Vyrastala v umeleckej rodine, čo ju samotnú dostalo na dráhu umenia. Vyštudovala grafiku so zameraním na ilustráciu, keďže ako sama hovorí: stále v nej drieme duch dieťaťa. Hedviga M. Gutierrez je známa slovenská ilustrátorka najmä detských kníh, ale to nie je jediné, čomu sa vo svojej tvorbe venuje. Ako sa dostala k umeniu, čomu všetkému sa v tvorbe venuje, čo ju inšpiruje, či aké má záľuby – to všetko sa môžete dozvedieť v rozhovore s ňou.
Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu?
K výtvarnému umeniu som sa dostala prirodzene. Slúžilo mi ako vyjadrovací prostriedok už v detstve. V rodine máme výtvarníkov/remeselníkov. Jedným z nich je moja mamina, ktorá pôsobí ako zlatníčka. A tak, keď som sa ako malá potulovala v dielni, mala ma potrebu zamestnať, aby som niečo nevyparatila. Vzala štós skladacích papierov určených do faxu a dala mi úlohu: kým ona pracovala, ja som ich mala všetky pokresliť. Boli to výjavy z prázdnin, škôlky, neskôr školy, či príbehy obľúbených kníh. Skrátka kreslenie pre mňa už v mladom veku znamenalo veľa. Ďalší level tomu dodala ZUŠ-ka a neskôr stredná umelecká škola.
Následne ste sa rozhodli študovať grafiku, prečo?
Odbor grafika bol pre mňa neodmysliteľne spätý s knižnou ilustráciou. Na ZUŠ-ke sme robili rôzne experimenty, reakcie na knižné texty, predlohy. Od kresby a maľby sme sa posunuli k odtláčaniu rôznych štruktúr, skúmaniu odtlačkov, ktoré za sebou zanechávala grafická farba úmyselným vedením do tvarov. Páčilo sa mi, ako nesmierne rýchlo letel čas pri tejto činnosti. Absolútna fascinácia však prišla pri tvorbe linorytu. Táto technika má nepochybne svoj „vau-efekt“. Začala som sa venovať preto len grafike samotnej, od monotypie som prešla k linorytu, a neskôr k suchej ihle. Nemohla som sa dočkať, kým si nevyskúšam všetky tradičné grafické techniky. Podporená novým „vyjadrovacím prostriedkom“ som si pri čítaní knihy automaticky predstavovala ilustráciu, či zobrazenú scénu v grafickej technike.
Následne som mala to šťastie, že na strednej umeleckej škole ma vyučovali pedagógovia, ktorí boli zhodou okolností čerstvými absolventmi VŠVU, ateliéru knižnej grafiky. Vtedy nastal zrejme ten „zlom“ a všetko do seba zrazu zapadlo. Pamätám si, ako sme dostali po prvýkrát zadanie „autorská kniha“. Bola som fascinovaná. Nemali sme mantinely a zrazu sa na mňa vyvalila lavína nekonečných možností, ako toto zadanie poňať. Ako malý vzor nám priniesli knihu Dušana Kállaya – vtedy som si vzdala do hlavy, že raz chcem študovať práve v jeho ateliéri stoj čo stoj.
Potom ste sa dostali na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde ste si zvolili Ateliér ilustrácie. Čím Vás zaujala práve ilustrácia?
Nekonečnými možnosťami vyjadriť sa. Som večné dieťa. Milujem ten pocit začítať sa do rozprávkovej knihy a nachvíľku vypustiť okolitý svet „dospeláka“. Zažívala som to v detstve, keď mi babka Tea čítala Pipi Dlhú Pančuchu v hojdacom kresle, no zažívam to aj dnes, keď sa ku mne dostane zredigovaný text z vydavateľstva. Navyše, ilustrácia príbehu dodáva nový rozmer – ten, ktorý je skrytý medzi riadkami a nevyslovený slovami. Je to ďalší level, iná dimenzia knihy. Cítim veľkú poctu, keď mi spisovateľ zverí „vlastný svet medzi knižnými doskami“.
