János Vámos: Čím sa dnes maľba odlišuje od toho, čo vidíme na displeji?

Ako chlapca ho to tiahlo najmä k autám. Preto si neskôr zvolil štúdium dizajnu, kde dúfal, že bude navrhovať autá. Avšak ku koncu štúdia sa viac začal zaujímať o umenie a maľbu, ktorú následne študoval. O svojich začiatkoch, ale aj ako to bolo ďalej, vám v rozhovore porozpráva slovenský umelec János Vámos. Predstaví tu najmä svoju tvorbu, ale takisto povie o svojich inšpiráciách, vzoroch, záľubách, o rozdieloch kultúrnych scén v stredoeurópskych hlavných mestách, ale i o plánoch do budúcna.

Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu? Mali ste už talent od detstva?

Tvorba nejak prirodzene vždy bola súčasťou môjho života odmalička, či už kutilské projekty s dedom, kresba, maľba alebo iné kreatívne záležitosti.

Najprv ste absolvovali štúdium priemyselného dizajnu na STU v Bratislave. Prečo práve dizajn?

Pomerne dlho, už od začiatku základnej školy, som mal sen byť transport designer a navrhovať autá. Vedel som, že STU má blízky kontakt so Škodovkou. Niektorých aj po škole zamestnajú, tak mi to prišla bezpečnejšia cesta, ako sa dostať reálne do praxe. Podobne ako vo voľnej tvorbe, len málo ľudí sa uchytí po štúdiu v odbore.

Následne ste popri magisterskom štúdiu na STU navštevovali večerné figurálne kreslenie na VŠVU v Bratislave. Po ukončení štúdia ste sa však rozhodli pre Česko a štúdium maľby na AVU v Prahe. Prečo nie bratislavská VŠVU, ale pražská AVU?

Posledný rok na STU som sa hlásil na magisterský stupeň na maľbu na VŠVU, ale nezobrali ma. Dal som si rok pauzu. Stážoval som v Budapešti. Moja bývalá priateľka vtedy študovala v Prahe, tak som chodil za ňou. Vždy som mal rád to mesto, ale až vtedy som začal koketovať s myšlienkou, že by som sa mohol presťahovať a skúsiť AVU. Nakoniec ma tam zobrali. Takže všetko ma nasmerovalo do Česka.

Na AVU v Prahe ste pôsobili v dvoch ateliéroch. Najprv v ateliéri Malba 1 u MgA. Roberta Šalandu a potom v Malba 4 pod vedením MgA. Mareka Medunu, Ph.D. a MgA. Petra Duba, Ph.D.. Ak môžete porovnať tieto dva ateliéry, čím sa odlišujú? Aký prínos ste si z nich odniesli?

U Roberta Šalandu (vtedy ešte viedol ateliér spolu s Lukášom Machalickým) to bol asi vtedy najviac maliarsky ateliér na AVU. Sústreďoval sa hlavne na maľbu v klasickom zmysle slova. Napnuté plátno na rám a ideš.

Ateliér u Mareka Medunu a Petra Duba je opisovaný ako ateliér nesúci vo svojom erbe médium maľby. Avšak podľa mňa tá maľba tam dosť čerpá aj z intermediálnych priestorov. Nerobí tam každý maľbu, ide tam skôr o prístup. Je to taktiež trošku ateliér kritického myslenia. Bola to pre mňa obohacujúca skúsenosť byť v kontakte s rôznymi polohami.

Dosť robí aj to, akí ľudia sú v tom ateliéri v dané obdobie. Je ťažké ich porovnávať, lebo pravdepodobne i ja som sa zmenil. Časom som mal iné potreby, hľadal som niečo iné.

V roku 2024 ste absolvovali študijný pobyt v zahraničí, konkrétne na Faculdade de Belas-Artes da Universidade de Lisboa v portugalskom Lisabone. Čo Vám dala táto skúsenosť do života? Ovplyvnilo Vás to v tvorbe?

Bol to pre mňa dôležitý odstup. Je super občas ísť na iné miesto, nebyť pod vplyvmi ako doma a tráviť chvíľku iba sám so sebou a svojimi myšlienkami, zariadiť si veci nanovo. Vychádzalo to práve na prvý polrok diplomového ročníku. Hoci som sa dočasne vzdialil od známeho prostredia, začal som sa opäť pýtať na svoju pôvodnú motiváciu – prečo som vlastne maľoval ešte pred prijatím na AVU. Bolo veľmi osožné retrospektívne sa pozrieť na predchádzajúce roky, zhodnotiť, čo všetko som vytvoril, a hľadať spoločné znaky medzi zdanlivo nesúvisiacimi projektmi. Identifikovať kvality, na ktorých sa dá ďalej stavať.

