Keď som sa dozvedela o výstave 20 rokov Maľby alebo inak aj nazývanou Výstava XYZ – Súťaž Maľba naprieč troma generáciami, vedela som, že si ju nemôžem nechať ujsť. Tak som sa vybrala v piatok 20.2.2026 cestou z Nemecka, s párhodinovou zastávkou vo Viedni – kvôli výstave Marina Abramović v Albertina Modern, na Slovensko, aby som si mohla pozrieť výstavu 20 rokov Maľby v Nedbalke osobne.
Výstava XYZ – Súťaž Maľba naprieč troma generáciami prebiehala v galérii Nedbalka od 30.1.2026 – 1.3.2026 a jej kurátorkou bola Nina Gažovičová.
Prečítajte si tak retrospektívnu reportáž z výstavy 20 rokov Maľby, kde sa dozviete viac o samotnej súťaži a jej priebehu počas dvadsiatich rokov, ako i o samotnej výstave – o ocenených vybraných dielach a ich autoroch. Taktiež tu nájdete informácie o galérii Nedbalka a na záver aj moje dojmy z výstavy. Prajem vám príjemné čítanie.
O súťaži Maľba roka
Prestížna súťaž Maľba roka sa uskutočňuje každoročne už od roku 2006, odkedy poskytuje šancu mladým umelcom do 35 rokov etablovať sa na umeleckej scéne. Súťaž Maľba roka je taktiež najznámejšou aktivitou Nadácie VÚB, ktorá dlhoročne podporuje najmä mladé umenie s cieľom priblížiť ho verejnosti a pomôcť začínajúcim umelcom sa zviditeľniť.
Umelci sa do súťaže prihlasujú sami s konkrétnym dielom vytvoreným v priebehu posledných troch rokov, spĺňajúcim niekoľko kritérií. K prihláške predkladajú ešte svoje portfólio s ukážkami z tvorby a profesijný životopis.
Následne súťaž prebieha v dvoch kolách. V prvom kole pošlú porotcovia svoj návrh finálovej dvadsiatky zo všetkých zúčastnených maliarov, ktorá vznikne sčítaním bodov od všetkých porotcov. V druhom kole z vybranej dvadsiatky obrazov, ktoré sú prezentované na výstave, vzídu spoločným názorovým konsenzom porotcov traja ocenení. Víťazi súťaže získavajú finančnú podporu na svoju ďalšiu tvorbu.
20 rokov Maľby
Medzi rokmi 2006 až 2025 súťaž Maľba Nadácie VÚB vytvorila priestor na výstavu spolu 400 diel, reflektujúcich počiatočnú tvorbu 203 profesionálnych maliarok a maliarov. Z tohto počtu finálových diel súťaže bolo odbornou porotou, ktorá zasadá každý rok v jedinečnom zložení, ocenených 59 obrazov, ktoré boli prezentované na výstave 20 rokov Maľby. A prečo nie 60, ale len 59? Lebo v roku 2018 sa porota rozhodla neudeliť 1. miesto.
Čo sa týka poroty, tak tá je v medzinárodnom 4 – 5 člennom zložení a mení sa každoročne. Skladá sa prevažne z popredných európskych výtvarných umelcov, kurátorov, galeristov, výtvarných teoretikov či pedagógov. Medzinárodnosť poroty zaručuje nestranný pohľad na maľby, ako aj zviditeľnenie súťažiacich za hranicami Slovenska. Zväčša platí pravidlo, že jeden až dvaja členovia poroty sú zo Slovenska a predsedom je zahraničný člen, čo len potvrdzuje spomínanú nezaujatosť.
Vybraných 20 finálových diel býva prezentovaných počas bezplatnej skupinovej výstavy. Posledné roky sme si zvykli na výstavy Maľby v Galérii Nedbalka, ktoré sa opakujú každoročne od roku 2013. Avšak prvé dva roky súťaže bola výstava prezentovaná vo Výstavnej sieni Kostola Klarisky v Bratislave. Následne v rokoch 2008 – 2012 boli výstavy Maľba sprístupnené v Dvorane Ministerstva kultúry SR, s výnimkou roku 2010, kedy sa výstava uskutočnila v priestoroch bratislavskej SNG. Počas okrúhlych výročí súťaže Maľba boli organizované extra prehľadové výstavy, ktoré boli k videniu v rôznych galériách naprieč Slovenskom a v roku 2016 aj v talianskom Miláne.
V priebehu rokov sa menilo aj kurátorské zloženie výstav Maľba. Prvé roky, až do roku 2015, odbornú spoluprácu zastrešovala Alexandra Kusá. Potom ju od roku 2016 vystriedala Nina Gažovičová, ktorá výstavy Maľba roka kurátoruje dodnes.
Nadácia VÚB na základe výberu poroty prerozdelila za 20 rokov súťaže Maľba 29 maliarkam a 22 maliarom spolu takmer pol milióna eur vo forme odmien pre ich ďalší umelecký rozvoj. Prostredníctvom pravidelne organizovaných bezplatných výstav a mediálnej podpory prináša povzbudivú spätnú väzbu všetkým finalistom, ktorých tvorbu približuje aj širokej laickej verejnosti. Súťaž Maľba takisto prináša nové impulzy celej komunite tvoriacej vizuálne umenie a vytvára medzi mladými umelcami zdravé konkurenčné prostredie.
Vývin Maľby
A ako postupne prebiehalo tých 20 rokov Maľby? Súťaž Maľba roka Nadácie VÚB sa zrodila v čase, keď svet z postupného analógu prechádzal na digitál. Súťaž tak vznikla ako opačná reakcia na digitálnu fotografiu, nastupujúce všadeprítomné obrazovky a virtuálny svet.
Spočiatku boli oceňované hlavne diela s jedinečným maliarskym rukopisom. Takisto Maľba bola spätá najmä s tromi slovenskými vysokými školami, kde sa vyučovala maľba: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Akadémia umení v Banskej Bystrici a Technická univerzita v Košiciach. Spočiatku súťaži Maľba dominovala Bratislava, najmä laureáti pochádzajúci z VŠVU.
Až neskôr sa „presadili“ autori/autorky diel z iných škôl, posledné roky dominujúc najmä z Akadémii umení. Avšak dnes už úplne neplatí viazanosť na tieto jednotlivé školy – súčasní mladí umelci na nich neštudujú primárne. Zúčastňujú sa zahraničných študijných pobytov alebo pokračujú rovno na zahraničných vysokých školách. Tým pádom nie sú ovplyvnení učením len z ich Alma mater, sú viac otvorení novým/iným inšpiráciám či spôsobu práce.
Vybrané či ocenené maľby sa za posledné roky vyvíjali rôznym smerom. Kým spočiatku bol oceňovaný jedinečný autorský rukopis, neskôr pripadala do úvahy viac konceptualita. Do úvahy sa brali priestor na premýšľanie, interpretácie a osobná výpoveď. Viac osobné témy časom vystriedali globálne témy a spoločenské problémy reagujúce na klimatickú úzkosť, vojnové konflikty i pretrvávajúce ekologické, politické a ekonomické napätia. Takisto sa za ostatné roky objavujú práce, ktoré narábajú s pamäťou, preskúmavajú historické naratívy či spracovávajú individuálne a kolektívne traumy. V nedávnom období medzi finalistami prevažujú témy telesnosti, outsiderstva, rodovej a queer identity.
Okrem tém nemožno opomenúť ani maľbu ako médium, kedy pohľad na ňu sa priebehom rokov mení. Skúma sa nielen proces maľby ako taký, ale i samotný obraz, ktorý sa snaží vystupovať do popredia – a stáva sa z neho pomaly objekt. Takisto sa presadzujú nové tendencie: expresívne a naratívnejšie polohy, ale aj dekonštrukcia samotného média – najmä prostredníctvom expandovaných foriem a presahov k objektu či inštalácii. Rovnako sa objavujú nové materiály v maľbe, ako i technológie. V neposlednom rade sa umelci zaujímajú aj o maľbu v kontexte dejín umenia alebo iných kultúr.