Ako si volíte text z knihy, z ktorého budete vychádzať pri ilustrácii? Aký je ten úplne počiatočný proces?
Mojím prvým krokom je čítanie textu. Prečítam si ho raz, dvakrát, päťkrát. Zakaždým sa v texte objavia nové čarovné detaily, ktoré som si pri prvom preletení textu nevšimla. A to milujem. Popri čítaní si kreslím, či skôr čarbem. Nosím so sebou malý zápisník – tak akurát do vrecka, do ktorého si píšem, zaznamenávam nápady a postrehy z textu. Keď je zápisník plný nápadov a skíc, púšťam sa do úhľadnej kresby na reálny formát knihy. Vytváram kompozície, charaktery postáv, farebnú paletu. Nasledujú konzultácie a ďalšie kroky z procesu.
Ako potom vzniká taká ilustrácia?
Zväčša pracujem v digitálnom médiu, avšak prvotná ilustrácia má základ v klasickej kresbe – ceruzkou na papier. Skicu si jednoducho odfotím, alebo naskenujem a prenesiem do digitálneho média – grafických programov, v ktorých pracujem až do finálnej podoby ilustrácie. Pracujem však aj na ilustráciách, ktorých finálna podoba zostáva v analógovom médiu. Najčastejšie je to sieťotlač, alebo risografia. Aktuálne sa venujem koláži.
Môžete stručne predstaviť knihy, ktoré ste ilustrovali?
Knihy „Plecháč Bob“ a „Pod hladinou“ sú autorské knihy, na ktorých som pracovala ako na textovej, tak na ilustračnej časti.
Veľmi rada sa vraciam ku knihám „Chrontulienka“ od Branislava Jobusa, či „Záhada knižnice na konci ulice“ a „Hotdog a čarovné Vianoce“ od Kristíny Baluchovej, alebo „Ako sa máš Izabela“ a „Malí hrdinovia: Hasiči“ od Diany Mašlejovej.
Svoje špeciálne miesto má u mňa kniha „Baba Jaga“ od Kvetoslavy Veverkovej, ktorá bola mojou prvou oficiálnou publikáciou a zároveň bakalárskou prácou u Dušana Kállaya. V ateliéri knižnej ilustrácie som pokračovala knihou „Vtáčie dobrodružstvá“ od Ivony Ďuričovej a letný semester som venovala knihe „Ňuňo“ od Denisy Fulmekovej.
Ťažko sa mi vyberá kniha, ktorú rozpísať a neunudiť čitateľa rozhovoru siahodlhými litániami 😊. Platí však, že každá kniha, na ktorej som pracovala, mi priniesla nesmiernu radosť a mnohokrát priateľské puto so spisovateľom/spisovateľkou.
Ilustrovali ste taktiež niekoľko cudzojazyčných kníh. Môžete o nich niečo povedať?
„Kam chodí Bobr na nočník?“ bola moja prvá zahraničná spolupráca kreslená v štýle hľadaj a nájdi. Bola nesmierne zaujímavá a plná detailov z ríše zvierat a toho, čo po sebe zanechávajú😊 .
O pár mesiacov ma oslovila spisovateľka z Česka s nápadom na knihu pre nižšiu vekovú kategóriu. Vznikla krásna spolupráca, ktorej výsledkom je kniha „Mountain“. Túto knihu možno nájsť v Anglicku, Francúzku, Nemecku, Maďarsku, Portugalsku a Španielsku.
Kniha „A Diverse world“ bol môj autorský počin, ktorý v sebe nesie ideu rovnoprávnosti, ukážku diverzity kultúr – našich rozdielov a naopak, našich spoločných čŕt v rôznych rovinách.
Najnovšia autorská publikácia „Let´s go hiking!“ je kniha o stanovaní. Je to ilustrovaný návod s tipmi a trikmi ako si užiť prírodu s deťmi. Knihu nájdete vo Francúzku a v Anglicku.
Spomenuli ste aj pár svojich autorských kníh. Môžete o ich viac porozprávať?
