Práve počas štúdia odevného dizajnu v Škandinávii sa rozhodla v tvorbe vrátiť ku svojim koreňom a zaoberať sa ľudovým odievaním slovenských žien. Po absolvovaní výskumu v tejto oblasti sa Veronika Kočáriková rozhodla tvoriť odevy v duchu zero-waste a zmodernizovala tak pôvodnú techniku domácej tvorby odevov slovenských žien. Veronika Kočáriková tvoriaca pod vlastnou značkou Veja Kocarik v rozhovore porozpráva o svojom štúdiu odevného dizajnu v zahraničí, o svojom pôsobení v komerčnom dizajne, ako i kostýmovej tvorbe. Vysvetlí, čo znamená pojem etická móda, predstaví svoju tvorbu, ale okrem iného porozpráva, čo sa dozvedela o ľudových odevoch od starých žien.
Študovala si na gymnáziu, no pokračovať si sa rozhodla na vysokej škole v odbore odevný dizajn. Prečo?
Bola to tak trochu náhoda. Odev v bežnom živote, ale aj ten kostýmový odev, ma vždy fascinovali. V jeden deň som si na nástenke na gymnáziu všimla leták o štúdiu v Škandinávii, kde bol spomenutý práve odevný dizajn. Spätne viem, že to bola asi nejaká vnútorná intuícia, keďže som naň reagovala ihneď. Od toho momentu som inú voľbu ani nezvažovala, podala som si jednu prihlášku a dúfala, že to vyjde.
Hneď si sa rozhodla aj pre vysokoškolské štúdium v zahraničí. Nechcela si študovať odevný dizajn na Slovensku?
Mam túlavého ducha a vedela som, že pri prvej príležitosti vycestujem za hranice. Bavil ma ten pocit neznáma a anonymity, ktorý človek začína životom v zahraničí. Ste tým, čím chcete byť, no zároveň ste niekto iný, inde, z inej kultúry. Ako mladému, 19-ročnému, dievčaťu z dediny mi to prišlo všetko veľmi vzrušujúce. Otvorilo mi to oči a dospela som, tak inak. Ak by som zostala na Slovensku, s určitosťou viem, že by som nebola taký istý človek, ani umelec, ako som teraz, a to by bola škoda.
Študovala si najprv v Dánsku, potom v Nórsku. Ak by si mohla charakterizovať štúdium v oboch krajinách a porovnať ho, v čom boli rozdiely?
V Dánsku som dostala veľmi dobrý štart v technológii odevu a v biznis rozmýšľaní. Pracovali sme na každom projekte v tímoch, čiže verím, že mi to dalo aj tímového ducha. Začala som tiež rozmýšľať viac medzinárodne. Spolupráca s rôznymi ľuďmi z rôznych prostredí a kultúr mi jednoznačne pomohla v tolerancii a otvorenosti mysle ako pri práci, tak aj v osobnom živote. Tento základ som potrebovala, aby som sa neskôr mohla vyvíjať ako dizajnér. To sa stalo v Nórsku. Na akadémii som sa viac zamerala na svoju identitu, na to odkiaľ pochádzam a čo to pre mňa a pre moju tvorbu znamená. Pracovali sme v ateliéroch spoločne, ale aj individuálne. Môžem povedať, že v Nórsku som sa ako človek, ale aj umelec asi najviac spoznala.
Bola si na škole, kde bolo zameranie na etickú módu. Môžeš vysvetliť, čo znamená pojem etická móda?
Podľa nejakej poučky je to filozofia odevu, ktorého výroba ma za účel redukovať negatívny dopad na ľudí, zvieratá, prírodu a planétu. Zjednodušene je to záujem nikomu vo výrobnom procese neškodiť, alebo sa o to aspoň čo najlepšie pokúšať.
V dnešnej dobe to však nie je nikdy stopercentné. Ak vám to váš obľúbený módny reťazec tvrdí, tak klame. Green washing, alebo vymývanie zelenou, je žiaľ dnes už zabehnutá marketingová praktika, ako obyčajne vyrobený produkt predať za ekologický. Ak by sme chceli byť na sto percent etickí alebo udržateľní, v takom prípade by sme nemohli už nikdy nič vyrobiť.
Ja vo svojej praxi zastávam názor, že tvorím svedomitý odev, kde premýšľam nad dopadom každého svojho kroku. Kontrolu nad ním mám predovšetkým pre to, že tvorím jednotlivo na objednávku a nie masívne. Všetko je o rozhodnutiach – malých, či veľkých.