O Výstave XYZ – Súťaž Maľba naprieč troma generáciami
Výstava 20 rokov Maľby prebiehala s voľným vstupom od 30.1. – 1.3.2026 v bratislavskej Galérii Nedbalka na štyroch podlažiach. Nebola zaradená chronologicky, ale tematicky do štyroch okruhov: Útočisko (identita – telo – telesnosť – subjekt), Metóda (experiment – proces – presah – materiál), Reč (gesto – stopa – príbeh – znak), Pohľad (priestor – krajina – prostredie – miesto). Laická, ako i odborná verejnosť tak mala možnosť si po prvýkrát pozrieť zblízka tvorbu všetkých ocenených súťaže Maľba roka za posledných 20 rokov na jednom mieste počas prierezovej výstavy organizovanej Nadáciou VÚB. Popri výstave prebiehali viaceré sprievodné aktivity, ako napríklad 1.3.2026 poobede boli komentované prehliadky výstavou s kurátorkou Ninou Gažovičovou a niektorými vystavujúcimi umelcami.
Útočisko (identita – telo – telesnosť – subjekt)
Vstúpila som do prvej časti výstavy 20 rokov Maľby, s názvom „Útočisko (identita – telo – telesnosť – subjekt)“, nachádzajúcej sa na prízemí Galérie Nedbalka. Hoci galéria mala len hodinu pred záverečnou, musím povedať, že ten piatkový večer bolo na výstave dosť návštevníkov.
Maľby v tejto sekcii sa zameriavali prevažne na hľadanie vlastnej identity – či už maliarskej, osobnej alebo v kontexte sociálnych tém. Vystavené diela tu boli prevažne nositeľmi maliarskeho programu jednotlivých autorov. Niektoré maľby sa však tematicky prelínali a mohli riešiť viacero tém a postojov naraz.
Obklopení spoločnosťou
Človek nachádza často v okolitej spoločnosti akési útočisko či pocit bezpečia, pochopenia, rešpektu. Formuje ho zväčša prostredie, v ktorom sa aktuálne nachádza alebo žije. A práve takéto prostredie zachytávali dve maľby na prízemí galérie Nedbalka.
Prvá z nich, Sídliskový chlapec od Jána Bátoreka, rozprávala o jeho spomienkach na domov, na kysucké malomestské sídlisko. Zachytáva v nej fragmenty mestských subkultúr z deväťdesiatych a nultých rokov a ich atmosféru. V diele Sídliskový chlapec zobrazuje akúsi bájnu surreálnu sídliskovú bytosť s mnohými symbolmi vtedajšej doby a kultúry. Bátorekov vizuálny jazyk tak formoval mix západnej a východnej estetiky, čo sa prejavuje v jeho tvorbe dodnes, podobne ako aj neustály záujem o spomienky na detské časy.
Druhé dielo v tejto sekcii na výstave 20 rokov Maľby, odzrkadľujúce okolitú spoločnosť a jej „stereotypy“, bol Odborník od Nikoly Šušovicovej. Ako už názov hovorí, znázorňuje človeka „odborníka na všetko“, ktorého ľahko rozoznať – sedí za stolom a nahlas, s ráznou gestikuláciou vysvetľuje, ako sa veci v skutočnosti majú. Takéhoto odborníka možno poľahky nájsť v krčme alebo akomkoľvek lokálnom podniku, ako aj iné typy osobností, ktoré s obľubou pozoruje a v maľbách zosobňuje Nikola Šušovicová.
Hľadanie osobnej identity
Dilemu v tvorbe alebo kariére riešilo hneď niekoľko prác vystavených na prízemí výstavy 20 rokov Maľby.
V diele kruhovitého formátu Ghost Riders zobrazujúcich dvoch lyžiarov rútiacich sa dole kopcom, nevediac kam, sa jeho autor Matej Fabian vyrovnával so svojou profesionálnou lyžiarskou kariérou. Niečo tu končilo a niečo nové začalo… Tento obraz bol výrazný svojou farebnosťou, ako aj hmatateľnou štruktúrou na povrchu plátna, ktorá vznikla kombináciou rôznych materiálov. A práve proces samotnej maľby – použité materiály a vrstvy, sú pre Mateja Fabiana dodnes typické, hoci tematicky sa venuje rôznym všeobecným problematikám, v ktorých kombinuje aj osobnú skúsenosť.
Samuel Kollárik sa zas hľadal v období medzi školou a vlastnou umeleckou dráhou nielen v tvorbe, ale aj v samom sebe. V tom období namaľoval dielo Narodili sme sa dole hlavou, kde plátne stojí dole hlavou mužská postava v žiarivých farbách obklopená rôznymi symbolmi. Maľba pojednáva o absurdite života, alebo ešte viac o absurdite toxickej maskulinity, na ktorú Samuel Kollárik poukazuje vo svojej tvorbe dodnes.
Maľba Jarmily Sabovej Džuppovej s názvom Poskladaný labuťový kolotoč hovorila o jej novej životnej etape, kedy sa rozhodla založiť rodinu. To potvrdzuje motív zvolenej maľby – kolotoč, symbol viažuci sa s detstvom, ale znázorňujúci aj nejaký kolobeh, etapu.
Miss Slovakia Treasure sa zas stalo osobným medzníkom v tvorbe Alexandry Hrehovej. Nielenže vtedy prechádzala po technickej stránke od grafiky ku maľbe, ale dielo odzrkadľovalo jej psychické dozrievanie a vyrovnávanie sa s osobnými traumami. Zároveň Miss Slovakia Treasure rieši generačnú traumu slovenských žien. Prevažne na ňu dopláca mladá žena, ktorá je v modernej spoločnosti konfrontovaná s predošlými generáciami, rodovými stereotypmi a ľudovou kultúrou. To len potvrdzujú zvolené atribúty diela – zamaskovaná žena v ľudovom odeve držiaca v rukách cigarety.
Viac o tvorbe Alexandry Hrehovej sa dočítate v archívnom rozhovore s ňou tu.
Postavenie ženy v spoločnosti
Témami riešiace postavenie žien v spoločnosti, ich problémy, či sexualitu sa zaoberalo viacero diel v tejto sekcii výstavy 20 rokov Maľby. Zobrazené ženské telo tu však bolo nielen motívom sebauvedomovania, rozkoše či sexuality, ale i nositeľom pamäti, zraniteľnosti či subjektívnej skúsenosti. Medzi ne možno zaradiť už spomínané dielo Alexandry Hrehovej Miss Slovakia Treasure, vyrovnávajúce sa s generačnou traumou žien.
Na násilie páchanom na ženách poukazovalo dielo Dominiky Kováčikovej s názvom Inštinkt prežitia. Hoci sa maľba vyznačuje živou a veselou farebnosťou, upozorňuje na smutnú tému – anonymitu týraných žien a obete sexuálneho násilia, ktoré sa obávajú hovoriť o svojich skúsenostiach a radšej zostávajú v ústraní, akoby mali byť vystavené verejnému „lynčovaniu“, ponižovaniu či nepochopeniu. Mnohé reagujú takto, lebo táto téma je ešte stále v spoločnosti tabu. Preto sú v maľbe zámerne vynechané tváre a výjav je sústredený na spodnú časť tela dvoch ženských postáv. To umožnilo divákovi lepšie uchopiť danú tému a vytvoriť si vlastné interpretácie, bez toho, aby bol zaťažený konkrétnymi tvárami postáv.
Viac o tvorbe Dominiky Kováčikovej sa môžete dočítať v archívnom rozhovore s ňou tu.
Obraz Csilly Polák s názvom Walking on Eggshells bol akýmsi mostíkom v autorkinej tvorbe, kedy prechádzala od autorského projektu zameraného na obsah blogov žien a dievčat trpiacich mentálnou anorexiou alebo bulímiou k ďalšej fáze jej tvorby, v ktorej sa veľmi otvorene obrátila k vlastnému, osobnému prežívaniu či vzťahovým konfliktom. Maľba bola súčasťou minisérie autoportrétov s citáciami v pozadí, spracovaných do formy pripomínajúcich komiksy. Walking on Eggshells zobrazuje zamyslenú ležiacu ženu, ktorá je extrémne chudá, na pozadí jej myšlienok. Dnes sa však už Csilla Polák viac ako maľbou zaoberá kreatívnym teamleaderstvom.
