Vo svojej tvorbe znázorňuje prevažne hory. Neraz kvôli ich vernému zobrazeniu prekonáva rôzne prekážky. Analyzuje ich, zamýšľa sa nad dokončenosťou obrazu. Ľubica Jediná v rozhovore predstaví svoju tvorbu, v ktorej sa okrem zobrazovania hôr venuje aj otázkam ekológie a správaniu človeka k prírode. Porozpráva, aký má ona vzťah k prírode a prezradí, aké spoločenské témy v nej zarezonovali natoľko, že musela na ne reagovať prostredníctvom maľby.
Klasická otázka hneď na úvod. Ako si sa dostala k výtvarnému umeniu?
Mala som veľmi dobrú učiteľku výtvarnej výchovy na základnej umeleckej škole. Myslím, že ona a jej spôsob výučby je tým hlavným dôvodom, prečo sa mi vytvoril taký vzťah k výtvarnému umeniu, prečo som sa rozhodla ísť ďalej na umeleckú školu. Samozrejme i rodičia majú na tom veľký vplyv tým, že ma maximálne podporovali. Zdôraznila by som však význam vplyvu učiteľa v jednotlivých vývinových obdobiach žiaka, a to nielen v súvislosti s výtvarnými predmetmi. Ja som mala to šťastie, že som mala práve toho ukážkového učiteľa.
Vo svojej súčasnej tvorbe sa venuješ momentálne zobrazovaniu krajiny. Čím ťa zaujala táto tematika?
Téma krajiny je pre mňa zaujímavá nielen z hľadiska pôsobivosti maliarskeho námetu, ale stala sa pre mňa aj akýmsi spôsobom myslenia, odzrkadľujúcim sa v mojom životnom postoji a hodnotách. Reflektujem v nej svoje zážitky z ciest, v inom prípade sa v nej odrážajú moje nesplnené túžby, či „iba“ vizuálna fascinácia architektúrou horského masívu.
Keďže sa venuješ krajinomaľbe, predpokladám, že máš pozitívny vzťah k prírode. Čo pre teba pobyt v prírode znamená?
Pobyt v prírode pre mňa predstavuje akýsi únik od civilizácie/spoločnosti presýtenej novými technológiami, médiami, reklamným priemyslom a uponáhľaným spôsobom života. Krajina je napriek vedecko-technickému pokroku nevyhnutná pre existenciu človeka, jeho formovanie a vývin. Každý človek má v sebe túto skutočnosť hlboko zakorenenú. Rovnako i pre mňa je bytostne prirodzené ju fyzicky cítiť a zažívať. Stáva sa pre mňa zdrojom inšpirácie. Priamy fyzický kontakt s prírodou je pre mňa jednou zo základných potrieb.
Ľudia, ktorým je blízka príroda, sa prevažne zaujímajú o ekológiu a ochranu životného prostredia. Sú tieto oblasti takisto v tvojom spektre záujmov?
Samozrejme, prirodzene mi záleží na krajine, v ktorej žijeme, na tom, v akom je stave. Zamýšľam sa nad environmentálnymi témami. Dotýkajú sa môjho spôsobu života, no nie som aktivistka alebo striktná „eko teroristka“ v tom zmysle, že svojimi názormi zasahujem iným do života. Skôr sa snažím malými krokmi ako jednotlivec prispieť k zmene klímy, napríklad redukciou odpadu. Môj štýl života, čo sa týka udržateľnosti, by sa dal do určitej miery prirovnať k Zero Waste filozofii.
V obraze Dolina vymierania reaguješ na ťažbu dreva v Nízkych Tatrách. Popíšeš čo toto dielo zobrazuje a jeho symboliku? Máš viacero diel ukazujúcich na ekologické problémy?
V obraze zachytávam rozbitý drevený „dom“ v Demänovskej doline, ktorý slúži ako prístrešok pre potrubie. Námet prístrešku/domu, ktorého strecha už neplní svoju funkciu, v sebe nesie symbolický odkaz ničenej krajiny spôsobenej masívnou ťažbou dreva. Teda krajiny, ktorá je našim domovom. Deravá strecha tak symbolizuje narušený ekosystém. Obraz je nielen portrétom zdevastovanej prírody zapríčinenej ľudskou činnosťou, ale je aj odrazom politických pomerov, nečinnosti a ignorancie vlády, ako i nás všetkých, ktorí sa pasívne prizeráme. V súčasnosti pracujem na ďalších obrazoch, ktoré reflektujú vzťah človeka a krajiny. Prístup spoločnosti k ekológii v našom bezprostrednom okolí. Je to téma, ktorá je aktuálna a prispieva do spoločenskej diskusie.