Pôsobila si taktiež v komerčnom dizajne. Môžeš prezradiť, pre aké značky si tvorila a aké oblečenie?
Rok som pracovala v predaji značky Zadig & Voltaire v Kodani. Bola to výborná skúsenosť na pochopenie zákazníka a jeho správania. Pôsobila som tiež vo viacerých značkách ako stážista. Tu môj dopad na značku nebol až taký hmatateľný.
Avšak po štúdiu som začala pracovať pre mile, slovenskú značku detského aj dámskeho oblečenia. Pracovala som ako produktový návrhár a podieľala sa na vývoji ich najnovšej kolekcie jar-leto 2022 s názvom Kamoši z milej ulice. Tu už som nejaký svoj rukopis zanechala. Bola to nesmierne užitočná skúsenosť tvoriť veci vo väčšom množstve, pracovať v 3D programe, komunikovať s dielňami počas výroby od A až po Z. Otvorilo mi to dvere do výrobného priemyslu na Slovensku, ako i dvere k rôznym profesionálom v tejto oblasti. Bola by som rada, keby domáce značky dostali väčší priestor rásť a vyvíjať sa, začali ponúkať zaujímavejšie produkty vyhotovené novými technológiami, a hlavne, aby boli nosené reálnymi ľuďmi v uliciach. That is the dream.
Takisto si nahliadla ku kostýmovej tvorbe pre nórsku operu. Aké si mala dojmy z výroby tohto druhu odevov? V čom je to iné v porovnaní s komerčnou, či autorskou tvorbou odevov?
Je to zatiaľ moja najlepšia profesionálna skúsenosť do dnešného dňa. Nesmierna kreativita, profesionálna, kolegiálna a srdcová záležitosť. Kto skúsi divadlo, vstúpi do akejsi magickej sféry, ktorá sa ťažko opúšťa. Práca na opere Aida bola na rozdiel od komerčnej práce veľmi intenzívna. Robili sme dlhé hodiny, cestovali trajektom na ostrov každý deň. Zmeny sa diali neustále a cely kolos fungoval veľmi organicky a zároveň presne. S úžasom som sledovala, ako stovky ľudí neúprosne pracujú pre jedno letné predstavenie. Krásna atmosféra a energia, rada by som sa k nej v blízkej dobe vrátila.
Aj keď si žila v zahraničí, nezanevrela si na svoje korene, priam naopak. Už počas štúdia si sa začala zaoberať vo svojej odevnej tvorbe fenoménom ľudového odevu slovenských žien. Ako si sa k tejto téme dostala?
Už od detstva som bola obliekaná do kroja. Paradoxne som tieto chvíle nebrala veľmi srdcovo, no ako sa hovorí, človek sa práve k týmto momentom postupne vracia vo svojej tvorbe. Keď som sa od ľudového odevu vzdialila fyzicky, akoby ma začal znovu fascinovať. Poháňala ma najmä zvedavosť. Vedela som, ako ho nosiť, poznala rôzne pomenovania jednotlivých častí, na aké príležitosti sa používal, no nevedela som takmer nič o histórii a technológii jeho výroby.
A tak to začalo. Nevedomosť sa pretransformovala do akéhosi drivu zistiť čo najviac. Preštudovala som si ľudové odevy nielen v Európe, ale aj v Ázii, Afrike a Amerike, keď som prekvapivo zistila, že majú veľa spoločného.
Ľudia tvorili jednoducho a funkčne, mysleli na výdrž odevu a jeho starnutie, vnímali nielen jeho vonkajšiu stránku, ale aj to, čo reprezentuje. Ornamenty sa líšili, no podstata zostávala. Tento základ som pretransformovala do svojej tvorby a držím sa toho dodnes. Je to ako taký môj malý umelecký manifest.
K téme ženského ľudového odevu si si spravila výskum. Konkrétne si sa zamerala na oblasť Radošovce. Prečo si si vybrala práve túto lokalitu?
Z jednoduchého dôvodu – v tejto oblasti som vyrástla. Mala som tu stále hmatateľný priestor na výskum. Poznala som komunitu žien, ktoré nielen ľudový odev stále nosili, ale mali aj skúsenosť s jeho výrobou. Boli veľmi ochotné mi o tom všetkom porozprávať a vpustiť ma do ich príbytkov, do ich života.
K tomuto rozhodnutiu dopomohol aj dokumentárny film, Radošovské obyčaje, ktorý v roku 1987 natočil Rozhlas a televízia Slovenska pod réžiou rodáka Jána Filu. Dokumentárny film sa zaoberal obnovovaním ľudových fašiangových zvyklostí v Radošovciach a bol prvotnou inšpiráciou na výskum.