Okrem negatívnych skúseností ako sú rôzne traumy, na prízemí výstavy 20 rokov Maľby, bolo možné nájsť diela zaoberajúce sa ženou – ako objektom sexuálnej túžby.
Medzi tieto diela možno zaradiť Sunny Side Up od Kataríny Janečkovej Walshe. Expresívna maľba na prvý pohľad možno pôsobila sexisticky, s ľahkosťou bytia, kde dominovala žiarivá – takmer nahá ženská postava. Čo je však pre autorku typické, že sa v tvorbe dlhodobo venuje témam ako úloha sexuality v dnešnej dobe, stereotypy rodových rolí a vzťah medzi ženou a mužom.
Ďalšia autorka, ktorej tvorbu možno klasifikovať do spomínanej témy reagujúcej na ženskú sexualitu, je Èv van Hettmer. Jej tvorba reflektuje skutočný život a výzvy, ktorým čelí generácia žien v jej veku. Jej diela reagujú na témy ako ženská sexualita, tabu, autenticita, humor a hravosť. Kladie si v nich taktiež otázky o sebe ako jednotlivcovi. Na prízemí Nedbalky boli vystavené hneď dve maľby Èv van Hettmer. Prvá z nich, Positive Vibes Only, zobrazovala ženu ako bossa. Maľba vo výrazných odtieňoch červenej až oranžovej svojimi expresívnymi ťahmi pôsobila tvrdo. V druhej maľbe s názvom Seeking Butterflies bolo na prvý pohľad vidieť len raketu vo vzduchu a sieť. Avšak na svetloružovom pozadí bola ťahmi naznačená postava držiaca raketu. Oproti Positive Vibes Only pôsobila jemnejšie, hoci v kontexte tvorby Èv van Hettmer mohol zobrazený výjav znamenať aj odrážanie nebezpečenstiev číhajúcich na ženu v bežnom živote alebo boj s každodennými výzvami.
Rodová identita
Od sexuality a telesnosti nie je ďaleko aj k rodovej a queer identite. Taktiež tieto témy spája istá vidina rovnocennosti a boj za rovnoprávnosť, ktorý možno v nich čítať. Spomenuté tematiky tu boli spracované v troch maľbách.
Prvou z nich bola Hlava od Maroša Kontroša. Na nej je spomínaná hlava, ktorú pretína viacfarebný pás. Hlava je znázornená bez tela, čo hovorí o pominuteľnosti tela. V obraze autor skúma možnosti zobrazovania telesnosti s dôrazom na temné obsahy a negatívne aspekty ľudskej existencie. Maľba reflektuje sebadeštrukciu a izoláciu človeka na začiatku 21. storočia. Zároveň možno dielo čítať aj v kontexte rodovej rovnosti a rovnoprávnosti, kedy telo so svojimi pohlavnými znakmi nie je určujúce. Žiaľ smutná tvár na obraze naznačuje, že rovnoprávnosť ako aj vnímanie telesnosti ešte nie sú v spoločnosti plne akceptované. Kontrošovu tvorbu aj v súčasnosti charakterizujú prevažne expresívne portréty nesúce emocionálne posolstvo.
Čo sa týka rovnoprávnosti a inklúzie, tak sem jednoznačne možno zaradiť maľbu Záhrada od Andreja Dúbravského. Toto monochromatické dielo v odtieňoch čiernej a sivej zobrazuje tri mužské postavy spolu v jednej záhrade: obézneho mladíka v popredí, obďaleč neho muža na vozíku, kde pri ňom stojí mladý „zajačik“.
Posledné dielo na prízemí výstavy 20 rokov Maľby reagujúce na (ne)rovnosť pohlaví, ako aj zaoberajúce sa queer identitou, bolo Limerence od Pauly Gogoly. Zobrazená je na ňom síce tvár, ktorú nevieme identifikovať s istotou ako človeka alebo určiť jej pohlavie, ale dôležitejšia je emócia, ktorá vychádza z jej výrazu a objatia k druhej osobe. Na povrch tu vyplávajú rôzne emócie ako smútok, možno zmierenie či láska, ale i ťažoba, ktorú si nesú transrodoví ľudia so sebou, keďže v súčasnosti čelia obrovskému tlaku a nepochopeniu. Rovnako ako Limerence, tak i celá tvorba Pauly Gogoly skúma transrodovú identitu a zaoberá jazykom morfológie vo vzťahu k telu, jeho premenám v ponímaní queer a feminizmu.
Metóda (experiment – proces – presah – materiál)
Po schodoch som vystúpila na ďalšie podlažie výstavy 20 rokov Maľby, ktoré nieslo názov „Metóda (experiment – proces – presah – materiál)“. Boli tu vystavené diela zamerané na technologickú stránku – vyznačovali sa experimentom, netradičným procesom či materiálmi, až k presahu k iným médiám alebo s inými médiami. Neboli tu však len diela, ktoré sa hmatateľne vymykali predstave o klasickej maľbe, ale aj také, ktoré sa zamýšľali nad cestou samotnej maľby, či už v kontexte dejín umenia, inšpirácie z iných ako európskych kultúr alebo v myšlienke konfliktu s vnútorným tvorivým svetom a vonkajšou realitou.
Maľba nielen v dejinách (umenia)
Maľbu Jána Valíka Hlbšia vlna možno zaradiť do kategórie, kde autor hľadal inšpiráciu v inej kultúre. Dielo vzniklo počas jeho rezidencie v japonskej Yokohame, kde mal ateliér s priamym výhľadom na prístav s ozvenou mora, loďami a morskými vtákmi. Obraz sa vyznačuje abstrakciou, ktorá je pre Valíkovu tvorbu typická, ako aj jeho presahy na pomedzí priestoru a atmosféry, krajiny a pamäte vyvolané prostredníctvom pocitov a emócií ponorením sa do média. V neposlednom rade, ako už bolo naznačené, sa rád inšpiruje západnou a východnou filozofiou.
Rovnako abstraktná maľba Rity Koszorús s názvom schMERZbild FALL sa inšpirovala dejinami umenia, v ktorej sa snažila nadviazať dialóg s dadaizmom a reflektovala hravé posolstvo tvorby Kurta Schwittersa. Jej maľba, znázorňujúca levitujúce častice drapérie? na nebeskom pozadí, pôsobí jednak ľahko, vzdušne a harmonicky, zároveň však zneisťuje diváka. Podsúva otázky týkajúce sa istôt, ktoré neustále hľadáme, no človek nájde len ilúziu. V abstrakcii možno vidieť, že umelkyňa v rámci tvorby pracuje i s kolážou. Rita Koszorús sa v tvorbe rovnako venuje témam ako kolektívna identita, nostalgia, čas a pozícia maľby, kde reflektuje na obdobie modernizmu pomocou štruktúr a kompozície.
Naopak, dielo Andrása Cséfalvaya The Quality – Quantity Debate nereaguje na dejiny umenia (mohlo byť však istým spôsobom nimi inšpirované), ale skôr na umenie ako samotný proces či komoditu. Rozpráva o konflikte bohatého tvorivého priestoru imaginácie s potrebami tohto sveta. Jedným z možných vysvetlení by mohol byť rozpor hodnoty výpovede umenia oproti jeho trhovej hodnote. Zároveň však možno dodať, že bez inšpirácie z vonkajšieho sveta by nevzniklo dielo v hlave, ktoré sa len opätovným zdieľaním s vonkajším prostredím stáva užitočným. A čo znázorňuje obsahovo výdatná, ale navonok jednoduchá monochromatická maľba? Päť postáv so psom bije ležiacu postavu znázorňujúcu Mozarta. Toho identifikuje nadpis nad výjavom: „Wolfgang, the music in your head is useless for us!“Avšak dielo The Quality – Quantity Debate je jednou z mála malieb, ktoré autor vytvoril. Prečo? Lebo Andrása Cséfalvaya možno charakterizovať v jednej osobe nielen ako výtvarníka zaoberajúceho sa viacerými médiami, ale i ako spisovateľa, hudobníka, režiséra a filozofa. Vo svojej tvorbe sa zaoberá rôznymi témami – od tých súčasných, spoločenských cez témy ďalekej budúcnosti až po tie riešiace dávnu minulosť.