Viac o diele Dolina vymierania, ktorý bol vystavený na III. Trienále portrétu, ako aj o samotnej výstave, sa dočítate v reportáži III. Trienále portrétu tu.
V sérií Farebná analýza krajiny sa nachádzajú zobrazenia nielen slovenských pohorí, ako napr. Vysoké či Západné Tatry, ale aj pohoria v zahraničí. Aké pohoria si navštívila a následne zobrazila?
Najčastejšie navštevujem Tatry. Je teda pre mňa prirodzené, že zobrazujem práve toto pohorie najviac. Pri niektorých obrazoch, ako som už spomínala, ide iba o zaujatie tvarom, farebnosťou, členitosťou terénu daného horského masívu. Takýmito obrazmi sú napríklad Agathla a Roraima.
Ku ktorému pohoriu alebo miestu máš najvrúcnejší vzťah? Kam chodíš najradšej na turistiku?
Moje cestovateľské zážitky nie sú ani z ďaleka vyčerpané. Miest a pohorí, ktoré som navštívila nie je až tak veľa. Každé miesto má svoje čaro, jedinečnú atmosféru, určité vizuálne špecifiká. Najhlbší vzťah mám však k Vysokým a Západným Tatrám. Nevylučujem, že je to tým, že práve toto pohorie navštevujem najčastejšie. Taktiež sú miesta v zahraničí, ktoré ma očarili. Takým je napríklad Nórsko, ktoré som mala možnosť navštíviť dvakrát, z toho jedenkrát stopom. Ako turistka, ktorá nie je viazaná na žiaden dovolenkový plán, som mala možnosť spontánne cestovať po krajine, spoznávať miesta „nedotknuté“ turistami, vidieť rozmanitosť a divokosť krajiny. Mám určitú slabosť pre toto miesto, ale ako som už spomenula, najkrajší je pre mňa domov.
V spomínanom cykle skúmaš detailne hory a dopad svetla na ne. Popíšeš bližšie ako tvoja analýza hôr vyzerá? Ako sa to pretavuje do maľby?
Pod analytickým prístupom možno rozumieť spôsob narábania s farbou, či už ako osobitým maliarskym prejavom, alebo symbolickým odrazom skutočnosti. Videný, a následne
analyzovaný námet vnímam ako sled malých farebných plôch, ktoré precízne a systematicky prenášam na obrazovú plochu. Námet teda rozložím na malé farebné polia, ktoré sú však vo vzájomnom vzťahu. Komunikujú medzi sebou, v konečnom dôsledku vytvárajú harmonický celok. Pozorujem farebné rozloženie jednotlivých tónov, farebné variácie, nálady, štruktúry a tvary. Hľadám možné spôsoby, ako transformovať videnú informáciu na plátno. Rukopis je preto do určitej miery pozmenený s každou maľbou, s každým novým vyobrazením horského masívu.
Okrem toho sa zaoberáš otázkou dokončenosti obrazu. Kedy je dielo podľa teba hotové?
Pracujem s ideou, že na maľbu v akomkoľvek procese tvorby možno nazerať ako na dokončenú. V každom tomto štádiu má určité materiálové kvality. Považujem teda za rovnako dôležité prezentovať aj samotný tvorivý proces práce, v ktorom sa odzrkadľuje spôsob myslenia autora. Dokončenosť obrazu preto u mňa nie je striktne daná nanesením poslednej „bodky“ farby. Objavujú sa u mňa teda rôzne princípy spracovania témy. Od realistického stvárnenia námetu, kde farba pokrýva celú obrazovú plochu, cez roztrieštenie jednotlivých farebných plôch po obraze, ktoré komunikujú s čistou plochou plátna, či s kresbou, po zaznamenanie motívu kresbou samotnou. Osobne však považujem za perspektívnejšie štádium „rozpracovanosti“. Dokonca si myslím, že pri niektorých obrazoch som práve prešvihla moment dokončenosti. Len štádium uvoľneného nahodenia bolo dostačujúce pre zachytenie námetu a idei.