Pracoval som hlavne so sklom a drevom. Sklo v sebe nesie materiálnosť, ale zároveň odkazuje na hladký, lesklý povrch obrazoviek. Má určitú eleganciu a „dizajnový“ charakter, ktorý som zámerne konfrontoval s drsne opracovanými rámami z dreveného odpadu. Krehkosť a priesvitnosť som vsadil do surového rámu. Opäť som mohol zažiť radosť z manuálnej práce s materiálom – bolo v tom isté nostalgické čaro detského kutilstva. S dedkom sme veľa majstrovali v jeho dielni. V priebehu štúdia na STU som tiež pracoval s drevom. Počas tejto skúsenosti som prišiel na to, že v nových prácach chcem materiálovej podobe dať väčší priestor.

Vo Vašom portfóliu je niekoľko rôznych tém, ktorým ste sa venovali/venujete. Tie si postupne rozoberieme. Avšak, mohli by ste na úvod charakterizovať dôležité míľniky vo svojej tvorbe?

Keď sa spätne pozerám na svoje série, vždy súviseli s mojím osobným vývojom. Kedysi kapitoly môjho života, ktoré práve prebiehali, oveľa výraznejšie ovplyvňovali moje umenie. Vždy som tieto príbehy usadil do metafor, aby diela mali aj univerzálnu rovinu, s čím divák mohol rezonovať, ale základ obsahu tvorili osobné veci. Neskôr som už menej budoval na tieto súvislosti.

V istom momente som cítil, že moja tvorba by sa vedela vyvíjať rýchlejšie, kebyže sa sústredím priamo na ňu a nie nutne na vlastnú psychiku. Moje umenie mohlo rásť tempom, ktoré nebolo automaticky zviazané s mojím osobným vývojom. Postupne som sa pripojil k širšiemu odbornému diskurzu, začal som viac čítať. Dostával som sa do kontaktu s vecami, ktoré som síce intuitívne možno aj cítil, ale nevedel som ich pomenovať tak presne – avšak už to oveľa múdrejší ľudia za mňa pomenovali a napísali o tom i knihy.

V roku 2024 som odišiel na Erasmus a tam prišlo už veľmi vedomé prehĺbenie. Čo ďalej? Čo vlastne chcem povedať? Na čo sa chcem sústrediť?

Vo svojej ranej tvorbe ste riešili otázku domova. Môžete o tom viac porozprávať?

V poslednom roku môjho bratislavského pôsobenia som začal uvažovať viac o priestore – ako priestor pôsobí na človeka a človek na priestor. Maľoval som svoje izby alebo ich fragmenty, prípadne miesta z detstva. Z toho neskôr vyrástla séria Otthonról haza. V maďarčine obidve slová otthon a haza označujú „domov“. Haza znamená aj vlasť. Avšak celý názov Otthonról haza vyjadruje „viacdomovosť“, teda pohyb medzi dvoma miestami, ktoré sú síce domovom, ale nie sú totožné – napríklad keď idem od rodičov do vlastného domova. V mojom význame sa viacdomovosť vzťahuje aj na miesta/krajiny, v ktorých som sa pohyboval. Vtedy som končil školu v Bratislave a sťahoval som sa do Budapešti. Veľa som cestoval: Praha – Bratislava – Budapešť – Svodín.

Potom prišla prvá vlna covidu. Počas nej som raz išiel navštíviť rodičov a zavreli hranice – nakoniec som zostal pol roka v rodnej dedine. Mal som šťastie, že sme mali prázdny dom, kde som si mohol zariadiť ateliér. Bola to presne tá izba, kde som prežil svoje tínedžerské roky. Tam som ďalej pracoval s priestormi, ale v tomto období hrali hlavnú úlohu skôr predmety v priestore. Žlté kreslo ako symbol predstavovanej stability či túžby po usadení, aleno iné osobné objekty.

Bol to zvláštny zlom: predtým som bol neustále na cestách a zrazu som musel byť doma s rodičmi pol roka, zavretý na jednom mieste.

Následne som sa presťahoval do Prahy – prvý rok štúdia tam bola druhá vlna covidu, takže sme boli znovu zatvorení. Do ateliérov na AVU sa nedalo chodiť, takže som si musel prenajímať vlastný priestor na tvorbu.

Do Prahy som sa presťahoval spolu s vtedajšou priateľkou. Práve tam som sa začal intenzívnejšie zaoberať prázdnotou a preplnenosťou – tou napätou, protirečivou emóciou, ktorú sme v tom období cítili asi mnohí. Bola to pre mňa Relevantná séria: maľoval som fragmenty našej garsónky. Napätie a túžbu po ideálnom svete, ktorý je akoby za oknami, alebo ktorý presakuje pomedzi rozhádzané parkety. V skutočnosti to však nebolo len o covide – nefungoval ani náš vzťah, ani samotné spolužitie.

Nasledovali práce, v ktorých boli obrazy z veľkej časti prázdne – len akoby obrys domu. Predmet obrazu tam vlastne ani nebol, iba kontext naznačoval absenciu niečoho. Tieto prázdne domy som používal ako metafory. Každý bol iný, v inom prostredí, ale vznikali podľa podobného receptu. Dom som tu chápal ako istý rodinný hodnotový rámec alebo morálny systém.