Veľkú podporu som dostala aj od učiteľov a katedry v Nórsku, kde práce v „teréne“ dostávali priestor a téma výroby takýchto odevov ich zaujímala. Existuje však mnoho lokalít výroby doma i v zahraničí, ktoré nepoznám, ale chcela by som poznať. Určite na prácu v teréne nechcem zanevrieť a pokračovať v nej naďalej.
Ako prebiehal spomínaný výskum v teréne?
Ako hlavný nástroj terénneho výskumu som zbierala pološtruktúrované rozhovory s oslovenými ženami (70+), ktoré stále denne nosili ľudový odev. Zhotovila som hlasové a video nahrávky, fotografie a zdokumentovala som detailný opis ich odevov. Zaujímalo ma, ako vznikal, ako bol navrhnutý a vyhotovený, kde sa uchovával a žil, a prečo mal pre nich takú hodnotu.
Aby som zanalyzovala objem nájdených poznatkov, zorganizovala som nielen súkromné, ale aj verejné rozhovory s týmito ženami. Súkromné rozhovory sa odohrávali u nich doma, boli intímnejšie a umožnili mi nahliadnuť do ich šatníka, domáceho priestoru, ich osobného porozumenia odevu a odievania, ale aj jeho výrobe doma. Verejné rozhovory prebiehali formou diskusného panelu v kultúrnom dome, kde sa stretli tri ženy, celoživotné kamošky. Hovorili sme o ich spoločných zážitkoch s ľudovým odevom, o tom, ako sa navzájom obliekali, na aké príležitosti a na spomienky s nim.
Čo zaujímavé si sa pri ňom dozvedela?
Dozvedela som sa, ako sa napríklad bielil odev na dvore uhlím, vo veľkom variacom sa kotly, aj to, že zimná sánkovačka v sukniach mala za následok ich zamrznutie a následne topenie sa, kedy mala žena čižmy plné vody. Odev a topánky sa predávali z generácie na generáciu. Ženy mali limitovaný prístup k materiálom, tak sa stávalo, že mali ušité odevy z rovnakých látok. Namiesto konkurencie sa dohodli a zladili sa spolu do kostola. Bolo tam veľa vtipných aj osobných zážitkov, tým že si prešli celým procesom, mali k tomuto odevu akýsi rituálny vzťah.
Staršie ženy z Radošoviec, s ktorými si viedla rozhovory, ti prezradili, že mali úplne iný vzťah k odevom, ako dnešná populácia. V čom to bolo iné? Môžeme si aj dnes brať z ich vnímania odevu príklad?
Zaujímavé bolo pozorovať ich záujem aj po toľkých rokoch, kedy odev vedeli do detailu odprezentovať. Niektoré kúsky boli 40-50 rokov staré, dokonca jedna sukňa mala viac ako sto rokov. Vedeli sa nim aj dnes nadchnúť. Nepoznali masový konzum, ani trendy. Hodnota odevu bola spätá s ich výrobou, s tým, čo reprezentoval, na čo bol určený a čo v ňom prežili. Vytvorili si vzťah, ktorý prežíval i napriek tomu, že sa postupne vytrácal z ulíc. Jedna žena spomínala príhodu, ako rok po roku ženy z družstva začínali nosiť moderné oblečenie, no ona ako jedna z mála zostala pri ľudovom odeve. Veľa pre ňu znamenal, bola to akási identita, ktorá dobou nevymizla, práve naopak.
Etnografia ľudového odevu a folkloristiky, či domáca výroba odevov, ktoré vydržali celé generácie – to sú témy, s ktorými pracuješ vo svojej tvorbe. Okrem ľudového motívu sa snažíš tvoriť najmä odevy v duchu tradície zachovania a využívania lokálnych zdrojov, či recyklácie. S akými materiálmi a látkami pracuješ?
Snažím sa využívať zdroje, ktoré mám okolo seba. Aktívne som zbierala látky vyradené zo starších domácností. Častokrát to boli plachty, obrusy alebo záclony v dobrej kvalite, nepoužívané. Kvalita bavlny bola jednoznačne lepšia. Postupne sa mi začali ľudia ozývať, keď vypratávali domy po starých, či prastarých rodičoch. Vytvorila som si akúsi knižnicu látok, z ktorej dodnes čerpám. Používam najmä prírodné vlákna, pretože sa s nimi dá ďalej dobre manipulovať, či už farbením, alebo vyšívaním. Sú pre telo prirodzenejšie a majú lepšiu kvalitu ako tie syntetické. V procese štúdia som tie syntetické úplne vyradila. Čo je pre mňa zaujímavé, je začínať práve od materiálu, ktorý už mám. Vytvára to nový priestor na to, ako daný odev bude vyzerať, je to o kompromise toho, čo už máme k dispozícii a ako tomu dať nový život.