Pohrávanie sa s tvorivým procesom
Umelci vystavujúci na prvom poschodí výstavy 20 rokov Maľby sa nepohrávali len s myšlienkami o maľbe v kontextoch dejín umenia či maľby ako komodity. Reflektovali aj samotný proces a hranice videnia, či toho, ako to môže byť zobrazené.
Dielo Šimona Tótha Úsečka, zobrazujúce 4 pásy – z toho vrchnú a spodnú s koncom a dve v strede bez konca,možno definovať stroho ako množinu bodov ohraničenú začiatkom a koncom. V širšom kontexte si divák mohol klásť otázky, kde je ten pomyselný začiatok a kde je koniec, alebo sa hrať s geometrickými poučkami a množinami. Avšak v kontexte tvorby Šimona Tótha dielo hovorí o domove – predsa len dielo pripomína dlhý dom, ako aj o prechode cez jednu životnú etapu dospelého človeka k druhej – keď ukončoval štúdium na vysokej škole a začínal nový život ako samostatný umelec a pracujúci človek. Tým pádom možno dielo zaradiť do istého prechodného obdobia, kde si autor hľadal vlastnú cestu.
Dielo Reflection od Jany Zatvarnickej, ako napovedá jeho názov, zobrazuje zrkadlenie siluety postavy, z ktorej na obraze vidieť len časť. Motív sa postupne rozplýva do čisto intuitívneho procesu – stopy gesta, dotyku, ducha, čím sa mení viac na abstraktné dielo. Ako uvádza autorka maľby: „Proces tvorby bol na jednej strane racionálny (referencie z mytológie, archeológie a botaniky) a na druhej strane veľmi zmyslový (samotný akt).“ Toto vyjadrenie len potvrdzuje tvorbu Jany Zatvarnickej, pre ktorú sú typické témy absolútna a metafyziky, kde vo svojich dielach kombinuje intuíciu so štúdiom rôznych kultúr či náboženstiev.
Ďalšia maľba, od Ludmily Hrachovinovej s názvom Mozoček v jemných pastelových farbách, bola tiež abstraktná. Autorka prostredníctvom vytvárania rôznych stôp a prístupov na plátne hľadala interpretácie vecí a pocitov. Hoci sa v tom čase Ludmila Hrachovinová hľadala a jej tvorba sa prelínala na pomedzí figurálnej a abstraktnej, dnes skôr kombinuje abstraktnú maľbu s performance, kde učí diváka jej diela vnímať inak ako je zvykom.
Nové materiály a technologické postupy
Od myšlienkového pochodu či rôznych prístupov počas tvorivého procesu, nie je ďaleko k novým technologickým postupom či využitiu netradičných materiálov v maľbe.
Na prvý pohľad abstraktné dielo Evy Vaňovej Silent City mohlo pôsobiť jednoducho – zelená podmaľba s geometrickými prvkami, do ktorých zasahovali vyšité prvky. Avšak opak je pravdou. Dôležitý a nie priamočiary tu bol proces vzniku diela. Eva Vaňová totiž participuje na svojich dielach s deťmi z marginalizovaných skupín. Na obraze Silent City spolupracovala s ukrajinskými deťmi, ktoré sa vinou vojny presťahovali do Brna. V spolupráci s centrom Brusinka viedla s nimi sériu workshopov zameraných na ich aklimatizáciu v novom prostredí, liečenie a zdieľanie kolektívnej traumy. Dielo reflektuje ich prežívanie v novom prostredí, pracuje s detskou kresbou, ktorú mení do abstraktnej podoby. Kompozícia vychádza z podmaľby reálneho priestoru Brna v konfrontácii so subjektívnym vnímaním mesta očami detí, ktoré je znázornené výšivkou. Tá zohráva dôležitú úlohu, nielenže dopĺňa či narúša maľbu, čím diváka núti kriticky myslieť, aby odkryla tému komunity a upozornila na jej prítomnosť v mestskom prostredí, ale zároveň sa vyšívanie pre autorku stáva akýmsi spôsobom terapie pri spracovávaní zážitkov s deťmi. Dielo Evy Vaňovej zároveň spochybňuje predsudky voči participatívnemu umeniu a ukazuje, že jeho výstupy môžu plnohodnotne obstáť v kontexte súčasného umenia. Takže Silent City v sebe zahŕňa rovno dve roviny, ktoré sa vymedzujú klasickej maľbe – po technickej stránke zasahuje do maľby výšivkou, po obsahovej stránke ide cestou konceptuálneho a participatívneho umenia.
Viac o tvorbe Evy Vaňovej sa dočítate v archívnom rozhovore s ňou tu.
Abstraktné dielo Štefana Šoltisa Rekonštrukcia D bolo zas zaujímavé svojim technologickým postupom. Autor sa v tvorbe venuje odkazu akčnej maľbe, čoho dôkazom bolo aj toto dielo. Obsahovo tak hovorí o pamäti, ktorú pretavuje do odkrývania materiálu/vrstiev obrazu. Používa brúsku, aby odhalil sololit. Zároveň balansuje medzi chaosom – keď hádže vrecká farby na obraz, a sústredením – keď zasahuje do výtvoru kolieskom, ako koncentrovanou vizuálnou výpoveď vnútorného stavu umelca.
Po technickej stránke dominovalo aj dielo Procesia s družicou patriace jedinej autorskej dvojici – Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková, ktorá bola na výstave 20 rokov Maľby. Na prvý pohľad mohol obraz pripomínať divákovi kolorizovaný drevoryt. Avšak v tomto prípade sa jedná o pyrografiu (vypaľovanie do dreva pomocou horúceho hrotu) a maľbu lazúrami na preglejke. Práve pyrografia je znakom spoločnej tvorby Dávida Demjanoviča a Jarmily Mitríkovej. Procesia s družicou bol ich „prechodný“ obraz s výraznejšou farebnosťou, keďže dovtedy tvorili prevažne v monochromatických tónoch. Dielo sa inšpirovalo historickým žánrom capriccio renesancie a baroka, charakteristickým tvorbou fiktívnych architektonických a krajinných kompozícií. Procesia idúca popod horské stredisko nesie v sebe prvky kresťanských a pohanských tradícií, nacionalizmu, folklóru a folklorizmu s istou dávkou mysticizmu a bizarnosti – typickými témami dua Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková.
K maľbám vyznačujúcim sa inakosťou po technickej stránke jednoznačne patril aj Reťazák od Natálie Šimonovej. Rovnako preň, ako aj pre autorkinu tvorbu, je typické používanie hrdzi v maľbe. Hrdza však nie je len vizuálny prvok, ale aj nositeľom rozprávania o plynutí času a degradácií architektúry a prvkov nachádzajúcich sa vo verejnom priestore. Spolu s motívmi, prevažne pochádzajúcimi z obdobia socializmu – ako v prípade zobrazeného reťazového kolotoča, poukazuje na osobnú a kolektívnu pamäť.
Viac o tvorbe Natálie Šimonovej sa môžete dočítať v archívnom rozhovore s ňou tu.
Maľba vystupujúca do priestoru
Keď už rôzne technické postupy v maľbe nestačia a rozmery plátna umelca zväzujú, zamýšľa sa nad hranicou maľby či samotného obrazu. Pohráva sa s rôznymi myšlienkami presahu, prípadne si kladie otázku: Kedy je maľba maľbou a kedy sa už stáva objektom?
Podobne uvažoval Peter Cvik v diele Philosophers Nights/Hipsters Paradise, ktoré nieslo v sebe niekoľko rovín. Po formálnej stránke analytickou formou kombinovalo nesúrodé materiály tak, aby vytvorili podložku pre výsledné dielo. Zároveň týmto spôsobom kladie otázku: Čo všetko ešte považujeme za maľbu ako objekt? V tematickej rovine obraz naznačuje okrem polarity sveta a jej vnímania taktiež striedanie civilizácií, smerov a tendencií každej epochy. Ako sa za ostatné roky ukázalo, to, čo platilo včera, dnes môže byť už minulosťou. Táto maľba tak kladie viac otázok, ako ponúka odpovede. Od analytického skúmania maľby sa súčasná tvorba Petra Cvika posunula viac k abstraktno-expresívnej klasickej maľbe, v ktorej znázorňuje urbánne a krajinné motívy.