Na svojom konte máš účasť na viacerých medzinárodných plenéroch, či už v Poľsku, alebo v Česku. Môžeš popísať ich atmosféru? Aký je rozdiel maľovať v skupinovom plenéri oproti tomu, keď maľuješ v prírode sama? Ktorú alternatívu maľby v prírode viac preferuješ?
Pre skupinový plenér je charakteristické, že sa stretnú na jednom mieste ľudia, ktorých spája vzťah k plenérovej maľbe a k vizuálnemu umeniu ako takému. Vytvorí sa naozaj tvorivo- pracovná atmosféra. Títo ľudia sa navzájom motivujú, komunikujú o práci, dávajú si spätnú väzbu. Taktiež sa môžu jeden od druhého učiť. Z tohto pohľadu mi viac vyhovuje skupinový plenér. No na druhú stranu, v prípade solitérneho plenéru mám možnosť ísť cielene na konkrétne miesto, ktoré chcem zachytiť. Samozrejme, aj pri skupinovom plenéri si vyberám námet sama, no samotný plenér sa odohráva na stanovenom mieste, ktoré má určité špecifiká. Výber námetu je teda do určitej miery ohraničený.
Niektoré tvoje maľby vznikli v exteriéri, iné v ateliéri. Maľuješ viac v plenéri, alebo skôr navštíviš nejaké miesto, ktoré nejako zaznamenáš, a potom tvoríš v ateliéri?
Keďže moje maľby sú väčšinou väčšieho formátu, je pre mňa jednoduchšie pracovať v ateliéri. No na druhú stranu, ak si odmyslím všetky okolnosti predchádzajúce samotnému maľovaniu, a teda prípravu, lepšie sa mi pracuje priamo v teréne. Určité špecifiká námetu, ako napríklad plnohodnotná objektívna farebnosť, rôzne svetelné variácie, no predovšetkým atmosféra miesta doplnená o zmysly a haptickú skúsenosť, sú nám sprostredkované iba priamou fyzickou konfrontáciou so skutočnosťou. Z fotografie nemožno bezprostredne cítiť vôňu lesa a hôr, počuť zvuk zvierat, stromov, či vetra, ktoré sú spolutvorcami celkovej atmosféry krajiny. Všetky tieto faktory sa do istej miery spolupodieľajú na vytváraní samotného obrazu.
Zorganizovanie tejto „akcie“ je však niekedy veľmi náročné. Nie raz sa mi stalo, že som šliapala do strmého kopca s plátnom, stojanom a ťažkým batohom plným farieb asi hodinu (niekedy aj viac). Na miesto som prišla vyčerpaná, ťažšie sa potom hľadala energia na maľovanie. Chvíľu som maľovala. Potom ma predčasne vyhnala nepriazeň počasia. Navyše v prípade väčších formátov musím myslieť aj na to, ako sa dopravím na miesto so všetkým materiálom – s lištami, plátnom, veľkým stojanom, a tiež kde budem odkladať plátno, keďže pracujem na etapy. Chodím teda po okolitých chatách a pýtam sa miestnych, či si u nich dočasne nemôžem odkladať obraz. Tiež niektoré strety s ľuďmi mi nie sú veľmi príjemné. Rada pracujem o samote, v kľude.
Všetky tieto faktory sú niekedy pre mňa natoľko psychicky vyčerpávajúce a časovo neefektívne, že momentálne uprednostňujem „pohodlnejší“ spôsob práce, a teda ateliér.
Zúčastnila si sa aj projektu Kláštor Opening v Štiavnických Baniach. Tu ťa zaujala architektúra. Čím konkrétne si sa inšpirovala? Čo si vytvorila?
Pritiahla ma maliarska príťažlivosť námetu. Konkrétne hra tmy a svetla, ošarpanosť fasády, jej vrstvy a farebné odtiene v kontraste so zeleňou vyrastajúcou z rímsy nad dverami do kina, ktorá tak pôsobí ako balkón. Celkovo absurdnosť existencie okna a balkóna, ktoré sa po prístavbe časti s kinom k budove stalo zbytočným a nepostačujúcim.
Viac o diele, ktoré vytvorila Ľubica Jediná počas rezidencie Kláštor Opening, si môžete prečítať v reportáži Kláštor Opening 2020 a výstava Misia: Priestor tu.