Tvoje odevy sú originálne a na mieru. Pracuješ priamo na textílii, bez papierových vzorov, prototypov. Akú má výhodu, či nevýhodu tvoriť takto priamo?
Baví ma na tom tá nepredvídateľnosť. Nikdy neviem, ako to celé dopadne. Pracujem veľmi intuitívne, častokrát idem proti technológii, ktorú do nás vkladali. Najprv nakresli dizajn, potom si vyber vhodnú látku, narysuj si strih, vystrihni a uši. Ja veľakrát skočím rovno k strihaniu. Je to aj o tom, nebáť sa experimentovať. Nie vždy to vyzerá dobre a stáva sa, že takýchto prešľapov býva viac. Snažím sa potom o krok vrátiť a zistiť, kde sa stala chyba. Takýmto spôsobom sa človek stále učí o ľudskom tele, o tom, čo funguje a nefunguje v rámci odievania. Stále si však myslím, že tento môj postup ma viac výhod ako nevýhod.
V tvojej súčasnej tvorbe dominuje najmä biele plátno. Akú má symboliku?
Biele súkno bolo v slovenskej domácnosti nevyhnutným znakom úspechu, istým duchovným požehnaním. Stelesňovalo silu komunity ako symbol nadobudnutého dobra. Práve biela farba stelesňovala tieto hodnoty absorbované v odevoch. Ako jedna z najdôležitejších farieb mala schopnosť hovoriť medzi generáciami a ísť nad rámec času odevu. Z tohto dôvodu s ňou pracujem najviac. Ak sa skombinujú odtiene a nuansy bielej farby, nositeľovi to umožní spojiť sa s niektorými z aspektov vložených do odevu. Začlenením bielych detailov (ako sú výšivky, prešívanie) do bielej látky sa schopnosť vnímať farby odevu stáva rozmazanou a toto porovnanie podobných farieb nás núti pozrieť sa bližšie. Tu je cieľom presne znížiť vzdialenosť potrebnú na pozorovanie odevov, aby sme naň mali dôvernejší pohľad, na rozdiel od spôsobu, akým sú vnímané odevy v komerčnom svete. Až keď sa človek fyzicky priblíži, cíti sa viac spojený.
Kto, alebo čo je pre teba najväčším vzorom, či inšpiráciou?
Každá žena, ktorá si nejakým spôsobom dokáže vybudovať okolo seba niečo, čo ju prežije. Či sa jedná o vedomosti, prínos pre spoločnosť, zručnosti, angažovanosť, alebo filozofiu života. K tomuto smerujem – mať v živote natoľko silný zmysel, ktorý bude inšpiráciou pre druhých a prežije ma, či už v menšej, alebo väčšej miere.
Na akých projektoch momentálne pracuješ?
Momentálne mám pauzu od kreatívnej, hlavne tej komerčnej práce. Som odcestovaná na 3 mesiace naspäť v Nórsku. Tentokrát som v dedinke vo Vestland regióne, v strede ničoho. Plánujem tu dobiť baterky a veľa premýšľať. Toto privilégium má človek na škole – veľa premýšľať o tvorbe, čo v bežnom živote zanedbávam. Po návrate na Slovensko sa plánujem venovať svojej značke a vytvoriť sériu nových odevov, výstav. Pracujem aj na istom projekte, o ktorom ešte nechcem prezrádzať veľa, len to, že je to mimo toho, čo bolo u mňa videné doposiaľ. Rada by som sa vrátila aj k divadlu.
Kde môžeme nájsť alebo vidieť tvoju tvorbu?
Pravidelne najmä na Instagrame. Toto je platforma, ktorú aktívne využívam na prezentáciu a hlavne komunikáciu so zákazníkom. Tu ma môžu ľudia kontaktovať s konkrétnou prosbou/objednávkou na odev. Fyzicky mám sériu odevov z kolekcie „Make use of the water in your boots“ v obchode JF CURATED v Osle.
Prehliadky a výstavy som zatiaľ mala len v Kodani (Designers Nest) a Osle (Fashion Festival – Oslobukta), ale rada by som novú sériu odevov predstavila práve na Slovensku, v prostredí v ktorom vznikla.
