje aj s tou digitálnou pri tvorbe ilustrácií, alebo komiksov. Barbora Lovíšková, ktorá je v súčasnosti študentkou na VŠVU v Bratislave, v rozhovore porozpráva o tom, ako sa dostala k výtvarnému umeniu a grafike, čo jej na grafike učarovalo, akým technikám sa venuje, porozpráva o ilustrácii – ako vzniká, no predstaví aj svoju tvorbu, záľuby, či prezradí plány do budúcna.
Aktuálne ste študentkou magisterského stupňa na Katedre grafiky a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ako ste sa vôbec dostali k výtvarnému umeniu?
Pre umenie som sa rozhodla ešte na strednej škole, keď som prestúpila z gymnázia na Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru. Vďaka ZUŠ som vedela, že mám k umeniu blízko, no napriek tomu to bol skok do neznáma – kvôli škole som sa musela presťahovať do Bratislavy a zvyknúť si na nový systém výuky umeleckých predmetov. Svoje rozhodnutie som však nikdy neľutovala, pretože mi umožnilo ďalej sa rozvíjať a pohybovať sa v prostredí umelecky nadaných ľudí. S niektorými bývalými spolužiakmi sme nastúpili na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde študujem dodnes.
Čím Vás zaujala práve grafika, že ste sa ju rozhodli študovať?
Grafiku som si vybrala dvakrát.
Prvý raz to bolo na strednej škole, keď som si pod týmto širokým pojmom predstavovala najmä úzku oblasť počítačovej grafiky a digitálneho umenia. Preto si viete predstaviť moje rozčarovanie, keď náš učiteľ prvýkrát odomkol dvere od dielne a začal vysvetľovať čo je asfaltum alebo ako dlho treba leptať v kyseline! Tradičné grafické techniky som si však rýchlo obľúbila. Zároveň som sa utvrdila, že ma tento odbor skutočne baví a chcem sa o ňom dozvedieť čo najviac.
Po druhý raz som si grafiku vybrala na VŠVU v Bratislave, jednak kvôli prehĺbeniu si znalostí z oblasti grafických techník, no zároveň som sa v tom čase začala zaoberať knižnou ilustráciou a chcela som sa jej venovať naplno.
Grafika je široký pojem. Čomu všetkému sa v rámci nej venujete?
V rámci grafiky sa venujem najmä technikám linorytu, serigrafie a digitálnej grafiky – ktorú často kombinujem s klasickou „analógovou kresbou“. Momentálne si rozširujem znalosti v oblasti litografie, ktorá síce nie je najľahšou technikou, ale za to poskytuje veľkú slobodu a mnoho príležitostí pre experiment. Teším sa na to, ako túto techniku zapojím do procesu tvorby svojich budúcich projektov.
Preferujete viac digitálnu alebo klasickú grafiku?
Nepreferujem ani jednu ani druhú oblasť grafiky, pretože ich často kombinujem. Niektoré ilustrácie si najskôr nakreslím v digitálnych grafických programoch. Potom ich prevediem do grafických techník. Práve tie im dodajú drsnejší a živší charakter.
Ktorá z grafických techník je Vášmu srdcu najbližšia?
Pre mňa je to jednoznačne linoryt. Možno sa na prvý pohľad javí ako jednoduchá technika, no pritom v sebe ukrýva toľko možností! Vtipné je, že spočiatku som ho v láske moc nemala, na ZUŠ som linoryt priam neznášala. No všetko sa zmenilo počas strednej školy, kedy som pochopila, aký rozdiel robí správny úchop rydla a kvalitná ofsetová farba. Odvtedy je to moja obľúbená technika, ku ktorej sa rada a často vraciam.
Ako by ste charakterizovali Vašu tvorbu?