O presahu maľby rozmýšľala i Žofia Dubová. V diele Over the mountain, patriace do série Hra:na, sa zaoberala námetmi oscilujúcimi medzi maľbou a krajinou, konkrétnym a abstraktným, zachytávajúc tak rôzne priestory aj medzipriestory myslenia a života. Po technickej stránke riešila takisto tému rámu a hranice obrazu, ktorá je rovnako prítomná vo väčšine jej tvorby, ako téma krajiny. V samotnom obraze, kde časť z neho znázorňuje horu, sa na jej pozadí nachádza malý text, ktorým sa autorka pokúsila verbalizovať esenciu výjavu. V skratke prirovnáva horu k lodi, ku ktorej sa rovnako viaže pocit slobody a sily. Obraz hory je obklopený abstraktnou plochou – vzniká tak dojem obrazu v obraze.
Z maliarskej plochy zas doslova vystupuje dielo Michaely Šuranskej s názvom Research on Shining Stones II.. Dielo odráža jej tvorbu posledných rokov, v ktorej archeologicky pristupuje k rôznym lokáciám alebo nájdeným predmetom. Obraz tu znázorňuje fabriku a zároveň jej výsledný produkt – historickú priemyselnú celtu, ktorá doslova vystupuje z obrazu. Zároveň možno v diele nachádzať nenápadné odkazy na spomínaný archeologický prístup, ako geometrické delenie, či použitie pásky.
Viac o tvorbe Michaely Šuranskej sa dočítate v archívnom rozhovore s ňou tu.
Doslova za trojrozmerný obraz možno označiť aj dielo Lucie Oleňovej The Immense Depth. To pochádza z obdobia, kedy prehodnocovala zmysel svojich diel. Staršie diela postrihala na časti a znovu zošila do jedného celku. Dielo tak charakterizuje viacero geometrických a výrazne farebných častí zošitých navzájom. Hoci jej tvorba sa vyznačuje mnohými rovinami prístupu, čo však stále platí o tvorbe Lucie Oleňovej je, že ju vystihuje abstrakcia.
Reč (gesto – stopa – príbeh – znak)
Zas som sa vybrala po schodoch nahor, kde som prišla na druhé poschodie výstavy 20 rokov Maľby, ktoré bolo venované téme „Reč (gesto – stopa – príbeh – znak)“. Od technickej stránky maľby som teda prešla k jej vizuálnemu jazyku. Ten sa prejavuje využívaním rôznych prvkov ako je symbolika či metafora, farebnosť, kompozícia alebo aj tým, ako je daný motív namaľovaný – spontánne a uvoľnene, alebo systematicky a geometricky. Ak vie divák čítať tento jazyk, tak sa mu otvorí príbeh maľby – teda to, čo ňou chce autor povedať.
Spontánnosť gesta a uvoľnenie
Ako som spomenula, veľa divákovi napovie, ako je obraz namaľovaný. Časť umelcov, ktorí boli zastúpený na výstave 20 rokov Maľby, preferuje spontánnosť, uvoľnenosť, expresívnosť.
Avšak niekedy návštevník výstavy na prvý pohľad nemusí uvidieť spomínanú uvoľnenosť, lebo môže byť zatienená inými výtvarnými prostriedkami. Vtedy je dobré sa informovať o širšom kontexte diela či o tvorbe samotného autora. Tak to bolo aj s maľbou Útek zo zajatia od Hany Garovej. V jej expresívnej maľbe možno vidieť náznaky figúr, ktoré sú lineárne zachytené výraznou kresbou. Dielu síce predchádzali lineárne veľkoformátové uhľové kompozície, ako i denníkové záznamy, ale ako hovorí autorka, vyznačuje sa pojmom „flow“ – pocitom voľnej jazdy bez zábran. Ten výstižne definuje sériu, z ktorej pochádzala aj táto kresbomaľba, kde došlo k syntéze osvojenej kresbovej zručnosti s akcentmi maliarskeho gesta, ktorá je pre Garovej tvorbu typická.
Ďalším dielom vyznačujúcim sa expresívnou až brutálnou maľbou bola Lemonade od Èv van Hettmer. Obraz, podobne ako aj iné spomenuté maľby Èv van Hettmer na výstave 20 rokov Maľby, je súčasťou autorkinho výtvarného programu a vyznačuje sa bohatou symbolikou prvkov a farieb. Červená je tu nositeľkou sily, rytmu, prúdenia energie či vyslobodenia sa.
Za gestickú a spontánnu maľbu možno označiť taktiež Uluwatu Evy Činčalovej. Zároveň je to snáď jediná abstraktná maľba v jej tvorbe, pre ktorú je skôr charakteristické spracovávanie tradičných maliarskych žánrov ako krajinomaľba, portrét či zátišie. A ako Uluwatu vznikol? Z pôvodnej maľby rozostrenej digitálnej krajiny, na ktorú sa spontánne rozhodla vyliať červenú farbu, ktorú následne rozotrela mopom.
Prepis reality
Rovnako uvoľnene môže pôsobiť na prvý pohľad abstraktná maľba Michala Czinegeho s názvom Za domom. Avšak dielo vzniklo prepisom reality, keď autorovi bol predlohou fragment figúry na pozadí nájdeného obrázku zo starého časopisu, voľným okom takmer nerozpoznateľný. Názov obrazu vychádza zo situácie zachytenej na pôvodnej fotografii, hoci v samotnej maľbe je už tento motív nečitateľný. Obraz Za domom vznikol v medziobdobí po ukončení magisterského štúdia a začiatku doktorandúry ako samostatný solitér, čo nie je typické pre Czinegeho tvorbu, keďže tvorí v sériách.
Systematická práca
V kontraste oproti uvoľnenému rukopisu spomínaných predošlých malieb tu boli aj diela s premyslenou kompozíciou a štylizáciou objektov na plátne namaľované priam s geometrickou presnosťou.
Prvým autorom, ktorý mal vystavené dva obrazy v sekcii „Reč (gesto – stopa – príbeh – znak)“ na výstave 20 rokov Maľby, bol Erik Šille. Obe maľby sa vyznačovali rukopisom zahrňujúcim žiarivé, súvislé plochy farieb a čisté priam geometrické línie kontrastne sa striedajúce s gestickými zásahmi v podobe stekancov, škvŕn či fľakov. Avšak v niečom sa len predsa líšili. V skoršej maľbe s názvom Kam ideš Európa? znázornil dve obrovské postavičky, ktoré zároveň tvoria aj pozadie obrazu ponad ktoré kráča po moste zviera bez hlavy s vlajkou. Dielo poukazuje na rozklad európskej spoločnosti pod vplyvom krajne pravicových názorov, čo zapríčiňuje, vtedy ešte pomaly nastupujúcu a miernu, polaritu v spoločnosti. Druhá maľba Erika Šilleho s názvom Where Are You Mostly Harmless, ktorá vznikla o pár rokov neskôr, sa už viac približuje k súčasnej autorovej tvorbe. Od čistejších plôch prešiel k viac „chaotickým“ a plnším kompozíciám. Na obraze sú zobrazené líšky snažiace sa rôznym spôsobom (hrou a/alebo bojom) získať kryštál. Nastavuje tak zrkadlo konzumnej spoločnosti, ako vo väčšine svojich diel. Zároveň sa na plátno dostávajú rôzne značky a symboly pop-kultúry. Spolu s náznakom airbrushu a zásahmi v odkaze na digitálny obraz, ako raster a šum, sa dielo vyznačuje prebytkom informácií, čo je typické pre Šilleho tvorbu.