Okrem krajinomaľby sa v tvojom portfóliu nachádza figurálna maľba a kresba, či portréty. Koho zobrazuješ?
Väčšinou sú to osoby, ktoré sú mi blízke, ktoré ma zaujali nielen svojim vizuálnym zjavom, ale povahovými črtami. V niektorých prípadoch však ide čisto o študijnú záležitosť, či už kresebnú alebo maliarsku. Netreba za tým nič viac hľadať.
Zaujímavý je aj cyklus Priestor v akte, ktorý má viac významov. Objasníš ich?
Názov cyklu Priestor v akte je metaforický. V prvom rade predstavuje problematiku perspektívy priestoru, objektov a subjektov, ktoré sú jeho súčasťou, špecifickej práce so svetlom a farebnou hmotou. Na strane druhej predstavuje psychologickú interpretáciu vnímania ženského tela a krásy. Cyklus poukazuje na problematiku súčasnej spoločnosti, ktorá kladie maximálny dôraz na telesný vzhľad, ktorý je preferovaný na úkor vnútorných hodnôt a rozmerov jednotlivca. Duchovnú stránku ľudskej bytosti teda vo veľkej miere supluje stránka vizuálna. Vyobrazené modelky svojim vizuálnym zjavom, prejavom a mentálnym stanoviskom popierajú dnešný umelo vytvorený mýtus krásy a jeho nadhodnocovanie. Sú naopak stelesnením naturálneho pôvabu a duchovného dobra.
Tvoj expresívny rukopis dotvára živá farebnosť obrazov, ktoré sú tvorené rôznymi technikami a farbami. Aké farby pri práci uprednostňuješ? Ktorú techniku viac preferuješ, ak si máš vybrať medzi maľbou a kresbou?
Zo všetkých médií mi najviac vyhovuje maľba. Vybraný objekt záujmu analyzujem. Vnímam ho ako sled malých farebných polí, ktoré sú v určitom vzájomnom vzťahu. Predmety vyhodnocujem vo farbenej škále ako samostatné celky. Následné farebné vyhodnotenie je reflexiou môjho nazerania na svet a vecí v ňom, kde farba zohráva akúsi
emocionálnu úlohu. Takéto vnímanie sa prirodzene pretavuje do tvorby a spôsobu práce. Je teda pre mňa prirodzené vyjadrovať sa maľbou. Čo sa týka maliarskych techník, najčastejšie pracujem olejom. V porovnaní s akrylom doba schnutia je pomalšia. Umožňuje mi to teda spraviť korekcie a jemné prechody, ktoré ťažko docieliť pri inej technike. V prípade rýchlejšieho záznamu v plenéri obľubujem prácu so suchým pastelom.
Čomu sa plánuješ v budúcnosti vo svojej tvorbe venovať, či už tematicky, alebo využívanými technikami?
To presne neviem povedať, keďže človek sa neustále vyvíja, posúva ďalej. Neviem s určitosťou povedať, aká bude situácia za pár rokov, ktoré témy budú vo mne rezonovať natoľko, že sa budem chcieť prostredníctvom maľby vyjadriť a zaujať určité stanovisko. V blízkej budúcnosti by som však rada rozvíjala tému vzťahu človeka a prírody, ich aktuálne problémy. Ekológia verzus deštrukčné správanie človeka k prírode. Čo sa týka techniky, chcela by som sa pustiť aj do veľkorozmerných pastelov.
Ľubica Jediná (1991, Myjava)
Je slovenská umelkyňa a maliarka.
Absolvovala AU v Banskej Bystrici, kde v roku 2018 ukončila magisterské štúdium v Otvorenom ateliéri maľby pod vedením Mgr. art. Rastislava Podobu, ArtD..
Zúčastnila sa viacerých workshopov a skupinových plenérov nielen na Slovensku, ale i v Česku a Poľsku.
Na konte má niekoľko kolektívnych výstav na Slovensku, v Českej republike a Poľsku.
Ľubica Jediná sa vo svojej tvorbe venuje najmä zobrazovaniu krajiny. Na základe priamej konfrontácie ich následne v obrazoch maliarsky analyzuje. Tematicky sa venuje aj ekologickým aspektom a deštrukčnému správaniu človeka k prírode. Okrem toho jej portfólio dopĺňa figurálna maľba a kresba, ako portréty či ženské akty.
Momentálne žije, pracuje a tvorí v Liptovskom Mikuláši.