Potom prišli obrazy domov pripomínajúce napoly sfúknuté skákacie hrady. Po týchto prácach prišli deravé ploty. V pozadí sa začala objavovať nekonečná krajina – ten ideálny svet, ktorý som počas covidu videl len cez okno.

Diela s otázkou domova ste prezentovali na niekoľkých výstavách. Zaujímavá je výstava Make yourself at home!, ktorá sa konala v roku 2022 súčasne na dvoch rôznych miestach – v Galérii Limes v slovenskom Komárne a vo Faur Zsófi Gallery – PANEL Contemporary v Budapešti v Maďarsku. Môžete povedať o tejto výstave viac? Ako na tému výstavy či vystavené diela pôsobili rozličné priestory?

„Cíť sa ako doma“ bol projekt, v ktorom som z viacerých menších sérií zostavil dve vzájomne sa dotvárajúce výstavy.

Galéria Limes v Komárne je kostol, ktorý bol zbavený svojej pôvodnej funkcie – ako keby sa z Božieho domu vysťahoval Boh. Samotný priestor je podľa mňa veľmi výrečný. Veľký, priestranný, svetlý – zmestí sa tam veľa prác. Bol tu priestor rozvinúť celé obdobie mojej série spojenej s domovom od začiatku až do konca: zostavili sme tam naratívnu výstavu, ktorá sa lineárne vyvíjala. Začínala ešte v bratislavských rokoch, keď sa vo mne po mnohých cestách začala formovať predstava o ideálnom domove. Potom prišlo vytriezvenie, keď som videl, že to napokon vôbec nie je také, ako som si vysníval. Nakoniec bolo uvedomenie, taká bagatelizácia – zbytočné je si dopredu konštruovať predstavy o tom, aké by to malo byť, čo je ideálne, ako má všetko fungovať. Oveľa zmysluplnejšie je zostať otvorený vlastným pocitom a potrebám.

Budapeštianska výstava bola v pivnici, ktorú sme vnímali trochu ako úkryt. Dnu sme mali len minimum svetla – cieľom bolo vyvolať predovšetkým atmosféru, pocit z celku. Do stredu miestnosti som nainštaloval dlhé staré pletivo, ktoré priestor rozdeľovalo. Nebolo však jasné, kto je „na jednej“ a kto „na druhej“ strane. Po oboch stranách boli umiestnené prázdne domy. Na jednej hlavnej stene visela práca, ktorá v rámci série predstavovala akýsi archetyp domova: čierny dom so svojimi nedokonalosťami a ranami, ktorý môže byť občas aj desivý, no napriek tomu z neho vyžaruje teplo. Na opačnej strane bola otvorená brána/plot, ktorý pozýval smerom k nekonečnej krajine.

Keď sa na to spätne pozerám, tento menší priestor by mohol byť akoby pokračovaním toho väčšieho a zároveň taktiež mohol predstavovať odchod z rodinného prostredia, kde som strávil detstvo. Opustenie existujúceho systému bez toho, aby bol nový už vytvorený.

Za zmienku stojí aj výstava Légvár (Hrad v oblakoch) v Starej synagóge v maďarskom meste Tata. Hoci sa zaoberala taktiež témou domova, jej koncepcia bola iná. Môžete ju priblížiť?

V prvom rade to bolo zaujímavé obdobie z hľadiska výstav, pretože po niekoľkých neaktívnych rokoch sa zrazu všetko naštartovalo. Preto sa stalo, že som mal v priebehu jedného roka hneď niekoľko samostatných výstav. Práce z predchádzajúcich rokov už existovali, ja som ich len uvádzal do dialógu s rôznymi priestormi a snažil som sa vyzdvihnúť iný aspekt príbehu.

V tomto prípade bol hlavným prvkom najmä samotný fenomén nafukovacieho hradu. Skákací hrad je symbol. Deti ho vnímajú ako obrovský a pevný hrad, ale v skutočnosti je to len kulisa bez skutočnej váhy. Súčasťou bola takisto jedna inštalácia, ktorú sme vytvorili spolu s kurátorkou výstavy Barbarou Gocníkovou. Inštalácia pozostávala z kopy rozbitých strešných škridiel a zo žltého kresla, ktoré je pre mňa dôležitým symbolom. Žlté kreslo tu reprezentuje určitý druh stálosti alebo stability, ktorú som si predstavoval do budúcnosti. Je to také to žlté kreslo z Ikey, ktoré si človek kúpi až vtedy, keď sa už nemusí často sťahovať z miesta na miesto. Kvôli svojej farbe sa ľahko zašpiní, čím nie je veľmi ideálne na časté presúvanie, lebo tým vlastne rýchlo stráca svoj vzhľad.

Ako ste spomenuli, tak pri téme domova ste používali rôznu symboliku – od nafukovacích hradov cez ploty až po rôzne fragmenty z interiérov. Môžete vysvetliť ich význam?

Ako som už spomenul, nafukovací hrad je pre mňa istý druh ilúzie. Keď je už napoly sfúknutý, tento efekt sa ešte viac zvýrazní: akoby sa rozpadal a jeho falošnosť sa odhalila.