Spolu s Magdalénou Masárovou vediete takmer dva roky aj podcast It Blooms. Ako hodnotíš váš projekt? Myslíš si, že spĺňate ním svoje ciele, ktoré ste si na začiatku stanovili? Kam sa prípadne tento projekt posunul?
Tento projekt bol veľmi spontánnou reakciou na izolačnú dobu počas pandémie. Chýbal nám osobný kontakt, najmä z prostredia umenia. Začali sme nahrávať na mobil cez videohovor s ľuďmi, ktorých sme ako-tak poznali a zaujímalo nás, ako sa posúva ich tvorba. Neriešili sme príliš techniku a kvalitu, len sme veľmi potrebovali zaujímavú konverzáciu mimo náš izolovaný priestor. Podarilo sa nám tento elán pretaviť do dvoch sérií, 17 dielov, množstva nových obzorov a kamarátstiev. Toto bol cieľ a ten sme myslím splnili. Vďaka nášmu technikovi Jakubovi, sme sa posunuli aj kvalitatívne. Radi by sme v budúcnosti nahrávali naživo pred publikom, to je taký náš ďalší míľnik. Inak to robíme prevažne pre zábavu a dobrú náladu, ktorá vždy počas nahrávania panuje. Je to istým spôsobom naša spoločná psychohygiena.
Čomu sa venuješ vo svojom voľnom čase?
Stále by som toho chcela stíhať viac, ale rada voľný čas trávim aktívne niekde vonku, behom alebo turistikou v prírode. Inak ma nájdete niekde v galérii a na potulkách mestom, či dedinou. Mám rada zmenu. Rada sa vo voľnom čase dovzdelávam, či už v rámci umenia a dizajnu, alebo aj v objavovaní nových ľudí a kultúr. Stále tvrdím, že som taký voľnočasový antropológ. (smiech)
A otázka na záver. Aké máš plány do budúcna?
Byť lepšia vo všetkých smeroch: v tvorbe, v zručnostiach, v jazykoch, v rozmýšľaní o sebe, aj o druhých, byť lepšia ako človek, partner, kamarát – to je taký dlhodobejší zámer. Krátkodobejšie plány sú vyprodukovať novú sériu odevov na základe ďalšieho výskumu a vystaviť ju. Venovať sa It Blooms podcastu a všetkým projektom, ktoré nám prinesie. Radi by sme tiež s Magdalénou otvorili spoločnú výstavu v Radošovciach, z ktorých obe pochádzame. Bola by to pekná óda prostrediu a ľudom, ktorí nás v tvorbe dodnes inšpirujú.
Veja Kocarik
je odevná značka, ktorú vytvorila Veronika Kočáriková (1993, Skalica).
V roku 2017 získala Veronika Kočáriková bakalársky titul na KEA – Københavns Erhvervsakademi v Kodani v Dánsku. Magisterský titul získala v roku 2020 na KHiO – Oslo National Academy of the Arts v Osle v Nórsku, v ateliéri odevnej a kostýmovej tvorby pod vedením profesorov Kirsti Bræin, Petera Løchstøera a Theodora Bartha.
Pre značku odevov z dielne Veja Kocarik je charakteristická tvorba najmä ženských odevov viažuca sa na ľudovú tradíciu ponímania odevu slovenských žien. Tvorbe odevov predchádza etnografický výskum ľudového odevu a folkloristiky, či domáca výroba odevov. Veronika Kočáriková čerpá vo svojej tvorbe inšpiráciu z krojov z obce Radošovce. Pracuje s lokálnymi zdrojmi a prírodnými – už existujúcimi materiálmi, ako sú plachty, záclony, obrusy… Tvorí presne na mieru klienta a priamo na textílii, bez papierových vzorov a prototypov, čím sa ubezpečuje, že pri jej výrobe sa spotrebuje čo najmenej odpadu. Pracuje s tvorbou vzorov „primárneho strihu“, ktoré možno opísať ako zero waste stratégiu strihania látky.
Značka Veja Kocarik bola prezentovaná na prehliadkach v Dánsku a Nórsku.
Mimo vlastnej tvorby Veronika Kočáriková spolupracuje s rôznymi odevnými značkami a dizajnérskymi produkciami na Slovensku a v zahraničí.
Spolu s Magdalénou Masárovou moderuje podcast It Blooms, kde vedú rozhovory s mladými umelcami nielen o ich tvorbe, ale aj o kultúrno-spoločenských tabu.
Veronika Kočáriková žije a tvorí striedavo v Nórsku a na Slovensku.
