Kristína Mičová a jej zastavenia sa v čase a priestore

Od detstva ju bavilo najmä písanie. Rozhodla sa však pre štúdium umenia. Po dlhom hľadaní seba samej našla možnosť, ako umenie a písanie skĺbiť dohromady. Pri hľadaní podstaty bytia a vracaniu sa k podstate života v pobytoch prírode veľakrát stratila pojem o čase, ktorý zachytila vo svojej tvorbe aj vizuálne. Ako? To vám v rozhovore prezradí Kristína Mičová, ktorá okrem toho predstaví aj svoju tvorbu.

Kristína Mičová v ateliéri
Kristína Mičová vo svojom ateliéri (foto: archív Kristína Mičová)

Tvojej súčasnej tvorbe predchádzalo hľadanie sa. Bolo to tak aj s výtvarným umením? Ako si sa k nemu dostala?

K výtvarnému umeniu som sa dostala, keď som končila základnú školu a mala som si predstaviť, čo chcem v budúcnosti robiť. Najviac ma bavilo písať. Avšak ako 14-ročná som nemala predstavu, či sa dá niečo také, ako písanie vôbec študovať. Začala som navštevovať ZUŠ-ku. Za rok intenzívneho kreslenia a objavovania umenia, ako takého, som prišla k záveru, že chcem ísť študovať výtvarné umenie. Po ukončení Strednej umeleckej školy v Trenčíne som študovala maliarstvo na AU v Banskej Bystrici, kde som strávila 4 roky pod vedením Rastislava Podobu. V prvom ročníku som vytvorila prácu, ktorá mala poetický denníkový charakter. Skladala sa okrem iného aj z textov a fotografií, čo asi nebol najideálnejší začiatok na Katedre maľby 🙂 . Okrem olejomalieb industriálnych krajín som sa začala venovať grafike. Postupne som sa viac uberala ku konceptuálnemu uvažovaniu. Počas štúdia som nadobudla pocit, že technicky sa vymedzovať na médium maľby nie je pre mňa dostatočnou motiváciou tvoriť. Mala som potrebu hľadať iné cesty. Nasledujúce dva roky na VŠVU pod tandemovým vedením Rasťa Podhorského a Martina Špirca som strávila hľadaním sa. Niekedy to bolo náročné. No myslím, že nakoniec v diplomovom ročníku, som sa našla.

Vo svojej tvorbe sa venuješ konfrontácii so skutočnosťou pomocou vlastnej prítomnosti v krajine. Táto myšlienka vychádza zo súčasného fenoménu odcudzenia sa svetu a sebe samému, ktoré je dnes populárnejšie ako prežívanie, meditácia, či hlbšie zamyslenie sa nad sebou samým a prírodou. Ako si sa dostala k tejto téme? Bol to dlhší proces, ktorý predchádzal osobným skúsenostiam, alebo potreba poukázať na zmenu vo vnímaní človeka?

Myslím, že fenomén odcudzenia sa svetu a samému sebe je v dnešnej dobe stále viac prítomný, hlavne vplyvom sociálnych médií. Mnoho ľudí v dnešnej dobe preto hľadá nejakú hodnotu, ktorá by im poskytla priblíženie sa k niečomu vzdialenému, k ozajstnosti sveta a k autentickému bytiu. Práve meditácia je (dnes populárnou) metódou návratu k sebe. Takisto umenie má za úlohu vyrušiť, prebudiť nás.

K tejto téme som sa dostala práve z vlastnej potreby hľadať. Bol to proces nachádzania sa skrz kontakt s krajinou. Taktiež som sa potrebovala posunúť vo vlastnom vizuálnom prejave, ktorý bol dovtedy neustálený. Dúfam, že z tohto pohľadu na fenomén bytia dokážem ešte dlho čerpať, pretože mám rada, keď majú veci kontinuitu, pokračujú. Avšak v mojom prípade veľmi pomalým tempom.

Svoje podnety z konfrontácií s prírodou si pomocou kresby, fotografie a slova spojila do autorskej knihy O nachádzaní sa, ktorá bola tvojou diplomovou prácou. V nej si sa vyjadrila: „Ocitla som sa v krajine, v prostredí, ktoré mi bolo odcudzené a mojou snahou bolo nachádzať tam opäť prosté prežívanie prítomnosti.“ Prečo prívlastok odcudzené prostredie? Môžeš bližšie predstaviť túto autorskú knihu?