Počas covidu zohrávali dôležitú úlohu okná, ktoré ukazovali akýsi ideálny, iný svet.

Naproti tomu rozhádzané parkety predstavovali základnú nestabilitu. Keď samotná podlaha nie je pevná, všetko ostatné sa skresľuje.

Neumytý riad bol zas takým potrebným zlom, ktoré sa hromadí; všetci vieme, že čím dlhšie sa to odkladá, tým nepríjemnejšie je sa k tomu vrátiť.

Objavili sa aj takzvané prechodové domy – formy nachádzajúce sa medzi domom a bránou, či dočasné domovy, v ktorých bola už prítomná aj tá rýchlosť. Pocit, že nie je čas sa na miesta viazať.

Plot sám o sebe je tiež plný rozporov: chráni alebo oddeľuje? Kto je „vo vnútri“ a kto „vonku“? Neskôr sa objavil i deravý plot, teda zbavený svojho pôvodného účelu. Už nemohol nikoho skutočne ochrániť, skôr prekážal. Tie diery v plote vytvárali akýsi portál/bránu, ktorá pozývala pokračovať ďalej. V pozadí sa začala objavovať nekonečná krajina – ten ideálny svet, ktorý som počas covidu videl len cez okno.

Téme domova sa už aktuálne nevenujete, ale keďže sa k nej teraz spomienkovo vraciame, môžete povedať, prečo pre Vás bola vtedy dôležitá? Súvisí to s vtedajšími častými presunmi, keďže ste pôsobili v Česku, na Slovensku a v Maďarsku? Alebo zohrala úlohu aj vtedajšia pandémia Covidu?

Samozrejme, zohralo v tom úlohu aj veľa cestovania a sťahovania. V rámci Bratislavy som sa tiež veľakrát sťahoval, asi sedemkrát, plus aj ateliér som sťahoval viackrát. Medzitým sa sťahovala taktiež moja rodina. Potom som istý čas žil v Anglicku. V Budapešti som býval na dvoch rôznych miestach – tieto roky som bol stále na cestách. Následne prišiel Covid.

Keď sa na to pozriem ako na celok, myslím si, že u mňa to úzko súvisí aj s tým, ako som sa postupne osamostatnil. Som najstaršie dieťa z rodiny. Takisto všetci moji bratranci a sesternice sú mladší. Ja som z nich bol prvý, kto takto odišiel z domu. Rodičia a starí rodičia celý život zostali v tej istej dedine. Žijú blízko seba. Preto odsťahovanie sa znamenalo pre mňa veľa nových výziev.

Dnes, keď sa svet tak rýchlo mení, sa mladí už nemôžu až tak spoliehať na to know-how, ktoré odpozorovali doma. Či to fungovalo alebo nefungovalo, bolo to predsa len ešte v trochu inom svete, v inom prostredí. To však nemusí fungovať tu a teraz.

Počas pandémie Covidu Vám chýbala sloboda, čo sa začínalo prejavovať už vo Vašich prácach zameraných na domov. Následne ste sa zaoberali krajinou, ktorá sa postupne prelínala aj s rýchlosťou a autami, ktorým ste sa potom venovali. Môžete porozprávať viac o tomto období?

Čoraz viac ma začala zaujímať samotná forma. Chcel som pracovať s univerzálnejšími symbolmi a kvalitatívnymi rovinami. Krajina sa ukázala ako kontext, vhodný pre experimentovanie, pre rozširovanie vizuálneho slovníka. V tomto období som začal používať pojem syntetickosť. Usiloval som sa zachytiť esenciu vecí – vybrať krajinné prvky z ich prirodzeného prostredia, očistiť ich do čistého stavu a z týchto elementov vytvoriť novú kompozíciu.

V tom čase som čítal Marka Fishera: Kapitalistický realizmus, a od Byung-Chul Hana knihy Saving Beauty či The Agony of Eros. Chcel som nejako artikulovať ten pocit, že žijeme v superkonštruovanom svete, ale akoby veci neboli úplne na svojom mieste.

Keď sa na to spätne pozerám, pri krajine som si užíval formálne experimentovanie.

No potom mi začala chýbať obsahová hĺbka, ktorú som našiel v prácach s automobilmi. Nakoniec som však organicky stratil záujem o auto ako symbol. Začal som sa sústreďovať viac na samotnú rýchlosť. Do obrazov sa postupne vrátili aj krajinotvorné prvky.

Vráťme sa do obdobia medzi 2022-2024, keď ste znázorňovali autá a ich fragmenty. Tematicky ste ich poňali ako reprezentantov popkultúry, či ukazovateľa hypermaskulinity, ale chceli ste poukázať aj na vzťah človeka a stroja. Prečo ste sa rozhodli venovať pozornosť práve autám?

Najprv ma začal zaujímať flex ako jav – teda spôsob sebaprezentácie, ktorý je dnes úplne aktuálny, prostredníctvom sociálnych sietí, ale aj áut. Organicky som sa začal čoraz viac obracať práve smerom k autám; vždy ma fascinovali. Šoférovanie som mal rád odmalička. V tom období som si kúpil svoju prvú „zadokolku“, čo mi prinieslo veľa nových skúseností. Čím viac som o tejto téme čítal, tým viac som si uvedomoval, ako úzko súvisí i s mužskou identitou.