Okrem spomínaných zahraničných autorských publikácií, je to kniha „Plecháč Bob“ – autorský picturebook a zároveň moja diplomová práca. Musím však jedným dychom dodať, že aj keď ilustrácie a text nesú moje meno, vždy som mala úžasných konzultantov, ktorých rady posunuli knihu na iný level. Plecháč Bob je príbeh o tak trochu namyslenej plechovke, ktorej osud priniesol do cesty neľahké skúšky. Samozrejme, nakoniec všetko dobre dopadlo! Príbeh v sebe nesie morálne poučenie, no taktiež aj environmentálny rozmer.
Môj druhý autorský picturebook „Pod hladinou“ je príbeh o prekonaní strachu z neznáma. Je určený pre deti v predškolskom veku, ale zmysel v ňom však nájdu i dospelí.
Najnovší autorský picturebook „Čo to búcha“ aktuálne finalizujem. Musím však prezradiť, že sa naň nesmierne teším!
Aký je rozdiel byť v roli „len“ ilustrátorky a byť autorkou knihy?
Ako ilustrátorka reagujem na text, domýšľam si načrtnuté myšlienky spisovateľom. Som návštevníkom cudzieho sveta, do ktorého ma veľkoryso pozval. Rada si túto prácu predstavujem ako jasne ohraničený priestor, v ktorom sa pohybujem zo strany na stranu a z hora na dol.
Ako autor knihy sa zrazu ocitám v priestore bez vymedzených mantinelov. Ponúka sa mi nekonečno možností, čo môže občas vyvolať horror vacui . Aby som však nebola dramatická, mám v zápisníkoch nápady na mnoho autorských kníh. Či majú tieto nápady perspektívu, to prenechám na posúdenie druhým.
Ak by ste si mali vybrať jednu knihu z Vášho detstva, ktorú ste mali najradšej, ktorá by to bola a prečo?
Pipi Dlhá Pančucha a ilustrácie Petra Kľúčika! A prečo? Možno to bude podporené aj spomienkami, ktoré sa mi neodmysliteľne spájajú s touto knihou. Boli to dni u babky a vôňa jahodového pudingu.
Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou?
Mám veľa vzorov. Medzi najinšpiratívnejších však považujem majstrov picturebooku: Jona Klassena a Olivera Jeffersa. Vždy keď mám pocit, že som sa pri tvorbe príliš „zamotala“ a koncept „prekomplikovala“ otvorím si jednu z ich kníh. Sú dokonalou ukážkou, že v jednoduchosti je krása.
Ilustrovali ste aj pre Denník N. Ako ste sa dostali k tejto spolupráci?
Na VŠVU som si zapísala B-čkový predmet „Laboratórium ilustrácie“. V tej dobe (bolo to tesne pred prezidentskými voľbami) k nám prišla skvelá redaktorka Jana Močková s návrhom na spoluprácu – tvorba obálky a ilustrované číslo. Toto zadanie sme dostali globálne. Pracoval na tom celý ateliér s výrazne malým časovým budgetom.
Pamätám si tú dokonalú atmosféru. V ušiach mi hral Radiohead, na stole sa mi váľali skice, staré čísla N-ka a nedopité šálky káv. Ťahali sme nočnú nie však z donútenia, ale z toho skvelého „vibu“, ktorý zrazu vznikol. Na druhý deň sme mali prezentovať naše nápady. Chvela som sa vzrušením, veľmi mi na tom záležalo. O pár dní vyšlo ilustrované číslo a bola som nadšená! Nedalo sa to však porovnať s tým, čo nasledovalo.
Jedného dňa mi volalo neznáme číslo, pán sa predstavil ako Matúš Kostolný, s tým, že sa mu páči štýl a spôsob, ktorým som kreslila, a či by som nemala záujem o ďalšiu spoluprácu. K nej sa pridala ďalšia a ďalšia… Splnený sen!