Stav odcudzenia sa bol úzko spätý s konceptom mojej diplomovej práce. Predchádza precitnutiu v prítomnosti. Častokrát sme v prostredí, ktoré nás obklopuje, ale v skutočnosti si ho vôbec neuvedomujeme. Toto konkrétne prostredie bolo mojim počiatočným miestom, ktoré ma pomyselne vytvarovalo zo svojej hliny. Tu sa v mojom vedomí vytvoril archetyp sveta, ktorý rokmi narastá a je prekrývaný ďalšími vrstvami môjho vnímania. Mojou cestou priblížiť sa k sebe bol práve metaforický návrat k počiatku samej seba, prežívaním prítomnosti v konkrétnej krajine, ktorú z fenomenologického hľadiska považujem za miesto, z ktorého sa stávam. Autorská kniha obsahovala materiál, ktorý som zbierala počas tohto nachádzania sa v krajine. Išlo o krátke texty, kresby a fotografie, ktoré dokazovali moju prítomnosť na danom mieste.

Si autorkou aj ďalších autorských kníh. Mohla by si ich stručne popísať, čím sa zaoberajú? Radí sa tu i dielo Vzdialené telesá, ktoré popisuješ ako „vizuálnu poéziu“?

Väčšina mojich autorských kníh je staršia, ako spomínané Vzdialené telesá. Išlo o šuflíkovú poéziu doprevádzanú kresbou. Kniha je pre mňa veľmi pohodlný formát. Páči sa mi akým spôsobom komunikuje odkaz autora. Vzdialené telesá bol môj prvý experimentálny zin, ktorý som vytvorila koncom leta 2019 a šikovní kamaráti, ktorí dnes pôsobia ako Riskoprint sa postarali o tlač. Postupne sa mi v zápisníkoch hromadili rôzne krátke texty, ktoré okrem toho, že opisovali jednotvárnosť dní, ukrývali aj cyklické plynutie kolektívneho času a jemné nuansy, ktoré si v bežnom živote až tak nevšímame. Jednalo sa napríklad o to, ako sa mení svetlo v miestnosti počas skracujúcich sa dní. Ide o zbierku voľných textov v denníkovej podobe, doplnených čiernobielymi fotografiami.

Tak isto ma baví spolupracovať s inými autormi. Minulý rok som ilustrovala samizdatovú zbierku básní Renata Khalla. A tento rok začínam ilustrovať knihu spisovateľa Janka Púčeka, z čoho sa veľmi teším.

Vzdialené telesá, zin, Kristína Mičová
Kristína Mičová, Vzdialené telesá, 2019, kniha- zin, zbierka voľných textov v denníkovej podobe, doplnená čiernobielymi fotografiami (foto: archív Kristína Mičová)

Na fotografiách zo série Na začiatku bol dotyk vidieť zobrazenie dotyku rúk a zeme. Bol aj tvoj prvý kontakt s prírodou dotyk? Ako inak sa snažíš prepojiť svoju osobu s prírodou?

Aj keď svet okolo seba vnímame najmä očami, hmat predstavuje akúsi ozajstnú skúsenosť, spojenie sa s materiálnou podstatou sveta, v ktorom sa nachádzame. Dotyk je prejavom intimity a zároveň dokazovania skutočnosti. Dieťa si osvojuje svet a vyvíja voči nemu citlivosť práve pomocou haptiky. Keď sme dospelí, už nemáme takú neustálu potrebu všetkého sa dotýkať.

Dielo má teda nabádať k dotyku so zemou, vedomej činnosti, ktorá nás vracia k samým sebe, spája nás s našimi predkami.

Spájam sa s prírodou rôznymi spôsobmi, od zámerných akcií, ako dotýkanie sa, visenie na strome; až po jednoduché bytie – ležanie v tráve, chôdza.

Aké pocity zažívaš pri stretoch s prírodou? Čo si zvykneš uvedomovať, keď si v nejakej krajine, alebo v kontakte s vegetáciou?

Ohromuje ma spôsob, akým sa prejavuje vo svojej veľkoleposti a zároveň si uvedomujem jej krehkosť.

Jedným z aspektov v tvojej tvorbe je zamyslenie sa nad časom a jeho plynutím, ktoré sme mohli vidieť na výstave Strata času v Galérií Podlaha (Ostrava, 2018). Čo bolo hlavnou myšlienkou výstavy?