Vo Vašej poslednej sérii s názvom Interspace reagujete na vizuálnu presýtenosť, najmä na plochých obrazovkách. Dielami z tejto série sa snažíte prinavrátiť umeleckému dielu trojrozmernosť, preto sa Vaše obrazy pohybujú na pomedzí maľby a objektu. Ako ste sa k tejto téme dostali? Nesúvisí okrajovo s predošlou témou, kde taktiež reagujete čiastočne na rýchlosť dnešnej doby?

Už dlhšiu dobu považujem za kľúčovú otázku, ako súčasná maľba narába s vizuálnou presýtenosťou, ako ovplyvňuje toto médium obrovské množstvo plochých obrazov, z veľkej časti videných cez displej.

Počas Covidu, keď som maľoval detaily našej bývalej garsónky, som sa snažil zachytiť to rozporuplné napätie, ktoré pramenilo z pocitu prázdnoty či apatie, ale zároveň aj emocionálneho presýtenia. Spätne si uvedomujem, že to mohlo súvisieť s tým, že sme boli v kontakte so svetom iba cez displeje.

Popri tom ma zaujímalo, ako sa dajú posilniť expresívne tendencie aj iným spôsobom, než tým, že človek musí prekričať vizuálny smog. Práve vtedy sa prirodzene objavila myšlienka začať pracovať s prázdnotou ako kompozičným prvkom na plátne. V jednej veľkej tichej miestnosti môže jediný výkrik pôsobiť silnejšie než desať ďalších na hlučnom koncerte.

Keď som sa neskôr zaoberal estetikou rýchlosti, podarilo sa mi toto napätie ešte viac vystupňovať akýmsi dynamickým posunom alebo nestabilitou. Do veľkej miery ma v tom inšpirovala esej Aesthetic of Speed z knihy Car Fetish: I Drive Therefore I Am. Následne prišla otázka, ako by som to mohol posunúť ešte ďalej.

Po mojom príchode do Lisabonu som si čítal knihu Davida Hockneyho a Martina Gayforda Príbeh obrazu. V nej autori vyjasňujú, prečo bolo európske maliarstvo po stáročia také statické, ako tento charakter formovala camera obscura a neskôr aj fotografia. Zároveň opisujú, ako starí ázijskí majstri-krajinári spájali rôzne pohľady a perspektívy, aby divák mal pocit, že krajinu skutočne prechádza.

Tieto rôzne pohľady – alebo niekedy len fragmenty informácií – som začal vrstviť na seba, čím vznikol dynamicky pôsobiaci, čiastočne abstraktný výsledok. Ďalším krokom bolo potom narušiť samotnú obrazovú rovinu tak, aby divák z rôznych uhlov vnímal odlišné kompozície.

Podobná situácia nastáva i dnes, tak ako v čase, keď fotografia prevzala od maliarstva jeho dovtedajšiu úlohu „reprezentovať realitu čo najpresnejšie“. Začal som rozmýšľať nad maľbou v kontexte, čo také môže mať, ale elektronický obraz to nikdy mať nebude. A práve tu sa ukázalo, že materialita a taktilné kvality sú tie aspekty, ktoré treba ešte výraznejšie zapojiť.

Jedným z možných riešení sa preto stali objekty na stene – také, ktoré sú stále obrazom, ale už nie celkom ploché. Práve lisabonské experimenty s materiálom mi otvorili cestu k ďalšiemu skúšaniu a posúvaniu hraníc.

V tejto sérii sú Vaše diela abstraktné, takmer už nebadať nič konkrétne, ako to bolo predtým. Zároveň pracujete s mnohými protikladmi – ako napríklad citlivé a drsné, slobodné a obmedzené, presné a chaotické, prázdne a preplnené… Môžete to vysvetliť?

Dualita a rozpor boli vždy určujúcimi prvkami mojej práce. V tejto sérii som sa ich snažil ešte výraznejšie akcentovať.

Medzipriestor vychádza zo základnej ambivalencii: súčasnej prítomnosti konštruktivistického a romantického prístupu. Štruktúrovanosť, mriežka a materialita povrchu smerujú k racionalite, zatiaľ čo plávajúce oblaky, priesvitné vrstvy a citlivé krajinné prvky odkazujú na romantickú tradíciu. Nechcem si vyberať medzi týmito dvoma prístupmi, ale skúmam, ako môžu byť v napätí a zároveň sa navzájom dopĺňať. Napätie nie je len estetickým rozhodnutím, ale aj otázkou vnímania reality.

Súčasné prostredie, najmä vnímané cez internet, je plné takýchto protikladov. Digitálny priestor je zároveň hyperštruktúrovaný a fragmentovaný. Sme neustále prítomní, no čoraz menej skutočne prítomní. Príliš veľa informácií vedie k prázdnote, neustále spojenie k osamelosti. V tomto presýtenom vizuálnom prostredí obrazy takmer strácajú svoju materialitu. Práve túto materialitu sa snažím posilniť objektovosťou svojej práce. Je to len maľba, ale skôr objekt na stene.