Osobne v nej vidím silnú inšpiráciu svetom komiksu, o čom napovedá najmä využitie hrubých čiernych liniek, typografie a umiestnenie ilustrácií do rámikov. Často sa pohrávam s rôznymi grafickými elementami či žiarivými farbami. Vo svojej tvorbe si dávam veľmi záležať na príbehu. Preto ma do ilustrácií baví umiestňovať rôzne skryté detaily, ktoré vypovedajú o osobnostiach ľudí, zvierat a iných bytostí, ako i o minulosti neživých predmetov. Verím, že práve tieto detaily v nás vzbudzujú záujem o zobrazovanú postavu a zároveň prebúdzajú našu predstavivosť. Možno práve preto sa k téme nostalgie ako aj detstva tak často vraciam – napokon deti si svoje hračky často personifikujú a vytvárajú k nim rôzne fantastické príbehy. Sila detskej fantázie je pre mňa obrovskou inšpiráciou i dnes.
V rámci bakalárskej práce ste vytvorili leporelo s názvom Imaginárium. Môžete toto dielo predstaviť bližšie?
V práci Imaginárium som sa zaoberala postupným vytrácaním sa predstavivosti v priebehu dospievania. Obraz som budovala prostredníctvom zátiší, pretože predmety každodennej potreby sú dôkazom existencie človeka a zrkadlom jeho alebo jej osobnosti. Tieto myšlienky som komunikovala „tichým“ prechádzaním z obrazu do obrazu v nekončiacom cykle, ktorý sa po úplnom rozložení vrátil do počiatočného bodu. Dospievanie som rozdelila do niekoľkých štádií, ktoré oddeľovali sklady papiera. V každom štádiu sme sa pritom o našej nevidenej hlavnej postave dozvedali niečo viac. Mohli sme sledovať, ako sa jej detský vesmír postupne zmenšuje, premieňa na radosti a strasti dospelého života. Medzi predmety som vsunula aj mnohé nostalgické narážky, ktoré odkazujú na dospievanie okolo roku dvetisíc. Knihu som však neukončila starobou či smrťou, ale narodením sa nového dieťaťa a vrátením sa na samotný začiatok. Túto myšlienku som zrealizovala kontinuálnym prepojením posledného výjavu s prvým.
Leporelo som sa rozhodla vytvoriť vo svojej obľúbenej technike linorytu. Jeho celková dĺžka bola 3,6 metra.
Na konte máte viacero autorských kníh. Ktorá bola tá prvá?
Moja prvá autorská kniha bola O Tigrovi, ktorý nemal pruhy – jednalo sa o detský picturebook, vytvorený pre elektronickú platformu KUBO. Príbeh, ktorý som si sama napísala, rozprával o tigrovi, ktorý sa narodil bez pruhov a preto bol vyčlenený z kolektívu svojich bratov a sestier. Jedného dňa sa rozhodol, že si namiesto prijímania ďalších urážok, namaľuje vlastné pruhy, ktoré budú zo všetkých najkrajšie. Preto sa vybral po inšpiráciu za ostatnými zvieratkami, ktoré sa mu postupne priznávajú, že nie sú so svojim výzorom spokojné a radšej by si svoje kožuchy vymenili so svojimi susedmi. Príbeh končí vtedy, keď sa tiger naučí vážiť si seba samého, takého aký je. Táto odvaha inšpiruje celú džungľu.
V tomto projekte som pracovala so žiarivými farbami a prekrývajúcimi sa textúrami, aby som zachytila bohatú farebnosť zvieracej ríše.
Môžete porozprávať o ďalších autorských knihách?
Druhou autorskou knihou bol krátky obrazový sprievodca charaktermi knihy Sto rokov Samoty od Gabriela Garcíu Márqueza. Jednalo sa o experimentálny projekt, v ktorom som sa snažila Márquezovým čitateľom uľahčiť orientáciu v často sa opakujúcich menách jeho postáv. Každému charakteru som preto venovala dvojstranu, kde ilustrácie a typografia poukazujú na jeho alebo jej osobnosť a kľúčové momenty z deja.
Tretím autorským projektom bol zošit Dobrú noc, sladké sny, ktorý bol súčasťou inštalácie detskej postieľky s nástennou maľbou. V práci som sa zaoberala detským strachom a predstavivosťou, ktorá môže tiene bežných predmetov pretvoriť na desivé monštrá. Zošit sprevádzali len dve vety: „Keď zhasnú svetlá, vyliezajú monštrá. Preto musí jedna lampa vždy svietiť.“ Táto práca bola dôležitým medzistupňom pre tvorbu môjho štvrtého knižného projektu – Imaginárium, ktorý som už spomenula.