Pamätám si, ako som jazdila električkou z Rače, kde sme cestou do ateliéru míňali malý novinový stánok na roku Račianskeho mýta. Bolo neuveriteľné vidieť moje ilustrácie na obálkach vo výklade, či v rukách neznámych ľudí postávajúcich a čakajúcich na ich spoj. Táto spolupráca mi dala, a stále dáva veľmi veľa.
S akými ďalšími novinami alebo časopismi ste spolupracovali?
Spolupracujem s detskými časopismi Bublina a Slniečko. Ilustrovala som N-Magazíny, či Sóda Magazín pre O2.
Okrem ilustrácií tvoríte taktiež grafiky. Môžete nejaké spomenúť?
Grafika pre Čierne Diery Zehnhaus. Ukážka profesionality, zanietenia pre správnu vec a štipka „punkáčiny“ – dokonalá kombinácia.
Ilustrovala som takisto grafiku pre TEDx Bratislava, zobrazuje obdobie neistoty vrcholiaceho lockdownu, ktorý sme všetci prežívali po svojom. Zmes netradičných koníčkov, vôňa dezinfekcie a štyri steny. Nejak takto som opisovala svoj prvotný koncept Petrovi Jančárovi, ktorý ma prizval k spolupráci. Veľmi rada si pripomínam túto prácu.
Zaoberáte sa takisto produktovým dizajnom. Tu spomeniem napríklad spoluprácu na projekte limitovanej edície zubných kefiek značky Curaprox. Môžete o tom povedať viac?
So značkou Curaprox som spolupracovala už v minulosti. Oslovila ma značka HENTO TOTO s otázkou graficko-ilustračného supportu ich originálnych kresieb. Bol to dreamjob!
Neskôr sa mi však ozvala značka Curaprox samostatne s návrhom spolupráce: tvorby limitovanej zimnej edície. Bola som nadšená, ich prístup a profesionalita bola predzvesťou dokonalej spolupráce, z ktorej vzniklo trojbalenie zimnej limitovanej edície v troch ilustračných variantách, ktoré na seba nadväzujú. Neskôr ma oslovila centrálna pobočka Curaproxu vo Švajčiarsku a v ich réžii sme posunuli dizajn opäť na novú úroveň. Prezradím, že sa môžeme znovu tešiť na špeciálnu limitku.
Keď sa jedná o zákazky či už produktového charakteru, alebo ilustrácie, kto koho oslovuje? Ako prichádzate ku zákazkám?
Myslím, že každý to má inak, takže viem odpovedať len za seba. Vo väčšine spoluprác som oslovená ja, priamo vydavateľstvom, značkou, klientom, či reklamnou agentúrou. Zväčša ma nájdu na Instagrame, alebo navštívia moje portfólio na webe.
Okrem tvorby organizujete i workshopy. O čom sú tieto workshopy a pre koho sú určené?
Veľmi rada mením prostredie. Je to zrejme prirodzená psychohygiena, keďže väčšinu času sedím v ateliéri sama, alebo v spoločnosti manžela, ktorý vedľa mňa pracuje. Možno preto na mňa workshopy pôsobia ako istý druh „dovolenky“, na ktorú sa nesmierne teším, aj keď v podstate pracujem. Vďaka workshopom som precestovala kus Slovenska a zahraničia. Workshopy vytváram podľa námetov kníh, ktoré som ilustrovala, alebo napísala. Sú určené pre pomerne široké spektrum vekovej kategórie (od 4 rokov po dospelých). Mám rada kontakt s ľuďmi a mojou snahou je, aby si deti odniesli z workshopu čarovný zážitok a o štipku viac lásky ku knihám.
Ak by ste mali poradiť začínajúcemu ilustrátorovi, či grafikovi, čo by to bolo?
Napíšem to, čo najviac pomohlo mne. Kresliť! Veľa kresliť. Nezáleží na tom čo, skrátka si vytrénovať ruku, aby sa postupom času stala kresba prirodzenosťou. A neporovnávať sa. Prvá rada sa týka skôr cviku a cibrenia si vytrvalosti. Druhá rada je o niečo náročnejšia, pretože sa týka najmä mentálneho nastavenia.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
Ak sa rozprávame o činnosti mimo ateliér, tak sa rada prechádzam, občas dokonca aj pobehnem 😊. V tom mi je inšpiráciou manžel a jeho láska k športu. Keďže mám sedavú prácu, čím ďalej, tým viac sa stáva pohyb nutnosťou.
Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?
Aktuálne pracujem na finalizácii autorskej knihy „Čo to búcha“, ktorá bude publikovaná vo vydavateľstve Monokel. Je to kniha, ktorá sa zrodila v jeden letný večer bezsennej noci. Pri tejto knihe som dostala priestor na výtvarné experimenty. Knihe predchádzalo mnoho skíc, mnoho verzií.
Dôveru do mňa vložil Peter Michalík a musím povedať, že sa mi splnil niekoľkoročný sen! Dúfam, že sa kniha bude páčiť aj divákom/čitateľom a nájde sa v nej nejeden obyvateľ bytovky 😊.
Hedviga M. Gutierrez (1994, Levice)
je slovenská ilustrátorka a grafička.
V rokoch 2014-2018 študovala bakalársky program na Katedre grafiky a iných médií VŠVU, v Ateliéri ilustrácie pod vedením prof. Dušana Kállaya, akad.mal..
Následne pokračovala v rokoch 2018-2020 v magisterskom štúdiu na Katedre grafiky a iných médií VŠVU, avšak v Ateliéri knižnej ilustrácie pod vedením doc. Mgr. art. Ľuboslava Paľa, ArtD.
Vystavovala samostatne i skupinovo na Slovensku, v Česku a vo Veľkej Británii.
Na konte má niekoľko ocenení v rámci ilustrácií, ktorú organizovala Bibiana – dom umenia pre deti v Bratislave. V roku 2018 získala Cenu Slovenskej národnej knižnice – Najkrajšia kniha Slovenska 2018 za knihu BABAJAGA od Kvetoslavy Veverkovej, vydanú vo vydavateľstve Qwetinka, ako aj ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 2018 v študentskej kategórii. Ďalej získala ocenenie Najkrajšia detská kniha zimy 2020 za svoju autorskú knihu Plecháč Bob, ktorá vyšla vo vydavateľstve Albatros Media. V roku 2021 získala cenu Najkrajšia detská kniha jari s knihou Hojdali sa ježibaby od Jozefa Moravčíka Jakubovca, vydanú v Albatros Media.
Hedviga M. Gutierrez sa vo svojej tvorbe venuje najmä knižnej a editoriálovej ilustrácii pre deti, ale aj pre dospelých. Ilustráciu stavia prevažne na digitálnom médiu, no nie je jej cudzia ani remeselná grafika – risografia, či sieťotlač. Venuje sa taktiež kolážam. Prvotnú inšpiráciu však čerpá z klasickej kresby. Pre jej ilustrácie sú typické jasné farby a zreteľné kontúry. Ilustrovala mnoho detských knižiek, napr. Chrontulienka od Branislava Jobusa; Záhada knižnice na konci ulice, či Hotdog a čarovné Vianoce od Kristíny Baluchovej; Ako sa máš Izabela a Malí hrdinovia: Hasiči od Diany Mašlejovej; Čipkovaný tato od Igora Adamca; Vtáčie dobrodružstvá od Ivony Ďuričovej; Ňuňo od Denisy Fulmekovej; Baba Jaga od Kvetoslavy Veverkovej a mnoho ďalších. Je autorkou aj dvoch vlastných autorských kníh: Plecháč Bob a Pod hladinou.
Jej diela nájdeme taktiež vo vydaniach Denníka N, Sóda magazínu, alebo v detských časopisoch Slniečko a Bublina, či v kolekcii Čierne diery. V rámci produktovej grafiky spolupracovala so značkami Curaprox, CHOCOMAZE, či Abraka Store. Hedviga M. Gutierrez taktiež organizuje rôzne tematické workshopy podľa námetov kníh pre záujemcov rôznych vekových kategórií.