Architektonické štruktúry, sieť čiar ako digitálne odkazy sa objavujú v mojich dielach, ale nezostávajú čisto konštruktívnymi prvkami: posúvajú sa, rozpúšťajú, stávajú sa nejasnými, neuchopiteľnými. Romantická citlivosť pre mňa nie je nostalgiou, ale stratégiou: možnosťou úniku z nadmernej štruktúrovanosti. Rozmazanie pozadia, nejasné hranice farebných plôch vedú do zóny vnímania, ktorá oproti nadmernej konkrétnosti internetového priestoru – pixelovo presnému zobrazeniu – funguje ako „superkonkrétum“. Tieto prvky nie sú abstraktné, ale ani neznázorňujú. Sú skôr odkazy. Mojim cieľom je vytvoriť pocitový dojem (vibe). Dôležitá je fragmentácia ako kompozičný princíp. V mojich obrazoch nie je jediný stred. Skôr sú to priestory zložené z viacerých pohľadov – podobne ako dnes v digitálnom priestore. Súčasne pozeráme na viaceré obrazovky, kanály, reality.

Protiklad konštruktivistickej racionality a romantického vytrženia je pre mňa jazykovou možnosťou. Toto napätie nechcem vyriešiť. Skôr verím, že z tohto kontrastu možno vytvoriť niečo, čo presnejšie rezonuje s tým, čo dnes znamená priestor, vnímanie a prítomnosť – vo svete, kde je všetko usporiadané, ale nič nie je na svojom mieste. 

Jedno dielo Jánosa Vámosa zo série Interspace sa dostalo aj do finále Maľba roka 2025. Článok z tejto výstavy si môžete prečítať tu.

Keďže Vaša tvorba je rozložená do rôznych sérií, tvoríte plánovito, alebo skôr impulzívne a až potom následne diela zaraďujete do cyklov?

Svoju tvorbu vnímam ako jeden veľký celok, v ktorom sa ostré hranice objavujú len zriedka. Väčšinou vznikajú vtedy, keď dôjde k nejakej zmene — keď mám pocit, že potrebujem zmeniť polohu, alebo keď idem na rezidenciu, kde mám úplne iné praktické možnosti, či po niekoľko mesačnej prestávke, kedy nemaľujem vôbec. Počas týchto prestávok často čítam, premýšľam a prehodnocujem predchádzajúce práce, aby som si ujasnil ďalší smer.

Môj tvorivý proces prebieha približne takto: mám určitú predstavu, spustím proces a snažím sa zostať otvorený, pretože samotný obraz/obrazy často ponúkajú nové možné riešenia. Priebežne zvažujem rôzne možnosti. Nakoniec sa rozhodnem, ktorou cestou pokračovať. Nechcem, aby sa tvorba zmenila na mechanickú výrobu — potrebujem, aby v procese zostal priestor pre objavovanie.

Preto sa počas jednej série prirodzene objavujú aj diela, ktoré ma napadnú až počas práce a jednoducho ich zrealizujem. Celkový smer je síce načrtnutý vopred, ale naplno sa formuje až v procese samotnej tvorby, ktorý je pre mňa rovnako dôležitý ako výsledok.

V tvorbe využívate viaceré techniky, prípadne ich kombinujete. Ak by ste si museli vybrať, ktorá z nich je Vám srdcu najbližšia?

Ide mi práve o konfrontáciu viacerých prístupov. Skúmam dialóg medzi nimi a niekedy ma zaujímajú práve nejasné prechody a rozmazané hranice. Je ťažké vybrať len jednu vec, ale asi by som povedal kresbu – vnímam ju ako takú základnú zložku.

Máte nejaké dielo, ktoré bolo pre Vás náročné vytvoriť či už časovo alebo technicky?

Celkovo som zvyknutý pracovať v rýchlejšom tempe. Na maľbe mám rád to, že vezmem štetec, urobím zásah a okamžite vidím, ako vytvára novú situáciu. Niekedy polodokončené obrazy čakajú aj mesiace, kým sa posunú ďalej, ale keď už presne viem, čo chcem, práca na nich ide pomerne rýchlo. Niekedy tie ďalšie veci okolo trvajú viac.

Sklenené obrazy boli však úplne iná kapitola. Celé remeslo pôsobí ako alchýmia — koľko vecí musí byť splnených, aby výsledok vyzeral aspoň približne tak, ako si človek predstavuje. V Lisabone bola veľká výhoda, že sme mali asistenta, ktorý vedel poradiť alebo obsluhoval pec. Napriek tomu mi trvalo mesiace, kým som vôbec vyexperimentoval, čo funguje a čo nie, najmä preto, že som chcel s médiom narábať neortodoxne. Chcel som ísť proti tomu lesklému, upravenému „fancy“ charakteru, ktorý máme so sklom automaticky spojený. Takže najprv som musel zistiť, čo materiál vlastne dovolí. Pre mňa bolo sklo v tomto úplne iné: veľa vecí bolo treba vopred otestovať, premyslieť a aj tak sa nakoniec v peci dialo niečo, čo sa nedalo úplne presne predvídať.