Mojou najnovšou autorskou knihou je Danse macabre. Vychádza z autorského textu, ktorý sa v minulom roku zúčastnil literárnej súťaže Ohnivé pero. Rozpráva
kafkovský príbeh Eugena a jeho entomologickej zbierky chrobákov. Pri jeho ilustrovaní som sa inšpirovala dobovými fotografiami secesného Nemecka, typografiou a najmä historickými zbierkami skutočných entomológov.
Ako si volíte text z knihy, z ktorého budete vychádzať pri ilustrácii? Ako vzniká taká ilustrácia? Môžete popísať jej vznik od počiatočného procesu po celkovú realizáciu?
Texty si často píšem sama, preto mám výber vo vlastnej réžii. Vďaka tomu text môžem slobodne upravovať, skracovať, vypúšťať alebo naopak rozširovať. Za iných okolností by však tento proces závisel od dohody s autorom, prípadne s vydavateľom.
Najčastejšie začínam nezáväzným rozdelením textu, udaním približného rozsahu knižného projektu a premýšľaním nad typom väzby (ilustrácie pre leporelo, budem komponovať iným spôsobom než pri klasickej väzbe V2). Následne začnem pracovať na storyboarde a prvých návrhoch vizuálu. Tento proces je často veľmi zdĺhavý a vyžaduje si časté úpravy, spätnú väzbu od potencionálnych čitateľov a najmä otvorenú myseľ pre nové cesty a riešenia. Keď storyboard postupne „vyčistím“, je na čase rozhodnúť sa pre techniku a štýl, v ktorom knihu spracujem. Oba tieto aspekty musia ladiť s príbehom a emóciou, ktorú má v čitateľovi vyvolať. Keď som spokojná s prvou ilustráciou a vykonám všetky dodatočné úpravy v storyboarde a texte, je na čase vypracovať všetky zvyšné ilustrácie. Pri ich tvorbe si dávam pozor na kompozíciu a umiestnenie textu. Počas celého procesu si tlačím skúšobné výtlačky, aby sa mi nestalo, že farby alebo rozlíšenie nebudú sedieť k mojej vízii. Keď sú ilustrácie hotové, začnem pracovať na typografii, vyberám písmo, veľkosť a vhodné zalomenie. Strany si vyradím na väzbu, v ktorej chcem knižný projekt vytvoriť.
Ak som spokojná s poslednými skúšobnými nátlačkami, vydávam sa do tlačiarne, kde po ďalšom konzultovaní vznikajú výtlačky knihy. Nakoniec stačí knihy zviazať, a to v závislosti od náročnosti väzby a zámeru buď vlastnoručne, alebo v profesionálnej kníhviazačskej dielni.
Aký je rozdiel medzi tvorbou ilustrácie pre už existujúcu knihu a tvorbou vlastnej autorskej knihy?
Myslím si, že pri tvorbe autorskej knihy je najväčšou výhodou absolútna sloboda vonkajšieho i vnútorného spracovania. Takže umelec môže vytvárať experimentálne projekty v malých nákladoch, cielené skôr pre zberateľov, než pre široké publikum. Nemusí sa ničím obmedzovať. Ak je aj autorom vlastného textu, môže sa voľne rozhodovať, čo do svojho projektu zahrnie a čo nie.
Naopak pri ilustrácii existujúcej knihy sa musí ilustrátor do istej miery prispôsobiť vízii jej autora – jedná sa o spoluprácu medzi dvomi umelcami. Každý z nich môže mať o projekte odlišnú víziu, čo môže viesť k rozporom, ale aj k nečakaným zaujímavým kombináciám. Všetko je o kompromise. Záleží len od dohody autora, ilustrátora a vydavateľa do akej miery má ilustrátor voľnú ruku pri tvorbe dizajnu knihy.
V roku 2023 ste založili spolu s Líviou Suchou, Namiko Uchnárovou a Ninou Bialovou umelecký kolektív Muškát.
Muškát začal ako priateľské združenie štyroch spolužiačok, prostredníctvom ktorého sme chceli experimentovať a vytvárať vtipné rýchle publikácie na voľné témy.