Druhým umelcom, ktorého diela sa vyznačovali čistými plochami s jasnými kompozíciami a geometricky presnými líniami, bol Ján Vasilko. Takisto na výstave 20 rokov Maľby bol zastúpený dvoma obrazmi. Prvý, nesúci názov Tri postavy v horách, sa vyznačoval svojim formátom, ktorý istým spôsobom pripomínal formát gotického tabuľového oltárneho obrazu. Čo sa týka výjavu, znázorňoval tri postavy – hokejového brankára, francúzsky kľúč a vysávač. Pre Vasilkovu tvorbu je typické znázorňovanie rôznych strojov a nástrojov, ktoré plnia úlohu rôznych hrdinov alebo sú nositeľmi rôznych príbehov. Často ich kladie na pozíciu prevyšujúcu človeka a pohráva sa s nimi v rovine klasickej ikonografie, čo možno vyčítať aj v diele Tri postavy v horách. V druhom jeho diele Demonstrations 4, ktoré vzniklo o pár rokov neskôr, vidno istý posun. Nástroje sú tu naznačené len v obrysoch, kompozícia je tu dynamickejšia, prvky a tvary sa niekoľkonásobne množia, je tu viac farieb. Obraz tentokrát hovorí o demonštrácii a jeho prvky zosobňujú znepokojujúcich a chaotických demonštrantov, ktorí sa vydávajú na pochod všetkými smermi. Ján Vasilko sa v tomto diele inšpiroval udalosťami Arabskej jari.
Nádych scénického umenia
Hoci nestavajú na systematickosti podloženej premyslenou kompozíciou s geometricky presnými líniami prvkov a čistými farebnými plochami, nedá sa povedať, že by ich tvorba nebola premyslená. Práve naopak. Ich diela sú založené na príbehoch – priam kinematograficky zinscenovaných. Reč je o dvoch dielach dvoch rôznych umelkýň.
Jednou z vystavujúcich bola Martina Červenková s maľbou Privátne javiská. Dielo by sa dalo charakterizovať ako maľba doškriabanej fotografie, ktorej dominuje žena. Žena na nej pózuje v trblietavých flitrových šatách, čo naznačuje istý stret s filmografiou alebo javiskom. Práve film a fotografia sú pre Martinu Červenkovú kľúčové, keďže ich študovala rovnako ako maľbu, a v tvorbe skúma ich vzájomné vzťahy. Zároveň poukazuje na ženu ako objekt záujmu, či už v popkultúre alebo samotnej maľbe, neraz so sexuálnym podtónom, ktorý je častým prvkom vyskytujúcim sa vo filmovom priemysle.
Ďalšia maľba, ktorá rozpráva príbeh, niesla názov This is a Painting of Triumphal Photography by David Chancellor a bola od Ivany Mojšovej. Námet maľby bol inšpirovaný víťaznou fotografiou Davida Chancellora: Huntress with Buck, ktorá bola ocenená v prestížnej súťaži. Tá zachytáva mladú ženu s trofejou antilopy sediacou na koni. Avšak krutosť výjavu umelkyňa zjemňuje pastelovými farbami. Tematicky touto maľbou Mojšová nadväzuje na svoje predošlé diela mapujúce vzťah človeka a zvieraťa, predátora a loveného. Obraz je aj akýmsi odrazom konzumnej spoločnosti a honbou za úspechom a uznaním, ktorému v tom čase podľahla aj samotná autorka, ktorá si po štúdiu hľadala vlastnú cestu ako samostatná umelkyňa.
Symbolika a metafora
So symbolikou a metaforou pracuje väčšina umelcov a takisto ju možno nájsť aj v predošlých spomínaných dielach.
Avšak v maľbe Juliany Mrvovej s názvom Catleyas, kde sú znázornené kvety, je samotný motív obrazu nositeľom starého symbolu erotiky v umení. Zväčšeninou vnútra kvetu ešte viac poukazuje na rozmnožovacie časti rastliny. Flóra a fauna sú charakteristické pre Mrvovej tvorbu, prostredníctvom ktorých rozpráva osobné príbehy z ciest alebo hovorí o svojom prežívaní ženy a umelkyne.
Podobne je to u Jarmily Sabovej Džuppovej s dielom Kolotoč zarastený medzi orechom a čerešňou, kde zobrazený kolotoč je symbolom často používaným v autorkinej tvorbe. Kolotoč sa nachádzal rovnako v maľbe Poskladaný labuťový kolotoč, ktorá bola na prízemí výstavy 20 rokov Maľby. Tento spomínaný prvok môže byť atribútom detstva, či nejakej časovej etapy, kolobehu alebo len odkazom na prostredie, v ktorom žije. Maľba Kolotoč zarastený medzi orechom a čerešňou pôsobí iluzívne, so špecifickým expresívnym rukopisom s nádychom detskej kresby. Odráža vnútorné prežívanie okolitého sveta autorky s dôrazom na emóciu.
V maľbe Góóól! od Viliama Slaminku zas dominuje sieť. Tá je nositeľom rôznych funkcií – úlovkov (sieť, v ktorej športovec skóruje, sieť chytajúca ryby alebo sieť prenášajúca zeleninu/ovocie). Rovnako ako tu, tak celú jeho tvorbu charakterizuje humor, ktorým komentuje aktuálne spoločenské témy, rodové stereotypy kombinované prvkami pop-kultúry znázornené výraznou farebnosťou a priam detskou ľahkosťou.
Rečou farebnej symboliky sa divákovi prihováralo dielo Zďaleka Moniky Pascoe Mikyškovej. Deformácia portrétu, biela farba, jemná lazúrna maľba s vykreslenými časťami tváre a redukovanými detailmi tu zvýraznili osamotenosť a zraniteľnosť jednotlivca v spoločnosti, ako aj istý smútok, ktoré z diela vyžarujú. Obraz sa radí do série, kde autorka pracovala s veľkoformátovými portrétmi. Dnes viac ako pocity jednotlivca rieši jeho vzťah k prírode.
Pohľad (priestor – krajina – prostredie – miesto)
Následne som sa dostala na tretie poschodie – posledné, ktoré zahŕňala výstava 20 rokov Maľby. Tu boli vystavené diela patriace pod tematický okruh s názvom „Pohľad (priestor – krajina – prostredie – miesto)“. Ako už prezrádza názov, maľby tu charakterizoval pohľad. Buď to bol pohľad v zmysle toho, čo umelec reálne videl, alebo pohľad umelca na svet ako ho vidí on. Väčšinu diel tu spájal aj záujem o prírodu a okolité prostredie v rôznych rovinách.
Človek a krajina
S prírodou sa neodmysliteľne spája aj človek, ktorý je jej súčasťou. Síce v súčasnosti prevažne nežije v súlade s ňou, ale stále ho spája istý vzťah ku krajine a to, ako sa na ňu díva.
Inak to nebolo ani s dielami u Andrey Bartošovej, ktorú na výstave 20 rokov Maľby reprezentovali dva obrazy. Prvý z nich, Condition Monitoring, zobrazoval akoby rozostretú krajinu, možno štadión alebo väčšiu upravenú trávnatú plochu v hmle. Na jeho hornom rohu stála menšia skupina ľudí a v popredí abstrahovaný technický predmet. Autorka sa tu snažila zachytiť dojem sledovania deja a prostredia akoby kamerovým systémom, čím v divákovi mohla vyvolať pocity neistoty bytia v tomto modernom svete. S pozorovaním pokračovala aj pri diele M. V. P. (Medzinárodná Výletná Plavba), kde zaznamenala na plátno výrez výletnej lode. Loď pôsobí monumentálne, ale zároveň svojou ľahkou lazúrnou maľbou nesie v sebe spomienky na dovolenku alebo asociácie s novými zážitkami a nepoznanými miestami, ktoré môžu v divákovi evokovať. A práve záznamy výsekov z reality umocnené spontánnym uvoľneným rukopisom, kde sa pohráva s pozorovateľom, sú typické pre tvorbu Andrey Bartošovej, čo potvrdzujú aj diela na výstave 20 rokov Maľby.
Človeka nie úplne v jeho prirodzenom prostredí zachytila maľba Behind the Water Glaze Ivony Žirkovej. Je na nej žena ponorená vo vode. Zaujímavé je však sledovať odrazy svetla, či farebné odlesky pri tejto fotorealistickej maľbe. Tá je pre tvorbu Ivony Žirkovej typická, ako aj jej prelínanie s abstrakciou a geometrickým prejavom, ktoré pôsobia hypnoticky až snovo. Vo svojej aktuálnej tvorbe sa zaoberá prevažne zobrazovaním prírody.