Čo Vás najviac na tvorbe baví?

Je pre mňa ťažké oddeliť, čo je tvorba a čo už ešte nie – nejako je to súčasť môjho života. Všetko je poprepletané. Práve preto je mi blízka aj samotná poloha umelca: taký pozorovateľ, ktorý je trochu outsider a zároveň súčasť systému, akoby sa pohyboval na jeho hrane. Je v tom taký medzi priestor – podobne ako v mojich prácach, alebo i v menšinovej identite.

Umenie dokáže vytvoriť priestor pre prežívanie, skúsenosť a pre spracovanie súvislostí, ktoré sú na prvý pohľad akoby z rôznych, vzdialených sfér. A to, že tieto súvislosti môže umelec preniesť taktiež priamo do materiálu – že myšlienky sa stanú hmatateľnými – že človek vlastnými rukami niečo vytvára, pracuje s materiálom, skúša veci – to je pre mňa ďalší skvelý bonus navyše.

Absolvovali ste niekoľko rezidenčných pobytov alebo umeleckých sympózií. Ktorý z nich sa Vám najviac vryl do pamäti a najradšej naň spomínate?

Ako som už spomínal, jedným z hlavných motívov rezidencií je práve samotný odstup, takže každý pobyt zanechal stopu svojou inakosťou. Celkom ma baví aj „zabývanie sa“ v novom priestore s vedomím, že doma ma čaká môj stabilný domov.

Teraz k otázke mi napadajú ešte skaly z portugalského pobrežia – veľmi ma fascinujú. Stále neviem prísť na to, prečo presne. Je to akási prírodná monumentálna architektúra.

Keďže sa najčastejšie pohybujete medzi českou, slovenskou a maďarskou umeleckou scénou, vidíte v ich kultúre isté rozdiely. Môžete ich porovnať?

Podľa mňa sú vo všetkých troch krajinách aj naozaj dobrí umelci, ktorí obstoja v širšom kontexte. Najviac však poznám hlavné mestá.

Bratislava je predsa len menšia. Na mňa pôsobí ako uzavretejšia komunita. Mám pocit, že je ťažšie dostať sa do jej vnútorných kruhov. Samozrejme, v každej z týchto krajín je trochu iná politická klíma, iné kultúrne dedičstvo a iné možnosti.

Podľa mňa je Praha najviac napojená na medzinárodný – alebo povedzme západoeurópsky – diskurz. Najviac by som však vedel porovnať Budapešť a Prahu.

Tým, že je v Budapešti menej peňazí, podľa mňa tam lepšie funguje samoorganizácia a umelci sa viac snažia vytvárať vlastné projekty. V Budapešti podľa mňa netreba byť až tak veľmi známy na to, aby po výstave vyšli o tebe články.

V Prahe mám skôr pocit, že tam už človek musí byť o niečo väčší hráč, hoci v posledných rokoch cítim, že sa píše o čoraz väčšom počte nových ľudí. V Prahe skôr umelci čakajú, že ich niekto osloví; možno je to aj zvyk, že tam sú jednoducho lepšie podmienky a širšia vrstva ľudí, ktorá kupuje umelecké diela. Mám pocit, že je viac takých ľudí, ktorí nie sú vyslovene zberatelia, ale majú v sebe kultúrnu potrebu mať doma na stene originál. Pokojne si kúpia niečo aj od mladého autora, ktorého ceny sú ešte dostupnejšie.

Ale zase to nie je iba otázka peňazí, lebo v Budapešti aj v Bratislave žije vrstva ľudí, ktorí by si to mohli dovoliť, len jednoducho nemajú takú kultúrnu náročnosť — alebo si možno ani neuvedomujú, že kultúra nefunguje sama od seba, ale že publikum v nej musí nejakým spôsobom aktívne participovať.

Samozrejme, je možné, že Praha je v rámci krajiny trochu „bublina“, ale ja celkovo vnímam, že spomedzi tých troch krajín je práve v Česku najviac prítomná takáto kultúrna uvedomelosť alebo intelektuálna náročnosť.

Máte nejaký umelecký vzor, alebo niekoho, kto je pre Vás inšpiráciou?

Mám umelcov, ktorí sú pre mňa takými dlhodobými obľúbencami. Potom sú tu takí, ktorí ma inšpirujú práve v danom období. Silný vplyv na mňa majú napríklad Georg Baselitz či Caspar David Friedrich, ale aj Franz Kline, Mark Rothko alebo Francis Bacon. Zo súčasných autorov ma momentálne dosť baví Julie Mehretu alebo Anselm Kiefer. 

Čomu sa venujete vo voľnom čase, okrem spomínaných umeleckých aktivít?