Hlavnou myšlienkou bolo vizuálne zaznamenanie času. Čas, ktorý plynie v daných intervaloch/hodinách/dňoch, sa vymedzuje na tikanie hodín a rotáciu Zeme okolo svojej osi a okolo Slnka. Čas, ako ho prežívame, sa nedá odmerať. Je podmienený existenciou jednotlivca. Každý okamih plynie inak. Niekedy dokonca zabudneme, že čas existuje, alebo máme pocit, že zastal. V diele „Strata času“ som vytvárala seizmografiu času. Tmavou niťou som vyšívala do plátna hustotu plynúceho času. Týmto gestom som dokazovala jeho existenciu. Výstava bola doplnená ešte o kresby, ktoré odkazovali na konkrétne situácie, kedy som sa musela zastaviť v priestore a takisto v čase, aby som ich mohla zaznamenať. Predstavovali vytrhnutie z časovej monotónnosti.

Čo pre teba vystihuje pojem strata času? Ako (ne)vnímaš čas ty osobne?

Stratu času beriem ako dôležitú súčasť každodenného života a tvorenia. Tento pojem vnímam skôr ako stratenie pojmu o čase. Je to forma precitnutia prítomnosti. Čas vnímam ako sieť neustále vznikajúcich a zanikajúcich prítomností v hustote, ktorú si nedokážem predstaviť. Existenciu času cítim najintenzívnejšie, keď sa pristihnem zaujatá niečím, čo som si do daného momentu nevšimla.

Poďme teraz od času k priestoru. Kam sa chodíš konfrontovať s prírodou? Máš nejaké obľúbené miesta?

Chodím najmä po okolí miesta, kde bývam. Nemám konkrétne obľúbené miesta, ale mám obľúbené stromy. Mám pocit, že keď začnem lipnúť na určitom mieste, metaforicky alebo skutočne, tak oň prídem. Milujem voľný pohyb lesom a nachádzanie sa v blízkosti vody.

Na priestor si reagovala minulý rok v Kláštore Hieronymitánov, kde si vytvorila site-specific inštaláciu s názvom „Prelomiť vlny“. Môžeš popísať bližšie túto inštaláciu?

V kláštore sme prežili intenzívny týždenný pobyt. Pred spaním sme vyháňali netopiere, chodili sme sa kúpať do tajchov, alebo sme sa vybrali na nočnú výpravu po horách. Miesto má silného genius loci.

V kláštore sa taktiež nachádza zachovalé socialistické kino, kde akoby zastal čas. Hneď v prvý deň príchodu som v miestnosti, kde boli premietačky, našla ústrižok z filmu, na ktorom boli zachytené vlny. Prezrela som si zaprášené políčka proti svetlu, kde sa ukazoval zmrazený pohyb morských vĺn. Modrozelená hladina vody sa postupne menila na červenú, svetlom preexponovanú masu. Umocnili sa v čase, ktorý prešiel, odkedy ich niekto vystrihol so zámerom odstrániť závadu a nechal položené na stole. Stali sa vlastným príbehom, ktorý som našla.

Vlny sú motívom, ktorý mi evokuje niečo esenciálne, všadeprítomné. Naratív času.

Pracovala som s vlastnou vnímavosťou a objavovaním neznámeho prostredia.

Keďže sme mali obmedzený prístup k technike, text, ktorý som napísala a chcela prezentovať, som musela obkresľovať a vyrezávať z papiera. Následne som písmená lepila na sklenú tabuľu. Vyžadovalo to veľa času a trpezlivosti. Vždy si prirodzene vyberiem najpomalšiu cestu 🙂 .

Inštalácia nakoniec pozostávala z drobných predmetov, ktoré som našla, a ktoré pre mňa tvorili mapu času stráveného na mieste.

Viac o inštalácii, ktorú vytvorila Kristína Mičová počas rezidencie Kláštor Opening, si môžete prečítať v reportáži Kláštor Opening 2020 a výstava Misia: Priestor tu.

Kláštor Opening, Štiavnické Bane
Kristína Mičová, Prelomiť vlny, 2020, inštalácia, nájdené objekty, kresba, fotografia, text, Kláštor Opening, Kláštor Hieronymitánov, Štiavnické Bane (foto: KUNSTARTUM)

Jednou z techník, s ktorou pracuješ je kresba, ktorej formu redukuješ. Prečo?

Na to, čo chcem vyjadriť, mi stačí jednoduchosť náčrtov.

Akým technikám sa ešte venuješ?

Teraz mám obdobie návratu k fotografii. Okrem svojej vizuálnej príťažlivosti mi pomáha dokumentovať všetko, čo nedokážem inak zaznamenať. Často slúži ako dokumentácia rôznych osobných „performancií“ v krajine. Fotografia je instantným dôkazom mojej prítomnosti v konkrétnom čase a priestore.