S vodou súvisel aj ďalší obraz v sekcii „Pohľad (priestor – krajina – prostredie – miesto)“ na výstave 20 rokov Maľby. Bolo to druhé dielo Andreja Dúbravského na výstave, ktoré tentoraz nieslo názov Botanická záhrada v Bratislave. Na ňom strnulo stojí polonahý mladík so zajačími ušami – samotný umelec, s vyzlečeným tričkom a za ním jazierko s leknami nachádzajúce sa v Botanickej záhrade v Bratislave. Hoci dielo na prvý pohľad vyzerá pokojne, narúša ho práve postava „zajačika“, ktorá kladie divákovi otázky: Čo tam robí? Čo sa stalo? Expresívne čiernobiele dielo dopĺňa pár farebných akcentov zvýrazňujúcich okolitú prírodu. Obe Dúbravského diela na výstave 20 rokov Maľby sa zaoberali v náznakoch témami chlapčenského dospievania či homosexuality. V súčasnosti autor viac zobrazuje ekologické témy a vzťah k prírode, kde metaforicky poníma aj tému sexuality a vzťahov.
Opak pokojného súžitia človeka a prírody predznamenávalo dielo Adama Baníka s názvom In Drops of Sweat We Thrive. V ňom znázornil ťažkú prácu baníkov v bani. Na jednej strane môže táto expresívna maľba hovoriť o podrobovaní si prírody človekom, na strane druhej – v kontexte tvorby Adama Baníka, vraví o snahe človeka dostať sa skrz ťažkú a poctivú prácu k slobode a duševnej sile. Autor maľby vychádzal literárneho diela, podobne ako v značnej časti jeho diel, ktoré možno rozdeliť do rôznych tematických sérií.
Viac o tvorbe Adama Baníka si môžete prečítať v nedávnom rozhovore s ním tu.
Na vidieku
S ťažkou prácou je aj spojený život na vidieku. Na vidiek, ktorý v maľbe symbolizuje kohút, konkrétne spomína Marta M. Kiss vo svojom diele Je na čase ísť spať. Kým v detstve pre ňu kikiríkanie kohúta oznamovalo čas vstávať a začiatok dňa, tak v dospelosti v nej evokuje čas oznamujúci ísť spať, keď ako maliarka vytrvalo tvorí celú noc, nevnímajúc čas. Vidiecke motívy, či znázorňovanie prírody, ako aj expresívny rukopis s pastóznou maľbou a prevažne naturalistickými farbami sú stále typické pre tvorbu Marty M. Kiss.
Podobne vzťah človeka a prírody v tvorbe fascinoval aj Kristínu Navrátil Bukovčákovú, ktorú na výstave 20 rokov Maľby reprezentovali dve diela. Prvá maľba Rozmnožovanie stonkovými odrezkami zobrazovala muža stojaceho na lúke, ktorý nožíkom odrezáva stonku rastliny. Dielo nesie v sebe viacero rovín. Osobnú, kde zobrazená postava znázorňuje dnes už maliarkinho manžela. Všeobecná rovina môže hovoriť o vzťahu človeka a prírody, respektíve zásahu človeka do prírody, ktorý nemusí byť vždy pozitívny. Na druhom obraze s názvom Rozhovor o predstave stoja v poli dve postavy – dievča a vedľa nej muž, ktorý jednou rukou zakrýva oči dievčaťu a druhou sebe. Rovnako, ako predošlé dielo, aj toto môže ponúkať viacero interpretácií. Jednou z nich môže byť zakrývanie si očí pred klimatickými problémami, na ktoré v tvorbe poukazuje Kristína Navrátil Bukovčáková. Od predošlej tvorby zameranej viac na figúru v krajine, ktorej časť bola predstavená na výstave 20 rokov Maľby, v tej dnešnej figúru skôr vynecháva a zobrazuje viac surreálne výjavy z fauny a flóry.
Zamerané na environmentálnu problematiku
Problémami životného prostredia a klimatickou krízou s dopadom na človeka sa zaoberá taktiež tvorba Miroslava Sandanusa, ktorého na výstave 20 rokov Maľby reprezentovali dve diela. Prvé, s názvom Prázdnota, zobrazuje vyvrátené stromy v pustej prírode. Monochromatická, tmavá farebnosť len podčiarkuje akúsi apatiu a depresiu zo stavu, v akom sa aktuálne príroda nachádza. Druhé dielo „SAFE“ znázorňuje človeka v prírode, ktorý má cez seba prehodený igelitový? plášť. Len ťažko mu vidieť do tváre, keďže sa skrýva pod ním, no napriek tomu postava priam žiari vo svetle. Táto maľba vyvoláva množstvo otázok, ale ponúka rovnako viacero odpovedí. V kontexte Sandanusovej tvorby možno čítať úzkosť mladého človeka z aktuálneho stavu klimatickej krízy. No takisto možno hovoriť aj o ľudskej izolácii v dobe sociálnych sietí a online života, keď si ľudia nevedia vytvárať vzťahy s inými ľuďmi a okolitým reálnym svetom.
Viac o tvorbe Miroslava Sandanusa sa môžete dočítať v archívnom rozhovore s ním tu.
Všedné priestory a miesta novodobej každodennosti
Nielen prírodu možno zaradiť do vonkajšieho sveta. Je ňou takisto urbánne prostredie, ktoré umelci s obľubou znázorňujú. Avšak nejedná sa len o plenérové zachytenie prostredia, veľakrát v sebe nesie hlbšie posolstvo.
Istú samotu a pocit odcudzenia nieslo dielo Mareka Jarottu s názvom Nemiesta – Hala. V tomto diele, rovnako ako vo svojej tvorbe, kde roky znázorňoval železničné nástupišťa, či letiskové haly, zobrazil paradoxne prázdnu letiskovú halu bez života a obvyklej dynamiky. Len s náznakom možno čítať stopu po ľuďoch, ktorú autor zanechal v škvrnách. To len umocňuje pocit anonymity a osamelosti, ktorú môžu cestujúci na týchto miestach medzi sebou navzájom pociťovať.
Na prvý pohľad môže pôsobiť depresívne aj dielo Juraja Kollára s názvom Ulica, ktoré charakterizuje monochromatická farebnosť v tmavých, tlmených farbách. Výjav istým spôsobom pripomína výhľad z paneláku. Obraz kombinuje prvky maľby a kresby, realistickosti, ale aj abstrakcie. Zároveň nesie v sebe skryté posolstvo o hľadaní a túžbe vlastného životného priestoru, ktoré symbolizujú autá zaparkované na parkovacích miestach na ulici. Prevažne industriálne krajiny a abstrakcie sú typické pre tvorbu Juraja Kollára, ktoré charakterizuje rozmanitosť či rekonštrukcia maľby nútiaca diváka neustále rozmýšľať nad samotnou maľbou.
Nie typickú plenérovú maľbu zastupovalo dielo Juraja Floreka s názvom Nočný bankomat, ktorý bol znázornený hutnou, pastóznou maľbou. Ako toto dielo, tak rovnako celá autorova tvorba vychádza z urbánnych námetov.
Imaginatívna krajina
Z industriálneho výjavu vychádzala pri maľbe s názvom Zimný prístav taktiež Lucia Tallová. Dielo zachytáva v monochromatickej farebnosti roztečenú scenériu horizontu prístavu na Dunaji, nad ktorým sa v melancholickej oblohe vznáša krištáľový luster. Ten predstavuje stopu ľudskej prítomnosti, odkazuje k pamäti a osobnému priestoru. Výjav v sebe nesie pomalé plynutie času sychravej jesene, ktorá sa prelína medzi vonkajšou realitou a vnútorným prežívaním. Spomienky v kontexte času, ovplyvnené prostredím obklopujúcim autorku ako aj vzťahmi, sú tým, čo rovako charakterizuje tvorbu Lucie Tallovej.
Imaginatívny priestor
Nielen vonkajší priestor okolo nás, ale aj fragmenty interiérov či imaginatívne a vnútorné priestory bývajú umelcami často zobrazované. Mnohé charakterizuje nejednoznačnosť a hraničia s abstrakciou. Inak to nebolo ani na výstave 20 rokov Maľby, kde bolo takýchto diel niekoľko.