Ako to už podľa mňa čitatelia aj tušia, rád objavujem, navštevujem nové miesta, trávim čas v prírode, kráčam a len tak sledujem, čo sa okolo deje. V prírode mám rád ten protiklad. Na prvý pohľad vyžaruje stálosť a pomalosť, ale keď si ju pozeráme viac, tak zistíme, že sa tam toho deje mega veľa. Deje sa to potichu, príroda nám to nepotrebuje dávať hneď najavo. Nepotrebuje sa prezentovať. Keď to vidíme v celku, nemáme pocit, že by sme niečo tam potrebovali zmeniť alebo doladiť. Hoci jednotlivé elementy nie sú vždy tvarovo dokonalé, často sú tam nejaké malé rany. Taká dokonalosť nedokonalosti.

Rád aj šoférujem, takže keď idem na výlet autom, často si vyberám dlhšie a kľukatejšie trasy, ktoré vedú cez nejakú peknú krajinu a nie po nudnej diaľnici. Zaujíma ma plávanie a saunovanie. Mám rád ten pocit, keď som po tom príjemne „vypnutý“ na triezvo. Dosť si cením takisto príjemnú spoločnosť a dobré rozhovory.

Na čom momentálne pracujete a aké plány máte do budúcna?

Od začiatku októbra som na rezidencii v Barcelone v Piramidón, Centre d’Art Contemporani. 13.12. som prezentoval pop-up inštaláciu z mojich najnovších malieb. Pracujem teraz na nenapnuté plátno. Je to výzva, aby som zachoval materiálnu prítomnosť bez tvarovaných rámov. Podobne ako v prípade Lisabonu, premiestnenie sa ma núti k hľadaniu nových riešení a tým sa rozširujú aj moje obzory. Samotné miesto prinesie nové pohľady. Dosť ma baví španielsky modernizmus. Celkovo mám pocit z mesta, kde som, že Španieli majú iný typ vizuálnej citlivosti, čo sa prejavuje aj v malých detailoch v meste.

V novom roku sa vrátim do Prahy. Budem si hľadať nový ateliér, pravdepodobne budú aj nové sklenené diela. Chystajú sa taktiež nové výstavné projekty, ale zatiaľ neviem povedať konkrétne dátumy.

János Vámos (1995, Nové Zámky)

je slovenský vizuálny umelec.

V rokoch 2013-2019 študoval odbor industriálny dizajn na STU v Bratislave, ktorý ukončil magisterským titulom. Následne v rokoch 2020-2023 študoval bakalársky program v ateliéri Malba 1 u MgA. Roberta Šalandu na AVU v Prahe. Potom v rokoch 2023-2025 pokračoval na pražskej AVU v magisterskom štúdiu v ateliéri Malba 4 pod vedením MgA. Mareka Medunu, Ph.D. a MgA. Petra Duba, Ph.D.. Medzitým v roku 2024 absolvoval študijný pobyt na Faculdade de Belas-Artes da Universidade de Lisboa v portugalskom Lisabone.

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav, ako aj účasť na rôznych rezidenciách, sympóziách či festivaloch na Slovensku, v Česku, Maďarsku, Srbsku, Portugalsku a v Španielsku.

V roku 2025 bol finalistom súťaže Maľba roka Nadácie VÚB.

János Vámos sa vo svojej aktuálnej tvorbe zaoberá súborom otázok týkajúcich sa reakcie súčasného maliarstva na vizuálnu presýtenosť a prevládajúcu prítomnosť plochých obrazov na obrazovkách. Zároveň premýšľa o tom, ako naše vnímanie reality formuje hybridný stav bytia: existujeme súčasne vo fyzickom priestore a vo viacerých, nehmotných digitálnych prostrediach. Uprostred prevahy digitálneho sveta tak prináša svojimi umeleckými dielami opätovné potvrdenie ich fyzickej váhy. Charakteristickými prvkami jeho tvorby sú dualita a protikladnosť. Balansuje na pomedzí viacerých médií – zväčša maľby a objektu, čím stiera hranice medzi nimi. Jeho maľby často vystupujú z priestoru, čím nadobúdajú charakter 3D diela. Zobrazuje v nich napätie medzi konštruktivistickým a romantickým postojom. Štruktúra, mriežky a premyslené plánovanie kolidujú s momentmi expresívnej voľnosti, krehkosti alebo neporiadku. Pre jeho zväčša abstraktné diela je typická bohatá farebnosť.

V minulosti sa János Vámos zaoberal rôznymi témami, kde vychádzal hlavne z osobnej skúsenosti a poznania. Riešil otázky domova a krajiny ako dôsledok častých presunov medzi krajinami/mestami a pandémie covidu. Následne sa zaoberal pojmom flex v súvislosti s autami, kde ich vnímal ako reprezentantov popkultúry, či ukazovateľa hypermaskulinity. Taktiež tu poukazoval aj na vzťah človeka a stroja. Neskôr z áut prešiel na fenomén rýchlosti ako takej. Všetky tieto jeho diela sa vyznačovali expresívno-abstraktným rukopisom. Pracoval prevažne v médiu maľby a kresby, ale takisto tvoril aj inštalácie.

János Vámos prevažne žije a tvorí v Prahe.