Začali sme preto vytvárať ziny – krátke publikácie, ktoré sme tlačili v serigrafickej dielni, následne skladali, signovali. Zatiaľ sme dokončili osem zinov: Hojnosť, Prázdno, Beštiár, Ezo, Parazit, Western, Cirkus a Supernova. V budúcnosti sa však chceme pustiť aj do tvorby rozsiahlejších publikácií.
Myslím si, že tento projekt bol skvelý nápad, nielen kvôli možnosti vybočiť z vlastného zažitého štýlu, alebo vzájomnej inšpirácie, ale najmä preto, že sme zistili, aké je dôležite pracovať v kolektíve a ako to ovplyvňuje tvorbu projektov, na ktorých vám záleží. Správny umelecký kolektív vás vždy podrží. Vaša spoločná práca má úplne inú dynamiku než iné projekty, ktoré vytvárame osamote.
Ilustrovali ste už aj pre detský časopis. Môžete o tom povedať viac?
V roku 2022 som ilustrovala rubriku Deti v zelenom pre detský časopis Slniečko. Bolo pre mňa veľkou cťou, že som mohla prispieť do časopisu, ktorý som v detstve odoberala a s láskou čítala. Odvtedy sa jeho tvár pozmenila – stal sa aktuálnejším a bohatším. Redakcia k spolupráci často prizýva súčasných mladých ilustrátorov, ktorí dávajú časopisu unikátny a svieži charakter.
Vo svojej tvorbe sa zaoberáte taktiež komiksami. Za zmienku stojí komiks Kiko. O čom je?
Tento komiks vznikol počas pandémie, keď mnohí ľudia túžili cestovať, no miesto toho museli čeliť napätým rodinným vzťahom. Z týchto situácií som vychádzala aj pri tvorení Kika – vtáčika, ktorý sa rozhodol vyletieť z hniezda navzdory želeniam svojho otca. V príbehu si Kiko na svoju rodinu často spomína a posiela im pohľadnice z miest, ktoré navštívil. Dúfa, že spoločná záľuba vo fotografovaní preklenie pomyselnú i reálnu vzdialenosť, ktorá rodinu rozdeľuje a napraví ich komplikované vzťahy.
V komikse som kombinovala digitálnu grafiku s kolážou a skenovanými textúrami.
Taktiež ste vytvorili sériu ilustrácií s názvom Sedem hriechov pre komiksový časopis Pomimo. Môžete túto sériu ilustrácií predstaviť bližšie?
Táto grafická séria vznikla ako predelové ilustrácie siedmeho špeciálneho čísla Pomimo, v ktorom sa nachádzali komiksy pôvodných zakladateľov tohto komiksového zborníka. Témou bolo Sedem smrteľných hriechov, preto som pre svoje ilustrácie zvolila drsnejšiu textúru a výrazné farby, ktoré bijú do očí. Pri každom hriechu som si dala záležať, aby ho použitá typografia charakterizovala a stala sa súčasťou obrazu, nielen jeho popisom. Každá ilustrácia sa skladala zo štyroch separátnych linorytov, čiže ich bolo v konečnom dôsledku až 28.
Grafiky spolu s originálmi komiksov boli následne v auguste roku 2021 vystavené v galérii Artotéka v Bratislave.
Zaujímavá je takisto práca Gaia. O čom pojednáva?
Jedná sa o sériu piatich farebných grafík skladajúcich sa z ústredného motívu – bytosti, ktorá nosí na chrbte dedinu, a menších grafík, ktoré nám približujú detaily zo života dedinčanov. Do jednotlivých scén som sa popritom snažila vniesť aj štipku humoru.
Po prvej skici vysmiatej príšery s domčekmi na chrbte som si začala klásť otázky: Čo ju robí šťastnou? Prečo ju zdobia len tri opustené chatrče? Aký je život ich obyvateľov?
Odtiaľ som rozvíjala príbeh ďalej… Zo samoty postupne vyrástla dedina. Tá sa onedlho zmenila na prístavné mestečko. Stále som rozmýšľala nad tým, ako život nič netušiacich osadníkov závisí od priazne obrieho chlebodarcu. Svoju prácu som chcela viesť pozitívnym smerom – ukázať, že v tomto svete panuje trošku zvláštny, no harmonický vzťah divokej prírody a človeka. Z toho sa mi vybavila určitá paralela na starovekú mytológiu – Gréci personifikovali Zem do úlohy „všematky“ pod menom Gaia.