Obraz Michala Bôrika s názvom Východ zobrazuje prázdny priestor – pohľad na tri svetlé steny a tmavú podlahu, čím môže vyvolávať dojem bielej kocky alebo prázdneho priestoru galérie. Viac ako vnímanie priestoru je dôležité sa zamerať na atmosféru a stav, aký toto dielo vyvoláva. Monochromatická farebnosť a mäkká maľba môžu hovoriť o prázdnote, ale aj o nádeji. Autor diela sa vo svojej tvorbe od minimalisticky riešených monochromatických kompozícií prázdnych, neurčitých priestorov posunul k zapĺňaniu farebne oživených priestorov často so spolu nesúvisiacimi a bizarnými predmetmi, figúrami či tvarmi.
Podobne minimalisticky pôsobila maľba Rastislava Podhorského s názvom Sýtenie prázdna. Tá zobrazuje drevenú latu opretú o stenu, po ktorej steká biela, ešte mokrá, farba zo steny. Toto dielo, aj keď sa jedná o zobrazenie objektu v priestore, môže hovoriť v kontexte Podhorského tvorby o istom zjednodušenom zázname charakteru alebo duševného stavu človeka, o jeho rozpoltení. Avšak táto maľba sa už vtedy trochu vymykala z konceptu autorovej tvorby, ktorú možno opísať ako protichodné úsilie buď čo najviac zjednodušiť alebo skomplikovať figuratívnu maľbu.
A posledná maľba (aj keď nie doslova, keďže pri písaní článku som sa neriadila presnou chronológiou vystavených diel) bola od Alexandry Fazekašovej s názvom Svet („Život sa vždy začína od nuly“ – O. K.). Obraz zobrazuje dve veľké farebné gule v neznámom, priam transcendentálnom prostredí, ktorý sa bez hlbšej znalosti problematiky len ťažko číta. Dielo nesie v sebe zlúčenie vrstiev a objektov, ktoré sa presúvajú či prenášajú do rôznych úrovní nášho bytia. Ako popisuje jeho autorka, skladá sa z troch vrstiev. Prvú vrstvu tvorí panoráma obrazu a širší uhoľ pohľadu, ktorý vznikol obrátením tarotovej karty „Svet“ zo zvislej do vodorovnej. Do tejto panorámy umiestnila dve gule ako percepčný bod vnímania. Druhú vrstvu obrazu tvoria po stranách symboly znásobených a navzájom poprekrývaných rolničiek či gúľ zo sedmových kariet, odkazujúcich na guľové eso. Tieto symboly vyvolávajú v obraze istú pohyblivosť alebo vibrácie. Tretiu vrstvu diela tvoria biele bodové línie predstavujúce slnečné svetlo prenikajúce cez okenné žalúzie. To symbolizuje prepojenie a odkaz na prírodu, vesmír či duchovno. Čo sa týka samotných diel Alexandry Fazekašovej, vystihuje ich abstrakcia. Pracuje s transcendentálnymi témami, ale inšpiruje sa aj prírodou a okolím. Obraz pre ňu znamená ilúziu priestoru, v ktorom sa rada pohráva s divákovou pozornosťou.
O Galérii Nedbalka
Galéria Nedbalka sídliaca na Nedbalovej 17 v Bratislave, prezentuje v stálych expozíciách vývin slovenského umenia – moderny. Nachádzajú sa tu diela slovenských velikánov od konca 19. storočia po začiatok 21. storočia. V galérii možno vidieť prevažne maľby, ale zastúpené je tu i sochárske umenie, či grafika. V súčasnosti má zbierka galérie okolo 1000 umeleckých diel. Okrem stálych expozícií, ktoré obývajú štyri poschodia, organizuje Galéria Nedbalka i krátkodobé výstavy prevažne na prízemí galérie.
Podrobnejšie informácie o Galérii Nedbalka nájdete v samostatnom článku tu.
Záver
A ako na mňa pôsobila výstava? V prvom rada som sa na ňu veľmi tešila. Vidieť ocenené diela za posledných 20 rokov súťaže Maľba roka Nadácie VÚB znamenalo pre mňa akési „must be“. Mohla som tak vidieť obrazy rôznych techník, tém alebo odlišných štýlov. Na jednom mieste, vďaka Nadácii VÚB, som mala možnosť vidieť diela dnes už mnohých etablovaných umelcov a umelkýň slovenskej výtvarnej scény.
Takisto som sa čo-to dozvedela o samotnej súťaži Maľba za roky jej existencie, hoci najviac informácií som získala pri písaní tohto článku. Výstava nebola inštalovaná chronologicky, ale diela boli na štyroch podlažiach rozdelené do tematických okruhov. Rovnako ani katalóg z výstavy nebol zámerne chronologicky zoradený, ale abecedne. To, v kontexte toho, že prvé roky v súťaži Maľba dominovala Bratislava, mi prišlo, akoby chceli dnes istým spôsobom vykompenzovať/zakryť vtedajšiu zaujatosť Bratislavou ako centrom umenia.
Apropo katalóg. Ten žiaľ návštevník nemal možnosť nijako získať v hmatateľnej podobe. Hodnotím to ako negatívny bod, že katalóg bol určený len pre úzku skupinu ľudí, najmä vystavujúcich autorov, a že nebolo ho možné si aj zakúpiť. Kúpa alebo prístupnosť katalógu býva bežnou praxou väčších alebo významných výstav. Tu sa jedine mohol človek uspokojiť s online katalógom výstavy, ktorý sa nachádza na stránke Nadácie VÚB.
K výstave 20 rokov Maľby boli rovnako popisy k jednotlivým tematickým okruhom na každom poschodí, jednak ako text na stene, ale aj vytlačené na papieri v troch jazykoch – slovenčine, nemčine a angličtine. Na jednej strane oceňujem prístup k zahraničným návštevníkom (ktorých som mala možnosť počas výstavy aj počuť a teda zažiť). Na strane druhej, počas mojej návštevy chýbali tie papiere v slovenčine, ostali len tie v cudzích jazykoch. Je pravdou, že galériu som navštívila hodinu pred záverečnou, avšak kvôli veľkej návštevnosti si mal personál galérie tieto maličkosti všímať a papiere priebežne dopĺňať, nie len pred otvorením galérie, ako to pani pri pulte vysvetľovala jednej návštevníčke, ktorá sa o texty k výstave zaujímala.
Ďalej musím spomenúť, že značná časť návštevníkov si pozrela len maľby na prízemí – akoby zvyknutá z každoročnej výstavy Maľba roka, ktorá býva prezentovaná bezplatne na prízemí. Zatiaľ čo na poschodiach som stretávala značne menej ľudí. To mi podsúva otázku: Vedeli návštevníci, že výstava bola ešte na ďalších troch poschodiach galérie? Tu zohráva rolu taktiež personál galérie, ktorý mohol medzi rečou každému návštevníkovi pri preberaní kabátov spomenúť, že výstava je sprístupnená na 4 podlažiach, aj keď daný návštevník pôsobil, že vie o výstave.
K jednotlivým obrazom na tabuľkách, kde stáli základné informácie o nich a jeho autorovi či autorke, boli aj QR kódy, po ktorých sa mohol divák dozvedieť viac o samotnom diele, dokonca aj to, v ktorom ročníku Maľby bol na akom mieste ocenený. Avšak tiež by mohol byť pri QR kóde krátky text, ktorý by návštevníka motivoval si o diele prečítať viac.
Avšak tieto spomenuté maličkosti mi nepokazili vychutnanie si zážitku z výstavy 20 rokov Maľby. Dúfam však, že táto konštruktívna kritika sa dostane k organizátorom výstavy a do budúcna sa z nej poučia a spravia pre návštevníkov maximum. Výstava bola pre mňa úžasná. Rovnako dúfam, že ako keď bola retrospektívna výstava z Maľby po 10 rokoch, tak aj teraz alebo v blízkej budúcnosti, bude možnosť ju sprístupniť vo viacerých galériách naprieč Slovenskom, prípadne odprezentovať slovenskú umeleckú scénu týmto spôsobom i v zahraničí.
Zoznam bibliografických odkazov:
Gažovičová, Nina: XYZ súťaž Maľba naprieč troma generáciami, online katalóg k výstave, vydala Nadácia VÚB, Bratislava (v spolupráci s Aukčnou spoločnosťou Soga) (2026)