Minulý rok som začala pracovať s videom, pre mňa úplne novým médiom, a vytvorila som krátky film, ktorý bolo možné vidieť v GMAB v Trenčíne. Práca s pohyblivým obrazom a textom, ktoré navzájom komunikujú, je pre mňa ďalšou možnosťou.

Kristína Mičová fotografia
Kristína Mičová, Bez názvu, 2020, fotografia, nájdený objekt (foto: Kristína Mičová)

Ktorú zo všetkých spomínaných techník preferuješ?

V istom období ma veľmi bavila grafika, alebo vyššie spomínané vyšívanie. Techniku si vyberám podľa toho, čo si vyžaduje aktuálny projekt.

Akým projektom sa ešte venuješ?

Teraz som dokončila projekt, ktorý som začala robiť minulý rok počas pandémie. Bola som podporená formou štipendia z Fondu na podporu umenia, takže som mala motiváciu niečo začať a dokončiť. Projektom „Éter naplním po okraj svojou prítomnosťou“ som nadviazala na predchádzajúce diela. Keďže začala pandémia, trávila som všetok čas  doma, na kopaniciach v Cetune. Mala som pocit, že konečne máme tempo, ktorému stačíme. Veľa som chodila, pracovala s hlinou a zbierala zábery do nového video-experimentu.

Tesne predtým, ako vypukla pandémia, som sa vrátila z cesty do Barcelony. Vtedy som ešte netušila, že je to na dlhú dobu posledný môj takýto trip. V Barcelone vznikla fotografia Voyager 2020, kde je postava stojaca v parku. Voyager vychádza z francúzskeho slova Voyage a odkazuje na pozemskú cestu, expedíciu, výlet. Voyager je teda cestovateľ, výletník (ale takisto aj známa medziplanetárna sonda). Na snímke sa objavuje nedostatok, vzniknutý prílišným pôsobením svetla na filmové políčko. Fotografia pôsobila naozaj zvláštne pod vplyvom okolností, keď som si počas pandémie dala vyvolať film.

Súčasťou inštalácie bol krátky experimentálny film Distant Solids, ktorý pozostáva zo zozbieraných statických záberov za posledný rok a príbehu vo forme titulkov.

Výstava diel bola počas mája a júna 2021 sprístupnená v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne. V galérii bol vystavený taktiež výber kameňov, ktoré som za posledný rok nazbierala, poznámky a kresby.

Čo plánuješ vo svojej tvorbe v budúcnosti?

Momentálne máme rozbehnutý projekt s Michaelou Šuranskou. Posielame si listy o krajine. Vzniká dialóg dvoch odlišných prístupov k tej istej téme. Už teraz sme veľmi zvedavé, čo z toho vznikne.

Inak neplánujem. Nie som typ, ktorý produkuje veľké množstvo „obrazov“. Skôr nechávam idey postupne sa usádzať. Potom z nich čerpám, keď príde správny čas.

Kristína Mičová

Kristína Mičová (1994, Trenčín)

Je slovenská umelkyňa.

Absolvovala AU v Banskej Bystrici, kde v r. 2017 ukončila bakalárske štúdium na Katedre maľby pod vedením Mgr. art. Rastislava Podobu, ArtD. v Otvorenom ateliéri maľby. V roku 2019 ukončila magisterské štúdium na VŠVU v Bratislave v Ateliéri maľby III pod vedením Mgr. art. Rastislava Podhorského a Mgr. art. Martina Špireca, ArtD..

Na konte má niekoľko kolektívnych a samostatných výstav na Slovensku a v Českej republike.

Kristína Mičová sa vo svojej tvorbe tematicky venuje konfrontácii so skutočnosťou pomocou vlastnej prítomnosti v krajine. Zaoberá sa otázkami bytia, času a priestoru. Svoje „spomalenia“ v čase a priestore zaznamenáva najmä pomocou kresby a fotografie, ktoré dopĺňa textom. Jej tvorbu charakterizujú prevažne ucelené koncepčné série, autorské knihy, práce s využitím textilu a šitia, zapojenie drobných objektov, textu a prirodzeného osvetlenia.

Momentálne žije, pracuje a tvorí v Novom Meste nad Váhom.

O nachádzaní sa, 2019, autorská kniha (foto: archív Kristína Mičová)

Obrázok 1 z 30

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Scroll to Top