Ak by ste si mali vybrať jednu najobľúbenejšiu knihu alebo komiks z Vášho detstva, ktorý by to bol a prečo?
Myslím, že by to bol Harry Potter najmä preto, že mi pri čítaní umožňoval snívať a predstavovať si, aké by to bolo žiť vo svete kúziel čarodejníkov. Táto knižná séria zároveň skvelo zachytila peripetie dospievania, čiže bola (a je) verným spoločníkom celej generácie mladých čitateľov.
K čítaniu komiksov som sa naopak dostala až na strednej škole, no rýchlo som si našla svojich obľúbencov. Patria k nim Habibi od Craiga Thompsona, Maus od Arta Spiegelmana, Watchmen od Alana Moorea a Internet Crusader od Georgea Wylesola.
Čo alebo kto Vás inšpiruje?
Inšpirujú ma mnohé veci. Niekedy sa jedná aj o zdanlivo všedné situácie a momenty. Ak hľadám nové nápady, idem s fotoaparátom do ulíc, zájdem na nový film s kamarátmi, alebo strávime deň návštevou galérií. Internet je dnes taktiež plný umenia a myslím, že každý umelec ma mnoho idolov, ktorých tvorbu náruživo sleduje. Vymenovať všetky mená by bolo neľahkou úlohou, preto spomeniem len zopár: Ernst Ludwig Kirchner, Frans Masereel, Gabriela Jolowicz, George Wylesol, Mike Mignola a Sophy Hollington.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Mojou veľkou záľubou je písanie, preto často vymýšľam a spisujem nové príbehy. Okrem toho zbožňujem animáciu, film, divadlo i videohry, vlastne všetky druhy umenia, ktoré sa zaoberajú storytellingom.
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Momentálne študujem v rámci programu Erasmus v Bruseli, kde sa učím pracovať v litografii – venovať sa tejto technike je zároveň mojím najbližším plánom do budúcna. Po návrate domov sa chcem pustiť do tvorby nového knižného projektu, v ktorom by som sa chcela väčšmi venovať komiksu. Zároveň sa jedná aj o môj diplomový ročník, takže sa nemusím obávať, že by som sa v najbližšom čase nudila!
Barbora Lovíšková (1999, Považská Bystrica)
je slovenská ilustrátorka a grafička.
V roku 2023 ukončila bakalársky stupeň na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na katedre Grafiky a iných médií v Ateliéri ilustrácie a grafiky pod vedením doc. Mgr. art. Ľuboslava Paľa, ArtD.. V rokoch 2021-2022 absolvovala študijný pobyt na Konstfack University of Arts, Crafts and Design vo švédskom Štokholme.
Vystavovala samostatne aj skupinovo na Slovensku.
Zúčastnila sa niekoľkých workshopov v Česku a na Slovensku.
V roku 2024 sa umiestnila medzi finalistami internacionálnej súťaže Bologna Children’s Book Fair.
Barbora Lovíšková sa vo svojej tvorbe venuje digitálnym a klasickým grafickým technikám, ktoré vzájomne kombinuje. Z klasických techník využíva linoryt, serigrafiu a litografiu. Zaoberá sa ilustráciou, tvorbou autorských kníh a komiksami. Jej ilustrácie vychádzajú z komiksovej grafiky a preto sú pre ne charakteristické hrubé čierne linky, typografia a umiestnenie obrázkov do rámikov. Často sa pohráva s rôznymi grafickými elementami či žiarivými farbami. Dáva si záležať na detailoch, ktoré prezrádzajú viac o bytostiach a predmetoch dominujúcich v príbehoch a podnecujú tak väčšiu predstavivosť čitateľa.
Jej diela nájdeme vo vydaniach komiksového časopisu Pomimo, detského časopisu Slniečko, či v kolekcii Čierne diery.
V súčasnosti je študentkou magisterského stupňa VŠVU v Bratislave, aktuálne však na študijnom pobyte na Royal Academy of Fine Arts of Brussels v Belgicku.
